Akatsuki mi zmenili život - SK

1

Vera sa zobudila tak ako každý iný deň. Bola nedeľa takže bola rada že nemusí ísť do školy. Vstala z postele, obliekla sa a išla sa naraňajkovať. Urobila si raňajky ale do jedla jej moc nebolo, nakoniec tie raňajky ani nedojedla a vyhodila ich do koša. Chcela ísť do obývačky ale keď tam uvidela rodičov a jej brata ako sa smejú a zabávajú sa hneď sa jej nahrnuli slzy do očí. Už od malička rodičia Vere nedávali žiadnu pozornosť, vždy sa zaujímali len o jej brata Kakashiho. Stále ho rozmaznávali ako malé decko a kupovali mu čo len chcel, ale keď som ja niečo chcela tak ma úplne odignorovali. Ani v škole som to nemala ľahké. Spolužiaci má šikanovali niekedy to zašlo až do extrémov kedy som si myslela že zomriem, polovica učiteľov si na mňa zasadla a ani neviem prečo. Takto podobne prežívam každý deň. ,,No nič idem sa prejsť do lesa hádam prídem na iné myšlienky", zbalila som si nejaké dôležitejšie veci a išla som. Keď som prešla bránou cítila som konečne voľná.

***

V lese bolo veľmi pekne, bolo tam až tak dobre že sa mi už nechcelo vrátiť domov. Rozhodla som sa že tu ostanem asi 2 dni. Mala som rada samotu takže les bol môj najlepší priateľ. Raz si pamätám ako som tu bola týždeň a keď som prišla domov, rodičia sa ma ani nespýtali kde som bola, ani sa na mňa nepozreli. Zaujímali sa len o toho sprostého Kakashiho.

***

V noci som sa zobudila na divný šuchot a pocit že má niekto sleduje, ale nechala som to tak lebo vždy keď tu prespávam tak sa deje to isté. Túto noc to však také isté nebolo, ten šuchot z kríkov sa stále približoval. V tele sa mi prebudil strach, rýchlo som vytiahla nožík a začala pozerať okolo seba či niekoho neuvidím. ,,Asi som zašla príliš ďaleko" povedala som si potichu. Rozmýšľala som, či mám odtiaľto ujsť alebo tu ostať. Stála som opretá o strom ako stĺp a čakala či na mňa niečo neskočí z nejakého kríka. Po pol hodine som si nakoniec sadla a zaspala som.

***

Ráno som sa zobudila na bolesť nohy ktorá tak veľmi bolela že som sa ani nevedela postaviť. Nakoniec som sa postavila zobrala veci a pomaly som začala ísť domov ale v tej chvíli som si neuvedomila že idem zlým smerom. Po hodine cesty mi bolo divné že ešte nevidím hlavnú bránu. Ubehli 2 hodiny a stále som bola v lese, vzdala som to a sadla som si vedľa stromu. Noha ma začala bolieť znovu až tak že mi vyhŕkli slzy. Pozrela som sa na miesto kde ma tá noha bolela a zarazilo ma čo som uvidela. 2 veľké škrabance v tvare A. Dívala som sa nato a nevedela som čo mám robiť, nemala som nič na ošetrenie a keď som sa toho chytila štípalo to jak hovado.

***

Začalo sa stmievať a zjavila sa hmla, triasla som sa od zimy ani sa nečudujem lebo som mala len tenkú mikinu. Neviem či sa mi to zdalo ale počula som ako keby niekto volal moje meno znova a znova. Moc som nevenovala tomu pozornosť ale začalo sa to blížiť ku mne bolo to čoraz bližšie a bližšie. Ten hlas mi začal byť povedomý, znel ako Kakashi ale nechcelo sa mi veriť že by ma išiel hľadať, veď sa o mňa nezaujímal a predsa ma išiel hľadať? Našiel ma. Chcel mi podať ruku ale...