Knihy, ktoré som prečítala 2

the kiss quotient: helen hoang

Táto kniha sa asi štyrikrát stratila na pošte, a keď mi o vyše pol roka prišla, bola úplne zničená, akoby medzitým spadla do vody a asi dvojnásobne zväčšila svoj objem. Každopádne, medzitým mi už za ňu vrátili peniaze, takže sa nesťažujem, a keď už som si myslela, že tú knihu v živote neuvidím, objednala som si ďalšiu. Medzitým som od tejto autorky prečítala jej ďalšiu knihu, ktorej som dala päť hviezdičiek a inak to nebolo ani s touto.

Opisuje príbeh hlavnej hrdinky, Stelly Lane, ktorá je bohatá a veľmi úspešná... ekonomička? No, robí niečo s ekonómiou, a okrem toho, že sa jej v živote darí, prichádza do veku, kedy od nej rodičia očakávajú vnúčatá. V tomto bode si aj ona začína uvedomovať, že by mohlo byť fajn nájsť si partnera, lenže trpí poruchou autistického spektra, čo ak neviete, čo je – prejavuje sa to istým nepochopením bežných spoločenských situácií, čo ako si iste viete predstaviť, dosť šťažuje schopnosť nestrápniť sa na rande. Zjednodušene povedané.

Stella je však odhodlaná dokázať všetko, čo si zaumieni, a tak sa rozhodne si celý proces tak nejak nacvičiť a najme si ,,profesionála", aby ju na intímny život pripravil. Lepšie povedané, aby ju pripravil potešiť svojho partnera, ako to Stella podala, pretože si všimla, že vždy, keď mala s niekým sex, tak to bola katastrofa, pretože toho muža dostatočne neuspokojila. Problémom je totiž to, že ona neznáša fyzický dotyk a tým pádom sa pri tom nevie uvoľniť a užívať si to už vôbec nie. Na internete si teda nájde Michaela, pekného šarmantného muža, ktorý ponúka služby v tomto odbore a po jednej noci s ním mu predostrie ponuku, aby ju teda zaškolil a stala sa lepšou partnerkou.

Mňa osobne zaujal skôr osobný príbeh autorky. Hlavne to, že až v dospelosti sa dozvedela, že je autistka. V súčasnosti, keď už je viac povedomia o tejto poruche, aj ľudia, ktorý nemajú také tie stereotypné príznaky môžu dostať diagnózu a pochopiť záhady svojho života, a tým pádom, že autorka to sama prežila, nenájdete v tejto knihe také to stereotypné zobrazenie, ale len holú pravdu a je dosť možné, že sa v tom nájdete – len vravím.

Okrem toho aspektu duševných porúch to má aj romantickú zápletku – ako ste si už mohli domyslieť, Stella skončí s tým Michaelom, ale kým tí dvaja na to prídu, že by mali byť spolu, to potrvá. Z tohto hľadiska musím súhlasiť s niektorými negatívnymi recenziami. Bolo tam dosť veľa klišé prvkov a celkovo sa to nieslo na predvídateľnej vlne. Mne to každopádne nevadilo, aj tak ma to dokázalo držať v napätí a nemohla som ani zradiť túto knihu, že by som ju nedočítala a začala čítať nejakú inú ako to zvyčajne robím, keď ma niečo čo i len trochu nebaví. Podľa mňa má táto autorka veľmi špecifický štýl písania, ktorý musíte už trochu poznať z jej iných kníh, a buď vás baví, alebo nie. Mňa na ňom dosť prekvapuje, že vôbec nepoužíva nejaké umelecké prostriedky na spestrenie deja (viem, že toto nie je fantasy, ale aj tak), píše dosť sucho, ale ja jej to zožeriem, pretože aj tak nejakým spôsobom dokáže predať tie emócie, ktoré treba a to je samo o sebe fascinujúce. Písať môžete akokoľvek, dôležité je, či viete vyjadriť to, čo treba a niekedy má človek aj nádherný básnický jazyk, ale nula celá nula emócií (za mňa je to Erin Morgenstern), a to je ten horší prípad. Ja som človek, ktorý sa vyžíva v peknom jazyku, ale predsa len vo mne táto kniha prebudila nejaké city, takže sa nebudem tváriť, že nie.

Páčilo sa mi aj ako sa v tejto knihe riešila téma úspechu. Človek si myslí, že sa stačí len snažiť a možno mať trochu talentu a všetko je možné dokázať, ale na Michaelovi autorka dobre ukázala, že niekedy môžte mať aj neviem aký talent, ale život vás hodí do takej zlej situácie, že ani neviem kto vás z nej nevyhrabe. A potom sa ľudia, čo v živote nestretli jediný problém naňho dívajú zvrchu.

Pobavila ma aj postava Stellinho kolegu z práce, ktorý po nej celý čas túžil. Na začiatku ju tak nenápadne odpísal, a potom sa za ňou ku koncu knihy priplazil a tresol tam takú vetu, ktorá mi ešte stále behá po mysli: ,,Však veď aj ja mám plno diagnóz, ktoré menia mená lenčo zmením terapeuta." Kristepane. Páčilo sa mi, že Stella si na začiatku knihy o sebe myslela, že môže byť rada aj za takého idiota, a ku koncu sa za ním ani neobzrela.

Keď tak nad tým premýšľam, čo sa mi na tejto knihe a celkovo na knihách od tejto autorky páči, je to, že nič neglamorizujú. Sú to len normálni ľudia s normálnymi problémami. A aj tak to nie je nudné čítať. V iných knihách to máte neviemjak vyšperkované a aj tak to nie je taká sranda ako tu. Napríklad Michael mohol byť vykreslený ako neviem čo, najkrajší muž na svete a síce tam bolo napísané, že je veľmi pohľadný, nikde z toho nesálal taký pocit, že by medzi nás zostúpila anjelská prítomnosť. Bol to normálny človek, ktorého život vôbec nebol nejaký úžasný. A autorkin spôsob písania, ktoré som predtým označila za suché k tomu štýlu dosť sedí. Proste viete, že keď si prečítate jednu z tých kníh, nevyskočí tam na vás nejaká úplne úžasná super postava, nejaký boží zázrak, strhujúce život ohrozujúce napätie, ale viete, že napriek tomu, že to bude úplne normálne budete držať tým postavám palce až do poslednej strany.

To je podľa mňa ukážka dobrého písania, že nemusíte to nejak extrémne vyhrotiť a aj s minimálnymi prostriedkami dokážete vytvoriť maximum. Iní autori vedia z maxima urobiť minumum, ale to už je iná vec. Chápete, to už je čo, že máte dokonalú zápletku, napätie, takmer až smrť a aj tak nedokážu čitateľa prinútiť cítiť strach ani na pol minúty. Stavím sa, že Helen Hoang by bola schopná vytvoriť zaujímavú scénu aj z prázdneho kuchynského stola.

Citáty:

    "Instead of thinking of sharks at the dentist, think of me caressing your mouth..."

    For several stomach-twisting moments, she ran through her list of presocialization reminders: think before you talk (anything and everything can be an insult to someone; when in doubt, say nothing), be nice, sitting on your hands prevents fidgeting and feels good, make eye contact, smile (no teeth, that's scary), don't start thinking about your work, don't let yourself talk about work (no one wants to hear about it), please and thank you, apologize with feeling.

    "That's because you are a ten. All the things that make you different make you perfect."