Mafiánska pestúnka

1.

Asja

Dnešným dňom sa všetko zmení. Dnes totiž odchádzam do Ameriky. Áno dobre počujete. Ja jednoduchá dvadsať ročná dievčina sa vyberiem do sveta. Bohužiaľ nie za zábavou, ale za prácou, ktorú potrebujem ako soľ.

Keďže u nás v krajine je veľmi malo pracovných ponúk budem istý čas živiteľom rodiny ja.

Otec je veľmi vážne chorý a mama sa musí o neho starať. Preto potrebujú moju pomoc. Som najstaršia z detí a mladší súrodenci potrebujú dokončiť školu. Ja jediná som nádej pre túto rodinu ako prežiť.

Paradoxom je, že význam môjho mena je nádej, to čím práve v tejto pre moju rodinu som.

Keďže viem, že moja teta má firmu, v ktorej pracujú pestúnky a sprostredkúva ich rôznym bohatým rodinám, dúfam že aj ja sa do takej dostanem. Predsa sama povedala, že tí najbohatší platia najlepšie.

Je mi ľúto že musím odísť od mojich rodičov a bratov, ale iná možnosť nie je.

Pomaly si balím kufor nakoľko lietadlo letí až na večer. Moja teta mi kúpila letenku a postarala sa o všetko. Z letiska vraj pôjdem priamo do domu, kde budem strážiť malé dievčatko. Som aj rada, pretože lepšie sa mi bude pracovať so ženským pohlavím aspoň myslím.

Mám zmiešané pocity, ktoré nemôžem dať pred rodičmi najavo. Musím byť odvážna a sebavedomá, aby to znášali čo najlepšie, hlavne otec.

Môj otec má rakovinu, je to s ním veľmi zlé a z toho dôvodu mu mama musí vo všetkom pomáhať. Neustále absencie, ktoré mala moja mama v práci vyústili do toho, že dostala výpoveď. Samozrejme zavážilo aj to, že je už staršia a majitelia preferujú skôr mladších zamestnancov.

Ja sa postarám o tom, aby mali život ľahší aspoň po finančnej stránke. Suma, ktorú mi teta sľúbila je veľmi dobrá a zabezpečí plynulí chod domácnosti a aj školné pre mojich bratov.

Fatos a Ilir sú veľmi múdry chlapci. Fatos má pätnásť rokov a Ilir deväť. Mám ich veľmi rada a taktiež mi budú chýbať, lenže isto chápu prečo som sa takto rozhodla a rešpektujú to.

Starší brat chcel nechať školu lebo je toho názoru, že chlap by mal živiť rodinu, ale okamžite som mu to zamietla. Nedovolím to. Chcem aby niečo v živote dosiahli a tu v tomto štáte je preto vzdelanie veľmi dôležité. K tomu ešte ten vek. Nikde v tomto štáte by ho nezamestnanli. Keby aj, tak len za nejakú podradnú mzdu a to by nám veľmi nepomohlo.

Po asi hodine balenia som prešla do kuchyne, kde za stolom už všetci čakali. Uslzené oči mojej mamy a zármutok v očiach môjho otca mi vôbec nepomáhajú v tom, aby som dokázala bez bolesti a smútku odísť z tohto domu. Aj tá posledná sila, ktorú som mala pri pohľade na mamu zbúrala všetky múry. Objali sme sa tak silno a tak intenzívne ako nikdy predtým. Slzy som neudržala aj keď som sa tak veľmi snažila byť silnejšia ako ostatní. Nejde to!

,,Neplač mami prosím. Nebude to nadlho, iba pokým sa otec z toho nedostane," klamala som mame, pretože som vedela že stav otca je natoľko vážny, že možno ho vidím naposledy. Nechcela som si to pripustiť tak ako ani jeden člen tejto domácnosti.

,,Budeš mi veľmi chýbať, zlatko. Nikdy nezabudnem čo všetko pre nás robíš. Dokonca života ti za to budeme vďační," šepkala mi mama do ucha vrúcne slová, ktoré som jej verila.

Len ona dokázala človeku povedať všetko pár krátkymi slovami. Stisk po hodnej chvíľu povolila a ja som sa posunula ďalej. K mojim bratom, s ktorými som sa tak vyobjímala ako nikdy doposiaľ. Každý mi venoval toľko vrúcnosti a lásky jedným dotykom, že slová neboli potrebné.