Med

Nebavia ma nudné poems o typických zlomených srdciach. Ako veľmi zlé to je, ako sa všetci cítia strašne ,,dole". Horšie je vidieť zomierať dušu, ktorá stála pred ňou síce málo, ale jasne, horieť. Bezmocne sa pozerala ako dym stúpa a kvet sa mení na popol. Pustiť si niekoho k telu, so strachom ochutnať  medovník keď má alergiu na med. Bezhlavo, hlúpo, spontánne sa postavila za svoje brány úzkosti s pocitom, že to bude konečne iné a mala by dať šancu niečomu novému. Bol tak nádherný. Keď ho chytila za ruku spravil krásny obraz aj keď nebol maliar. Mala toľko očakávaní, mal toľko krásnych slov. Dve sklamané srdcia víťazne ukazujúce svoju hrdosť na odvahu,  ktorá ich prepadla. Bola krásna keď mala biele šaty na sebe. Bol krásny keď jej držal biely sveter v náruči. Naučili sa tancovať. Počúval jej vysoké opätky, dávala pozor aby mu nestúpila na nohu. Povedala vetu, ktorej sa vždy bála, prepočul ju. Plakal za ňou neskoro. Dúfala moc skoro. Hlúpa sa vracala domov, pršalo, zmokla aj keď mala dáždnik v ruke. Bola nahá, aj keď mala oblečené biele šaty. Pustil jej ruku, padla. Lodičky si viac neobula. Jej červené pery zbledli. Jej vôňa sa zmenila na pach smrti. On sa smial smial smial, povedal prepáč. Nestihla to byť ani láska....