Knihy, ktoré som prečítala 2

zajtra. a zajtra, a zas ďalšie zajtra: gabrielle zevin

Asi rok som nepridala žiadnu recenziu. Bolo to z toho dôvodu, že ma to jednoducho prestalo baviť. Prekvapivo, mám pocit, že som za ten čas prečítala viac kníh, ale zistila som, že mi to chýba. Niektoré tie recenzie boli tak zlé, že som si ich po sebe nemohla ani prečítať, ale pri iných som zase mala také tie detaily z môjho dojmu z danej knihy – a to sa človeku zíde.

Takže sa k tomu zase vraciam (asi).

Na túto knihu som sa dlho chystala, pretože sa mi páčil názov a obálka a počula som, že je to pre čitateľov Sally Rooney a ja som Sally Rooney čítala a veľmi sa mi páčila, takže si vravím – to bude pre mňa. Počula som na to zopár zlých recenzií, ale skôr ma presvedčili, aby som si to prečítala, než by ma odradili.

Konkrétne sa tejto knihe vytýka, že postavy sú nesympatické, čo jednoducho nie je pravda, a že sa s nimi nedá stotožniť, čo tiež nebola pravda (v mojom prípade). Ja si myslím, že si veľmi zakladám na postavách a môj vkus je asi taký, že nechcem aby tí ľudia boli dokonalí a čím viac majú chýb, tým viac ma fascinujú. Dokonca aj keď sú vyslovene zlí ľudia, tak to mám úplne najradšej.

Máme tu dve hlavné postavy: Sadie a Sama. Oboch spája nezvyčajná záľuba (a neskôr práca) – hranie videohier. Ohľadom tohto som bola trochu skeptická, či ma to bude baviť, pretože ak sa mám priznať, hry ma až tak nezaujímajú. Nie že by som si občas nejakú nezahrala, ale neviem si predstaviť o tom čítať knihu. Každopádne, táto kniha ma presvedčila. Ukázala, že hry sú v istom zmysle podobné ako knihy, pretože tiež majú nejaký príbeh a ide tam o dosiahnutie nejakého cieľa. Navyše nie sú (narozdiel od kníh) pasívne a môžte sa zapojiť do snahy o dosiahnutie toho cieľa.

Zápletka spočíva v tom, že títo dvaja sa raz stretnú v detstve a odvtedy sa nejak nevedia zbaviť jeden druhého. Je to niečo ako Normal People, kde viete, že tí dvaja sú si súdení a na celú knihu čakáte, kedy už spolu skončia. Ibaže vzťah Sadie a Sama je ovplyvnený aj tým, že spolu pracujú. A ďalšia vec: niekedy to vyzerá, akoby sa z duše neznášali. Reálne, ich hádky ma najviac bavili. Je to aj výborne preložené, pretože viem ako blbo sa prekladajú nadávky z angličtiny do slovenčiny a väčšinou zanechajú v človeku čudný pocit. Tu to však bolo preložené výborne a vždy mi to krásne sedelo a z každej nadávky som mala pôžitok, aký som si ani nemyslela, že budem mať.

Ďalší aspekt tejto knihy, ktorý sa mi páčil bol charakter Sama. On bol vyslovene zlý. Akože áno, dá sa argumentovať, že zažil v živote traumu, ale viem si predstaviť, že v inej knihe by ho opísali ako príjemného obetavého človeka (viem to, pretože väčšinou sa stretávam skôr s takými), ale tu je krásne ukázané, že trauma z vás neurobí príjemnejšieho človeka, skôr zatrpknutého, detinského a istým spôsobom zlého. Kniha sa ho nijak nesnaží ospravedlňovať – väčšinu času sa správa fakt odporne. A to sa mi práve páčilo. Pretože nejakým záhadným spôsobom som to pochopila. Akože, tam máte všetky tie dôvody, prečo on je taký aký je a veľa miest, kde môžte k nemu cítiť súcit. Na druhú stranu, on je človek, ktorý hrozným spôsobom trpí a aj tak mu jeho správanie nikto neodpúšťa a to je istým spôsobom realistické, preto sa to dá prijať. Ja som sa s ním dokázala stotožniť a bola to pre mňa osviežujúca postava tým, že ukázali, že človek môže byť jednoducho zlý a netreba k tomu žiadne ospravedlnenie typu: on má na to takéto dôvody a takéto a musíme mu odpustiť. Nie, my mu nemusíme odpustiť nič. Je odporný, dosihnú ho dôsledky vlastných činov. Hotovo. To, čo prežil, nie je výhovorka. Proste, tá jeho zlosť sa stala súčasťou jeho charakteru.

Ani Sadie nebola úplne bez viny. Páčilo sa mi, keď prejavila svoju diabolskú realistickú stránku. Akože neviem, ale ja väčšinou čítam knihy o ľuďoch, ktorí sú tak perfektní, až tá perfektnosť z nich prýšti, a tu sa mi páčilo, že Sadie vedela ukázať aj svoju detinskosť a všetky takéto ľudské nedostatky. Na to, aká je extrémne inteligentná programátorka robí vo svojom živote chyby ako hocikto iný a páčilo sa mi aj ako ukázali, že jej nápady neboli vždy prijaté a väčšinu času, keď niečo vymyslela, tak ju všetci jej kolegovia vysmiali.

Asi jediná svetlá stránka tohto príbehu bol Marx, ktorý bol asi jediný dobrý človek, pretože keby ten tam nebol, tak neviem ako by to vyzeralo... On bol milý asi aby robil kontrast všetkým ostatným, lebo inak si to neviem vysvetliť.

Je to vyše štyristo strán hrubá kniha, ktorá opisuje bežný život, v podstate od detstva až po dospelosť. Objavujú sa tam rôznorodé tragické elementy, vďaka čomu mi to pripomínalo takú jemnejšiu verziu A Little Life. Ja som tomu nakoniec dala päť hviezdičiek, pretože tá kniha vo mne zanechala veľmi pozitívny pocit. Keď si to porovnám napríklad so Sally Rooney, neviem prečo, ale Sally mi príde bezcitná, akoby tie knihy písala umelá inteligencia. Táto kniha mi zase pripadala ako všetko, o čo sa snažila Sally Rooney, ale vydarené. Dejová línia šľapala, postavy sa vám nevtierali a občas som sa musela až zasmiať na nejakej situácii (to myslím ako kompliment). Autorka sa nesnažila o nejaké hlbokomyselnosti a celkovo si myslím, že nevtieravosť a nenútenosť je to, čo tú knihu vystihuje a práve to, čo sa mi na nej zdá sympatické.

Teším sa, že sa ju rozhodli preložiť do slovenčiny. To som teda naozaj nečakala, ale potešilo ma to.

Citáty:

I keď si nebola dokonalá kamarátka, bola si jeho kamarátka, ktorú potreboval.

Dovolila si myslieť, že Sam bol jej priateľ, no Sam nebol ničí priateľ.

,,Masur, čo to máš s bytom?"
,,Čo je s ním?"
,,Nič, len to tu vyzerá, akoby tu býval sériový vrah."

Zamilovala sa do Kalifornie, odpustila Dovovi a Sam jej už prekážal menej.

Jeho smiech znel ako vysávač lístia.

,,Si snobka, Sadie."
,,A ty podlizovačský kokot."
V tomto bode ich hádku už počulo celé druhé poschodie.