Drak ON

2.

V duchu si jemne zakliala. Vedomie toho, že si ešte stále v pyžame ťa dovádzalo k šialenstvu. Vyskočila si z postele ako srnka a vrhla sa rovno ku skrini. Obliekla si si pripravené šaty a nedbalo zaplietla vrkoč. ,,Nikki!!" Hlas tvojej sestry sa zmenil na netrpezlivý. Schmatla si svoje pobalené veci a zletela po schodoch rýchlosťou blesku. ,,Ospravedlňujem sa za meškanie!" vypľula si takmer bez dychu. Lokaj stojaci medzi dverami skĺzol očami od tvojej hlavy až k pätám. Bez slova a trochu arogantne pristúpil bližšie, vzal ti z rúk tvoju batožinu a vyšiel z dverí k vozu. ,,Už som si myslela, že neprídeš." Prim precedila pomedzi zuby. ,,Mala som zlý sen, ale už som tu." Odfukla si si zlatistý prameň vlasov, ktorý ti nešikovne padal do tváre. ,,Ver mi, že by som ťa sem dotiahla aj násilím." Prima zaťala prsty v päsť a zodvihla ju k tvojej tvári. ,,Khm, khm." Ozvalo sa medzi dverami. Posledný krát si uprela pohľad k svojej sestre. ,,Dávaj pozor na mamu." Stisla si jej ruku a silno ju objala. ,,Drž sa tam." Zašepkala ti späť. Opustila si svoj domov, bez ďalšieho zdržovania.

Vo voze bolo dosť miesta aj pre štyroch ďalších ľudí. Ťahali ho dva prenádherné kone s dlhou hrivou a zlatými popruhami. Cválali po zanedbaných kamenných uličkách. Až keď minuli chudobnú časť kráľovstva si si uvedomila, ako veľmi ti bude chýbať domov. Čas bežal rovnako rýchlo ako myšlienky v tvojej hlave. Skôr než si si stihla uvedomiť celú cestu, voz zastavil rovno pred bránami dračieho paláca. V tvojom žalúdku začal vyhrávať orchester nervozity a strachu. Lokaj ti otvoril dvere na voze. ,,Prosím vystúpte." Prehovoril prvý raz, bez náznaku nejakej emócie. Radšej si nepokúšala šťastie a rovno vystúpila. Vedľa koní stála staršia žena. Sivé vlasy jej veľmi svedčili, dokonca sa zdalo, že ju omladzujú. Jemne hladila jedného z nich po hrive a nežne sa mu prihovárala, do doby kým si sa neobjavila vedľa nej. ,,Nikoletta?" Nadvihla obočie s neskrývaným záujmom. ,,Áno to som ja." Vzhľadom k tomu, že bola oblečená v služobníckom odeve si neuznala za vhodný dračí pozdrav. Namiesto neho si jemne sklonila zrak k zemi na vyjadrenie úcty a podriadenosti. ,,Nevyzeráte, ako niekto do služobníctva. Typovala by som na Vás možnože nižšiu šľachtu." Opäť si sklonila pohľad k zemi. ,,Madam, vrúcne Vám ďakujem za Vašu pochvalu." V mysli sa ti hneď objavila myšlienka na tvoju sestru. Stará paní sa však k tomuto nechcela vracať a tak prešla rovno k veci. ,,Prosím, tadiaľto." Rukou naznačila smer. ,,Pochopiteľne ste v paláci prvý krát, tak Vás teda v prvom rade naučím orientácií. A teda, ram kde zastavil Lokaj sa nachádza hlavný vchod do paláca. Ten však nikdy nepoužijete. Namiesto neho..." Zahla za jedným zo stĺpov podopierajúcich terasu. ,,Tu sa nachádza vchod pre služobníctvo." Nezastavovala. ,,Ako môžete vidieť, rovno sa ním dostanete do kuchyne. Je to veľmi praktické a pohodlné." V kuchyni sa nachádzalo všetko potrebné. A najmä veľa ovocia, mäsa a zeleniny. Prešli ste okolo kuchynskej linky k ďalším dverám. ,,Tadeto sme sa dostali do hlavnej sieni. Konajú sa tu večierky, bály, či iné dôležité stretnutia našich pánov. Vidíte ako veľmi je praktická tá kuchyňa?" Opäť zopakovala, tentokrát hrdo a pyšne. V strede sály stálo mohutné mramorové schodisko, zdobené zlatými ornamentami na každom stĺpiku. Čo ti však ale vyslovene vyrazilo dych, bol obrovský krištáľový luster nad vašimi hlavami. ,,Na druhé poschodie nikdy nechodíme bez vysloveného príkazu našich pánov." Stará paní ťa opäť donútila prišpendlíkovať pohľad ku schodisku. Prešli ste cez veľkú sálu až do západného krídla paláca. ,,Služobníctvo sa môže pohybovať zvyčajne len v týchto priestoroch. A to mi pripomína, tu je kľúčik od Vašej izby. Na posteli Vás čaká služobný odev a samozrejme pravidlá a časový rozvrh prác v paláci. Pracovať začínate zajtrajším dňom." Otočila sa na päte, keď sa na poslednú chvíľu znova otočila k tebe. ,,Keď si vybalíš veci, choď si prezrieť kráľovskú záhradu. Ver mi, že tam budeš tráviť dosť času." Usmiala sa a rovno zmizla za rohom. Bola si veľmi zvedavá na svoju izbu a tak tvoje oči rovno našli číslo dverí na kľúčoch v tvojich rukách. ,,23? Naozaj potrebujú v paláci toľko služobníctva? Alebo sú tu len izby navyše?" Nedokázala si prestať uvažovať nad tak banálnymi vecami. Postupne si míňala čísla dverí, idúc zaradom, kráčajúc dlhou chodbou. ,,23.." Vopchala si kľúčik do zámku, otočila ho a otvorila dvere. Možno si očakávala niečo iné, vzhľadom k tomu, že sa nachádzaš v paláci, no žiadny wau efekt sa nedostavil. Izba v ktorej si sa nachádzala vyzerala takmer rovnako, ako tá tvoja doma. Posteľ, skriňa, drevený stôl a stolička. Na stole jeden svietnik, pero a atrament. Na posteli ťa už vyčkávala tvoja batožina, spolu so služobníckym odevom, tak ako povedala stará paní. Bez ďalších okolkov, či obzerania izby si si začala vybaľovať veci. Hneď ako si so všetkým skončila a teda aj s obliekaním, napadla ťa myšlienka, že to mohlo byť ešte horšie. Chvála bohu sa v izbe nachádzalo aj okno, síce malé, no s výhľadom do kráľovskej záhrady. ,,Stará paní vravela, že tam budem tráviť dosť času. Zaujímalo by ma prečo." Zamrmlala si si popod nos. V ten moment sa kľúče od izby ocitli znova v tvojich rukách. Vyšla si z nej, zamkla ju, kľúče schovala do malého vrecka našitého na zástere. Ku podivu, boli na konci chodby ďalšie dvere, ktoré stará paní nespomenula. Skúsila si teda svoje šťastie. Neboli zamknuté. Vonku si uvidela vyšliapanú trávnatú cestičku, čo nasvedčovalo tomu, že sa tento východ používa často. Po cestičke si sa dostala až ku krásnemu drevenému altánku. Okolo neho rástli kvety rôznych farieb a druhov. Také nádherné a kľudné miesto si ešte nikdy nevidela. Posadila si sa do altánku a zavrela oči. Navôkol štebotali vtáci, bzučali včely a jemný vánok sa pohrával so zelenými listami stromov. ,,Nová služobná?" Od ľaku ťa vystrelo na lavičke a tvoje čelo nešikovne narazilo do čela muža skláňajúceho sa pred tebou. ,,Au!" Kusla si sa do jazyka. ,,To nieje odpoveď na ktorú som čakal. Nečakaný náraz zanechal na tvojom čele červené miestečko. ,,Ach, áno, áno." Konečne si otvorila oči. Pred tebou sa narovnal vysoký chlap. Tmavo zelené dlhé vlasy, úhladne upravené, boli zachytené krátkou ozdobnou stuhou asi tak desať centimetrov od končekov. Zlatá rádoby čelenka zasahovala svojimi ozdobami do jeho čela. Pozeral sa na teba ohnivými hadími očami s úsmevom na úzkych perách. Možno sa ti to iba zdalo, ale jeden kútik povytiahnutý vyššie, odhalil špičatý zub dotýkajúci sa jeho spodnej pery. Do tváre sa ti nahrnula červeň.