After all of that |SK countryhumans|

6. Znovu na úteku

||Z pohľadu Slovenského štátu||

Po dlhej dobe som si pripadala znovu na úteku. Dokonca to bola pravda. Utekala som z vlastného domu,kde som prežila detstvo a teraz,po konci vojny som bola nútená sa znovu vrátiť. Vrátiť sa na miesto pretkané spomienkami,dobrými či zlými. Neviem,ktorých bolo viac. Môj vzťah ku môjmu ,,rodisku" sa zmenil veľa krát. Kedysi som ho milovala hlavne vďaka jednej osobe: môjmu otcovi. Keď odišiel,všetko sa to zmenilo. Vzťahy v rodine ochladli. Vyšli na povrch dávne hriechy,ktoré boli dovtedy skryté. Chcela som pred tým všetkým utiecť,zabudnúť na to... Taktiež prichádzajúca vojna tomu nijako nepomohla. Nikomu by nepomohlo sa dívať na utrpenie svojich detí či vlastného národa. Alebo na oboje. Komu by sa len páčilo utrpenie iných? Kto by už len bo také monštrum...?

***
Keď som sa ocitla na poľnej ceste ďaleko od domu,vyzula som si topánky a prsty si zaborila do trocha vyššej,jemnej trávy. Bola som rada za teplé dni,kedy som mohla nosiť ľahké oblečenie a chodiť bosá. Na tvári sa mi zjavil nefalšovaný úsmev. Pomalým krokom som sa vydala ku lesu. To ticho naokolo ma naplňovalo šťastím a pokojom,čo som po dnešku potrebovala. Jemný vetrík mi rozvial moje dlhé vlasy. Úsmev sa mi zväčšil. Pridala som do kroku,nakoniec som došla až ku behu. Bežala som krížovo cez lúku s rukami rozpaženými ako krídlami. Z hrdla mi vyšiel radostný výkrik. Telom mi prúdil adrenalín,ktorý mi dával chuť žiť. Cítila som sa po dlhej dobe ozaj šťastná...a slobodná. Nikdy som nevedela,čo to znamená byť naozaj slobodný. Cez vojnu veľa ľudí to nepoznalo. Teraz som dostala možnosť slobodu ochutnať. A tú som si hodlala vychutnať až dovtedy,kým jej nebudem mať dosť. Dúfam,že to nikdy nenastane. Až moc sa mi to zapáčilo. Už som bola takmer na druhom konci lúky,keď zrazu vzduch preťal výstreľ. Od ľaku som spadla do trávy. Inštiktívne som sa pritlačila čo najviac ku zemi a čakala. Ani po pár minutách ktoré mi pripadali ako večnosť sa ďalšie výstreli neozvali. Odvážila som sa zdvihnúť na úroveň laktí a poobzerala som sa okolo seba. Nikoho som na lúke nevidela. Zdvihla som sa do sedu a pozrela sa ku lesu. Srdce mi vynechalo úder,keď som tam niečo zahliadla. Teda,niekoho. Na začiatku lesa stál muž odetý v čiernom kabáte. Blázon...veď sa v tom uvarí.
Prižmúrila som oči a dôkladnejšie som si ho z diaľky obzrela. Ak ma pamäť neklamala,bola to nemecká uniforma...uniforma skupiny SS. Zúžili sa mi zreničky. Ako,doparoma,sa tu zjavil? Vojna už skončila! Nemecké jednotky boli po smrti Reicha a kapitulácií Nemecka rozpustené! Ledaže by...nie. To nesmie byť pravda...
Zatiaľ čo som zvádzala vnútorný boj sama so sebou,muž sa pobral do lesa. Postavila som sa. Moja zvedavosť zvíťazila nad pudom sebazáchovy a tichým,rýchlejším krokom som sa vydala za ním. Topánky som niekde zanechala na lúke,tak som šla bosá. Na poľnej ceste sa mi do chodidiel zarazili drobné ostré kamienky. Ticho som zasyčala. Ale ani to ma neodradilo ho prenasledovať. Kráčal pár desiatok metrov predomnou. Nevšimol si ma. Nevedomky ma viedol na miesto,ktoré malo ostať pred zrakmi iných skryté...

//pre vysvetlenie,Slovenský štát a Protektorát Čechy a Morava sú akoby ,,vojnová" verzia Česka a Slovenska. Počas druhej svetovej mali na starosti rozdelenú krajinu po tom,čo sa ČSR rozdelilo. V mojej verzii sú to staršie deti Československa. Dúfam,že sa kapitola aspoň trochu zapáčila ^^