Kniha tieňov 1: Hra tieňov

2. kapitola záver + 3. kapitola

„Áno, neboj sa. Je mi jasné, čo od neho môžem očakávať."

Allegra dúfala, že je to skutočne tak. V opačnom prípade by musela čeliť krutej bolesti a zbytočnému sklamaniu.

Veľký mág bol schopný využiť kohokoľvek pre svoje ciele. V tomto ohľade nemal zľutovanie. Jediné, čo ho skutočne zaujímalo bola moc a ako ju získať.

Allegra poznala tento druh ľudí a vedela čoho všetkého sú schopní. Pár z nich bolo súčasťou aj jej vlastnej rodiny. 

~¤~

Súkromný večierok, na ktorí boli pozvaný VIP študenti, po ukončení neoficiálnej prehliadky Allegru vôbec nenadchol.

Ani to ostatné čo im bolo ukázané mimo oficiálnych ciest ju nepresvedčilo, aby venovala skutočnú pozornosť tejto inštitúcii.

Pomohla Travisovi a Vere, aby sa dostali aj tam, no ona sa radšej držala ďalej od celej tej záležitosti.

Nepotrebovala si upevniť staré kontakty a už vôbec nie získať nové. Chcela sa odtiaľ čo najskôr dostať.

Toto je zrejme jej posledná návšteva tejto školy. Viac nebude mať ani chuť ani šancu sa sem dostať, potom ako odmietne svoje prípadné prijatie, ktoré ešte nebolo celkom isté. Bude pre ňu lepšie, ak sa vyhne miestam, kde by mohlo dochádzať k nepríjemnej konfrontácii.

No dalo by sa povedať, že na deväťdesiat percent jej nehrozila tá možnosť, že by rada jej prijatie odmietla. Nechcela si ani len predstavovať aký šok by v takomto prípade utrpela jej rodina a aké ťažké by bolo pre ostatných členov rady zniesť hnev jej vplyvných rodičov.

Nechcela vidieť svojich takzvaných známych z vyšších čarodejníckych kruhov a už vôbec nie sa zúčastňovať na rozhovoroch s profesormi, ktorí si už teraz medzi uchádzačmi hľadali svojich možných nasledovníkov.

Opustila sálu hneď potom ako to bolo čo i len trochu možné. Zdalo sa, že Vera sa s Travisom dobre baví.

Rozumeli si lepšie než Allegra pôvodne očakávala. No tentoraz z toho mala dobrý pocit. Už len preto, ako jej kamarátka rozprávala o veľkom mágovi. Dokázala oceniť to, že Travis sa vedome rozhodol sústrediť všetku jej pozornosť na seba.

Zišla dolu schodiskom, až takmer k východu zo školskej budovy. Tam si sadla na jednu z vnútorných lavičiek.

Všetka pozornosť bola sústredená na horné poschodie. Ju si nikto ani len nevšimne. Taký bol pôvodný plán.

No skôr než stihla aspoň na chvíľu zavrieť oči a opäť sa sústrediť na všetko vedenie, ktoré mohla prijať z tohto starobylého miesta, k jej nohám dopadla čierna lopta.

„Kto je tam?"

„Neboj sa, to som len ja."

Z spoza schodiska vykukol ten chlapec, mágov syn.

„Čo to robíš tak neskoro? Už by si mal byť dávno v posteli."

Očividne ho jeho otec vôbec nedokázal správne usmerniť. Inak by sa nehral na chodbách čarodejníckej Univerzity tak neskoro.

„Hrám sa s loptou. A čakám na ocka. Sľúbil mi, že ma uloží do postele."

Veľký mág na svoje slovo očividne zabudol. No dalo sa čakať, že tomu dieťaťu nebude venovať toľko pozornosti, akoby si zaslúžilo. Očividne preňho získavanie nových prívržencov bolo dôležitejšie než bezpečie jeho vlastného syna.

„Zajtra sa budeš hrať, koľko len chceš, ale teraz je už skutočne najvyšší čas ísť do postele."

„Ak ma odprevadíš, tak pôjdem. Ale len s tebou."

Nemala veľkú chuť priblížiť sa k mágovmu osobnému priestoru. Bol to nepriateľ jej rodiny a mohol by to chápať ako porušenie dohody o prímerí, ktorá na škole vládla z praktických dôvodov.

No nechcela ho tam nechať pobiehať samého. Už jej dokázal, že sa takmer nechal zvalcovať mágiou.

Rozhodne nemienila riskovať, že by sa mu niečo stalo a ona by bola zodpovedná za to, že sa ho nepokúsila zastaviť.

Bolo to len dieťa. Jeho v žiadnom prípade nepovažovala za problém.

„Dobre, Aiden. Pôjdeme spolu."

Usmial sa a vložil jej ruku do svojej. Ona medzitým vzala loptu. A nechala sa od neho viesť nižšie, do častí, kde boli byty vyučujúcich.

Bolo to to posledné miesto, kam by mala ísť a zrejme jediné, ktoré ešte na škole nemala možnosť poriadne preskúmať.

Odviedol ju až k zadným dverám, ktoré otvoril pomocou zašepkania akéhosi slova, ktoré bolo zrejme heslo.

Ona sa ani len nesnažila si ho zapamätať. Dostala to dieťa späť domov, viac skutočne nepotrebovala vedieť.

No on neprekročil prah mágovho bytu len tak.

„Poď ešte k nám. Chcem, aby si videla, kde teraz bývame."

Svojím spôsobom bolo lákavé vidieť to miesto a zistiť, čo nepriateľ skrýva, no spájalo sa s tým aj isté riziko, na ktoré by nemala len tak ľahko zabudnúť.

„Nie, to nemôžem. Naozaj. Odprevadila som ťa, ale to je všetko, čo pre teba môžem urobiť Aiden."

Vedela, že toho chlapca by mal niekto uložiť do postele, no ona nemala ten pocit, že by mala byť oprávnená to urobiť.

„Prosím, len na chvíľku."

Díval sa na ňu tými svojimi očami, spôsobom, ktorému sa ťažko odolávalo. Mala pocit, akoby sa jej srdce pohlo, akoby ju takmer zabolelo, keď sa na ňu díval týmto spôsobom.

Ani nevedela ako presne sa to stalo, no zrazu cez tie dvere prešla a zavrela ich za sebou.

Položila loptu na zem, tak aby nikomu neprekážala a chvíľu sa obzerala po mágovom minimalisticky zariadenom byte.

Pohľad jej padol aj na otvorené dvere, vedúce zrejme do jeho pracovne a ďalšie, ktoré boli zatvorené nejakým kúzlom.

Videla odlesk magických pečatí na dverách. A nepochybovala o tom, že vedú do súkromnej obradnej miestnosti.

Cítila stopy po mágii, takmer nezreteľné no jej prsteň na nich reagoval a bol nimi priťahovaný ďalej.

Veľký mág mal to privilégium používať svoju vlastnú a na škole mu museli prideliť ubytovanie, ktoré túto vymoženosť poskytovalo.

„Moja izba, je tamto. Bude sa ti páčiť, uvidíš," ukázal na dvere, s detským obrázkom slnka a mesiaca, celkom na vrchu.

„Samozrejme."

Rozhodla sa to nutkanie zamerať sa na stopy mágie, pre svoje vlastné dobro ignorovať a odprevadiť chlapca do jeho vlastnej izby.