Dotyk ohňa

33.kapitola

Agnes sa zotavovala veľmi pomaly. Gabriel bol však zdravé dieťatko a tak sa rozhodli pokrstiť ho, až keď jeho mama bude vládať prejsť do kaplnky na Skalke. Celé šestonedelie preležala, alebo pohyb výrazne obmedzila, ale šťastím bolo, že ju nepripútala na lôžko horúčka šestonedieľok. Markus večer odišiel do služby a oni opäť osameli. Malý spal a tak Agnes ležala v posteli, prikrytá teplou perinou a premýšľala o šťastí, ktoré ju stretlo. Gabriel spinkal, schúlený v kolíske, zhotovenej Markusom, na ktorej boli vyrezané rôzne vzory a ornamenty. Nakoniec neodolala a opatrne, aby ho nezobudila, vykĺzla z postele. Potichučky prešla ku kolíske a zdiaľky ho pohľadila očami oddanej a vrúcne milujúcej matky. Drobný palček mal pritisnutý k perám a spokojne ho cmúľal, akiste snívajúc o mlieku svojej mamy.  Michalnice, ktoré vrhali tmavý tieň na jeho ružové líčka sa slabučko chveli.

            Agnes nemohla od svojho dieťaťa odtrhnúť oči. Dokázala by sa na neho dívať celé dni aj noci a pohľad naň by ju stále rovnako udivoval. Napokon predsa odstúpila od kolísky a dala sa do skladania hromady bielizne, ktorá zaberala takmer polovicu domu. Nemohla sa sťažovať na Markusa, ten plienky vypral, aj ich porozkladal na úbočie kopca, aby ich vysušilo horúce letné slnko, ale úhľadné skladanie nebola zrovna jeho silná stránka. Niektoré plienky a šaty boli pokrčené, pretože už pridlho ležali na neupravenej kope. Brala do rúk jednu plienku za druhou, keďže ich bolo neúrekom a starostlivo ich vytriasala a vystierala na stole, aby tak aspoň trocha zahľadila pokrčenú látku. Nohou si začala v rytme poklepávať o dlážku a z hrdla sa jej drali tóny jemnej melódie. Z pier jej unikli slová piesne jej predkov, ktorú jej spievala mama, keď bola ešte malá. Spievala potichu, aby nezobudila Gabriela. Bolo jej zvykom spievať pri práci a až v tejto chvíli si uvedomila, ako dlho už nespievala. Neuvedomila si, že ruky jej akoby svojvoľne podkasali sukňu a ona sa začala zvŕtať v rytme tlmenej piesne. Jej tieň na stene tancoval sprevádzaný mihotom plamienkov a ona sa so zanôtením posledných tónov zatočila, ruky zdvihla nad hlavu a sukňu nechala padnúť k zemi, ale ona sa jej obtočila okolo nôh spolu s doznievajúcou otočkou. Na okamih zotrvala v tomto postoji, dych mala zrýchlený, pretože jej telo si odvyklo od akéhokoľvek pohybu a na čele sa jej vytvorili perličky potu. Mala dojem, že presne toto potrebovala. Opäť sa vrátila k práci a pokračovala tam, kde skončila. Zdalo sa jej, že nekonečne dlho stála pri stole a skladala oblečenie. Nevedela ako ďaleko už pokročila noc, ale viečka jej začali padať únavou.  Preniesla sviečku k posteli a ešte posledný raz pozrela na Gabriela, ktorého v tvrdom a spokojnom spánku nemohlo nič vyrušiť. Vkĺzla do postele a prikryla sa perinou. Sfúkla sviečku a spolu s prichádzajúcou tmou, akoby ožili aj zvuky noci, ktoré k nej doliehali spoza múrov domu. Zavrela oči a pocítila malátnu únavu, ktorá jej oslabovala telo a postupne ju unášala do priepasti snov.

            Ráno otvorila oči vo chvíli, kedy sa poodchýlili dvere a dnu vošiel Markus. Opakovalo sa to tak zakaždým, keď sa vrátil domov po noci strávenej na strážnici. Podišiel k posteli a pobozkal ju s takou nedočkavosťou, akoby sa nevideli roky.

            Agnes vstala z postele. Uvoľnila ju Markusovi, ktorý si po prebdenej noci potreboval aspoň trochu oddýchnuť. Aspoň dovtedy, kým ho z blaženého spánku nevytrhol srdcervúci plač bábätka.

            „Mala by si obliecť Gabriela. Dnes zájdeme na Skalku. Treba dať veci na poriadok." povedal a rukou spočinul na jej páse, ktorý nedávnym pôrodom stratil svoju predošlú štíhlosť, ale jemu ani trochu neprekážali Agnesine plnšie tvary , pretože jej to z krásy ani najmenej neubralo.

            „Máš pravdu. Gabriel rastie ako z vody. Znovu budeme musieť zniesť ten prívetivý pohľad otca Michala." povedala s určitou dávkou posmechu a  kútikmi úst jej myklo v predzvesti úsmevu.

            „Čo je ho do toho? Nevie nič o živote, o láske a ľudskom šťastí. Preto ho nikomu nepraje. On nikdy nepocíti akú zmenu prináša láska, nikdy sa nevcíti do našich duší, ktoré mu pripadajú tak hriešne a pritom najväčším hriechom je nemilovať." hlas mal zanietený. Ruky ovinul okolo Agnesinho drieku a so smiechom sa s ňou zatočil. Zložil ju na zem, ale stále sa nemal k tomu, aby ju pustil. Sklonil sa jej k perám a hľadel pritom do jej zelených očí, tak nekonečných ako rozsiahle nekonečné pláne. 

            „Mali by sme ísť." odtiahol sa od nej po chvíli. Prešiel k truhlici a vytiahol z nej čistú tuniku s bohato vyšívaným lemovaním. Zhodil zo seba uniformu kráľovej stráže a sviatočný odev si previazal koženým opaskom. Zatiaľ Agnes zabalila Gabriela do perinky, ktorú odkladala špeciálne na túto príležitosť a z drobnej truhličky, v ktorej skrývala drobnosti jej srdcu blízke, vytiahla čepček, ktorý jej podarovala kráľovná. Pyšne ho nasadila na hlávku chlapčeka, sama sa obliekla až posledná. Vydali sa na cestu. Vonku bolo príjemne, slnko hrialo a hladilo voňavú sviežu zem. Kráčali svižne, aby boli čo najskôr na mieste. Agnes sa obávala, aby sa jej Gabriel od nespokojnosti nerozplakal. Tomu, však pobyt na čerstvom vzduchu prospel a kým dorazili ku kaplnke, spokojne oddychoval.

            Markus silno zabúchal na bránu kláštora. Po hodnej chvíli sa cez okienko vystrčila hlava mladého mnícha.

            „Čím vám pomôžeme?" spýtal sa zdvorilo, avšak s tvárou zahalenou ľahostajnosťou namiesto srdečnosti. Snáď sú všetci služobníci Boží, len nešťastní muži bez štipky dobroty v duši? Prebleslo Agnes hlavou.

            „Prišli sme dať pokrstiť nášho syna." odvetil Markus a pokúsil sa o úsmev, aby aspoň o kúsok zmiernil zvláštnu atmosféru.

            „Upovedomím opáta Michala. Počkajte na neho v kaplnke." po vyslovení týchto slov sa okienko zasadené v hrubých dubových dverách zavrelo.

            Markus sa zahľadel na zavretú nepreniknuteľnú bránu a rozmýšľal, prečo sa mnísi utiekajú za také hrubé múry. Mali snáď tak nízku dôveru v Boha, že neverili v Jeho ochranu? Bolo však zbytočné sa nad tým zamýšľať. Objal Agnes okolo pliec a pobrali sa do kaplnky, kde čakali, až kým cez nízke bočné dvierka nevošiel dnu opát Michal. Gabriela pokrstil bez námietok a pri pohľade na iniciály, ktoré zdobili čepček, zistil kto je patrónom malého chlapčaťa. Nevzniesol žiadne námietky ani proti tomu, že chlapča neniesol na krst kmotor. Jeho neprívetivý výraz bol odrazu nahradený úsmevom.

            Agnes na neho hľadela s nedôverou. Poznala ho odjakživa, ale aj tak z neho sálal neskutočný chlad. Matka ju vždy viedla k viere v Boha a sile viery, ale zárveň jej prizvukovala, že kňazom nehodno dôverovať. Preto bola vďačná, keď prešli dverami kaplnky a pobrali sa späť domov. Ponáhľala sa, akoby jej horelo za pätami. Markus si ju premeriaval začudovaným pohľadom, pretože si všimol zvláštny výraz v jej tvári, ktorý sa tam rozhostil ešte počas krstu. Gabriela si tisol k hrudi, aby zbavil Agnes záťaže a videl, že ruky, ktoré mala spustené pozdĺž tela , boli zovreté v päste a hánky mala mliečno belostné. Nevydržal to, zchytil ju za lakeť a prudko ju obrátil k sebe.

            „Agnes, čo sa deje?" spýtal sa podráždene. Nebol nahnevaný, svojim rozčúlením len maskoval obavy o ňu. Agnes však len záporne pokrútila hlavou, ale do očí sa mu nepozrela. Nechápal, čo ju to posadlo.

            „Niečo sa muselo stať. Inak by si nebola takáto." bezmocne pokrčil ramená, zúfalý z jej pochmúrnej nálady.

            „Všetko je v poriadku." snažila sa ho presvedčiť.  Dokonca sa jej podarilo usmiať. Nemohla mu predsa povedať o záblesku z budúcnosti, ktorý sa jej mihol pred očami počas krstu. Nepochopil by to. Ani ona sama nerozumela tej zvláštnej vízii. Keď sa jej oči v kaplnke stretli s opátovými, zasiahla ju vidina, do neba siahajúcich plameňov. Priam cítila ich horúčosť na pokožke a zároveň ich mrazivý chlad, ktorý sa predieral až do hĺbky kostí.