Dotyk ohňa

32.kapitola

            „Agnes" vydýchol, „nikoho som nepriviedol." trápilo ho to, až sa bál vysloviť tie slová, pretože vedel, ako ju zabolia. Ale ona sa nezatvárila prekvapene. Pravdepodobne to tušila.

            „Pomoc prišla sama, ako z nebies." povedala unavene a na tvári sa jej mihol slabý úsmev.

            „Pomôžete mojej manželke? Prosím..." otočil sa s prosbou k žene s belasými očami. Tá na tvár nasadila desivý úsmev.

            „Preto som tu. Pomáham, kde treba. Agnes som ja priviedla na svet a takisto teraz privediem vaše dieťa." povedala vážne a vzápätí mu ukázala chrbát. Zostal stáť na tom istom mieste a s nevôľou sa díval na Agnes, ktorá už od bolesti kričala.  Nevydal ani hláska, ale starena predsa vycítila, že neodišiel: 

            „Už si mal byť za dverami. Pôrod je vec, odohrávajúca sa medzi ženami. Ty už si svoje vykonal." ak sa aj zdalo, že jej tón je pritvrdý, nemyslela to v zlom. Chcela sa len vyhnúť nepríjemnostiam spojeným s prítomnosťou muža v takejto chvíli. Poslúchol a vyšiel von.

            Agnes sa zatiaľ zverila do starostlivosti starenkiných rúk. Bolesti, ktoré ju zvierali, boli čoraz neznesiteľnejšie, ale ona poslušne zatlačila, vždy, keď jej žena povedala.

            „Dieťatko sa asi zastavilo niekde v pôrodných cestách." povedala starena a vrásky na čela sa jej zvýraznili. Agnes po lícach tiekli slzy. Tlačila zo všetkých síl, žily na krku a čele sa jej napínali, ale cítila, že dieťa sa nehýbe. Nechápala, čo sa stalo, doteraz predsa išlo normálne.  Starena sa k nej sklonila a rozhodla sa napraviť rukou, to, čo príroda pokazila. Vedela, že dievčine spsôsobí bolesť, ale bolo to nevyhnutné pre život  novorodenca i rodičky.

            Keď v sebe Agnes pocítila bolestivý dotyk stareny, bolesťou skoro zošalela. Vzápätí sa je však uľavilo a po ďalšom zatlačení pocítila, že dieťa putuje smerom von.

            „Podarilo sa. Už cítim jeho hlávku. Teraz sa musíš snažiť byť silná. Prejde hlávka a najťažšie a bolestivé budú pliecka a potom máš už dobojované." povedala a Agnes zistila, že má pravdu, keď začala vychádzať hlavička dieťaťa myslela si, že horšej bolesti už niet, ale mýlila sa. Tá ešte len prišla. A po nej pocítila len hlbokú úľavu, ktorej ozvenou bol detský plač.  Dvere sa dokorán otvorili a dnu vbehol spotený Markus, ktorý tiež vyzeral akoby prežíval muky. A svojim spôsobom ich aj prežíval. Bol mučený strachom, ktorý sa rozplynul v okamihu, keď začul tú najkrajšiu melódiu sveta. Uvidel dieťa privinuté na Agnesinej hrudi a v geste vďačnosti padol na kolená pri bočnici postele. Prstami vyhľadal Agnesinu studenú dlaň a druhou rukou pohladil drobné telíčko, ktoré bolo špinavé od krvi. Spýtavo pozrel na Agnes a tej v unavenej tvári zažiaril spokojný úsmev.

            „Máš syna, môj pane." povedala a Markus by sa nad jej formálnym tónom pousmial, keby nebol tak dojatý zo skutočnosti, že sa stal otcom. Mal syna, nič viac si nemohol priať.  Agnes sa usmievala a aj napriek jej bledej tvári vedel, že jej nič nehrozí. Žili a on dostal druhú šancu zhora, o ktorej si myslel, že si ju nezaslúži. 

            „Ľúbim ťa." povedal dojato a aj keď sa mu v očiach zaleskli slzy, neplakal. Veľmi ich však ľúbil a cítil sa zaviazaný žene, ktorá dopriala život nevinnému človiečikovi. Otočil sa, aby jej vyjadril svoju vďaku, ale žena akoby sa do samých pekiel prepadla.

            „Kam odišla?" spýtal sa s prekvapením, ale Agnes ani nevnímala jeho slová. Bola celkom unesená drobučkou tváričkou, jemne modelovanou podľa predlohy anjelika. Len páperkové vlásky so slabým nádychom medi ho predurčovali k temperamentnej osobnosti, ktorú podľa všetkého získa krvou svojej matky. Pozrela naňho, ale okrem zvuku jeho hlasu nezachytila obsah otázky.

            „Tá starena..." pripomenul jej a v očiach sa mu blýskalo obavami. Boli veci, ktoré si nevedel vysvetliť a ktoré ho občas desili. 

            „Pozri sa na našeho chlapčeka. Však je nádherný." rozplývala sa jeho žena, pravdepodobne zvyknutá na podobné príhody. Konečne aj on lepšie pozrel na synčeka. A v tej chvíli akékoľvek iné otázky zmizli. Pohladil ho po hladkom líčku a palcom mu prešiel po našpúlených ružových ústočkách, ktoré priam žiadali mamu o svoje právo na jedlo.

            „Najkrajší na svete. Môj syn!" vyriekol hlasom presýteným pýchou a hruď zahalená hnedou tunikou sa vypäla na prasknutie.

            „Takisto ako aj môj." poopravila ho nežne. Dieťa zamrnčalo. Agnes odhalila prsník a bábätko sa k nemu lačne prisalo. V dokonalom pokoji pilo mliečko a oči malo zavreté pocitom bezpečia, ktoré cítilo v maminom náručí.

            Markus sa usmial pri pohľade na ten výjav plný lásky. Na okamih sa poddal vlne zbytočnosti, ktorá mu zaplavila vnútro. Zdalo sa, že malý batôžtek zabalený v mnohých vrstvách látky nepotrebuje k životu nič okrem svojej matky. No spomenul si na Agnesino zúfalstvo, keď sa vrátil domov. Ľudia ňou pohŕdajú a ona ho potrebuje. Ona je ochrana svojho dieťaťa, on je ochrancom oboch. Pozoroval ako sa chlapček odtiahol od Agnesinej hrude a so spokojnosťou vpísanou do drobnej tváre si pretrel oči pästičkami.

            „Potrebuje si odgrgnúť. Prejdi sa s ním, prosím." požiadala ho Agnes. V jeho očiach si prečítala strach, ktorý sa tam náhle objavil. Váhavo vystrel ruky k nim.

            „Ešte som nedržal nič tak krehučké." povedal vystrašene a celkom tak odhodil akúkoľvek suverénnosť. Agnes nedbala na jeho strach a vtisla mu chlápätko do obrovských dlaní. Markus mu podoprel hlavičku a druhou dlaňou chrbátik a pomaly ho zdvihol na svoje rameno. Kráčal s ním po miestnosti, nechával sa unášať krásnym citom, ktorý zahorel k dieťatku rovnakou silou ako k jeho mame. Po chvíli si chlapček hlasno odgrgol a časť mlieka zašpinila Markusovu tuniku. Usmial sa a ani sa nenamáhal utrieť, natoľko bol očarený synom.

            „Aké mu dáme meno?" spýtal sa, otočiac sa smerom k Agnes. Ležala v polo sede. Vankúše pod hlavou mala vysoko podstlaté a tvár sa jej belela vyčerpaním. Nebyť ryšavých spotených prameňov rozliatych okolo nej, celkom by splývala s belobou perín.  Pokrčila plecami.

            „Čo keby sme ho pokrstili Gabriel?"  navrhol a pohladil pritom synčeka po hlávke.  Čo najskôr by ho mali dať pokrstiť. Nikto si nemôže byť istý nadchádzajúcimi udalosťami a komplikáciami.

            „Nebude to príliš vznešené?"  namietla a  oči sa jej zatvárali pod náporom spánku.

            „Dokonalé meno pre syna z rodu de Liknau." povedal so spokojným úsmevom a položil synčeka pri Agnes. Pomaly zaspával, spokojný s pocitom plného bruška.

            „Ak si raz uplatní nárok na to, čo mu právom patrí."  pošepkala smutne a slabú ruku zdvihla k Markusovmu lícu, aby sa ho dotkla v nežnom pohladení.

            „Gabriel bol predsa bojovník. Najlepší z anjelov. Aj môj syn bude silný a vráti lesk tomu, čo som stratil.  V žilách mu koluje krv mojich predkov, vznešená krv a zároveň tá tvoja, čistá a nevinná." povedal a pery jej priložil na čelo, ktoré bolo ešte vždy  vlhké od potu.

            „Gabriel, náš malý anjelik." povedala a s nežnosťou milujúcej matky mu na čielko nakreslila znak kríža. „Nech ťa Boh ochraňuje." nahla sa k nemu a s vypätím všetkých síl ho pobozkala. Na to klesla do perín a oči sa jej zavreli. Spala tvrdým spánkom, v ktorom sa pokúšala nájsť stratenú silu a Markus ostal sedieť vedľa postele, aby bdel nad ich krehkými životmi.