15.

221 13 5
                                    

~Hyunjinov pohľad~

„Ale budeme tíško.” pozrel som začudovane na Felixa. „No, že to nebudeme nikomu hovoriť.” chápavo som pritakal. „Takže sa nič nestalo.” nad tým som sa zasmial a potom sme spolu vyšli z izby.

Seungmin a Jeongin sedeli na gauči a pozerali telku. „Dobré ránko.” pozdravil Seungmin a uškrnul sa. „Čo je?” zamračil som sa a spýtal sa ho. „Nič, nič.” odvrátil zrak späť na telku a zase sa uškrnul. Ďalej som ho ignoroval.

Felix chystal dačo v kuchyni, tak som šiel za ním. Oprel som sa o pult a pozoroval ho. Pokračoval v práci, aj keď vedel, že som tam. „Čo robíš?” spýtal som sa ho po chvíli sledovania a dúfania, že zistím či robí. „Raňajky.” odpovedal. Prevrátil som očami. „A čo robíš na raňajky?” rozvinul som vetu. „Jedlo.” zase odpovedal. Ty krpec! Šak počkaj! Nechal som ho variť, aj keď neviem čo a šiel si sadnúť za chalani do obývačky.

Po piatich minútach Felix prišiel za nami a podal nám taniere. „Ďakujeme!” spoločne smeu poďakovali a začali jesť. Bolo to nejaké vajíčko na chlebe. Felix si sadol na zem a oprel sa o gauč. „Ty nebudeš jesť?” spýtal som sa ho, pretože som niekde nevidel tanier. Prekvapene na mňa pozrel. „Uhm... Nie nie som hladný.” rýchlo odvrátil zrak späť na telku. Zamračil som sa a pozrel na Seungmina a Jeongina s nádejou, že vedia prečo nechce jesť. Obi dvaja pozreli na mňa s prekvapenými výrazmi a pokročili pleciami. Vzdychol som si a pokračoval v jedení.

Pozbieral som naše taniere a šiel ich umyť. Vložil som och do drezu, pustil vodu a na hubku naniesol gél na umývanie riadu. Začal som umývať a postupne to ukladal vedľa na odkvapávač. Zrazu sa vedľa mňa objavila postava s utierkou a zobrala jeden z tanierov. Pozrel som ma danú osobu a usmial sa, keď som videl Felixa. No potom som vodu zastavil a otočil na Felixa. Aj on prestal a nechápavo na mňa pozeral.

„Prečo nechceš jesť?” pozdvihol som obočie a naklonil hlavu. Odvrátil zrak a oprel sa o linku. „Uhm... Ja... chcem schudnúť. Keď som sa vážil naposledy, to číslo sa mi nepáčilo.” išlo to z neho ako z chlpatej deky.  Prevrátil som nad ním oči a nespokojne pohodil rukami. Postavil som sa pred neho a sklonil sa, aby som mu videl do tváre. No keď som ho videl so slzami v očiach, hneď ich zavrel a odvrátil hlavu. Znovu som sa narovnal, prišiel k nemu a objal ho. Ruky mal skrčené pri krku a trhane dýchal. Hladil som ho po chrbáte a snažil upokojiť.

„Felix,” oslovil som ho a trochu sa odtiahol. Pozrel som mu naňho no stále mal sklonenú hlavu. Rukou som ju podvihol, aby sa mi pozeral do očí. „Počúvaj ma. Je mi jedno čo si o sebe myslíš ty ale podľa mňa si perfektný tak ako si teraz. Prosím ťa, vážne ťa prosím, nechudni už. A teraz mi uhni idem ti spraviť jedlo.” obzrel som sa za seba či tam niekto nie je a rýchlo ho pobozkal. Potom sa namáhavo odtiahol a ja som zobral tanier, na ktorý mu spravím raňajky.

Is That Love?Where stories live. Discover now