Môj ocino dostal výbornú ponuku v práci. Bude šéfom jednej z najväčších firiem na svete. No je v tom háčik- musíme sa kvôli jeho práci odsťahovať do Španielska. Veľa ľudí by by boli vďační, že sa im takáto príležitosť naskytla v živote, ale dlho sa budem zrovnávať s tým že na Slovensku, v domove, v bezpečí už nebudem tráviť čas. Práve letíme lietadlom už nejaké tie minúty. A ja stále nemôžem uveriť tomu, že letíme úplne do neznáma. Španielčinu celkom ovládam, pretože som sa ju učila v škole, no moji rodičia sú na tom horšie. Aspoň že Angličtinu ovládajú už skoro všetci. V Španielsku budem chodiť na umeleckú strednu školu. Budú to moje prvé chvíle na strednej vôbec.
,,Miši, vstávaj." započula som moju maminu ako má budí
,,Už sme tu." doplnil ju oco
,,Čože? Kde?" hovorila som zo spánku
,,No predsa v Španielsku." povedala mama s úsmevom
Pomaly mi dochádzalo čo na mňa hovoria. Otvorila som svoje oči a uvidela som von oknom iba samé lietadlá na letisku.
,,Poď, musíme už ísť." hnala má mama von
,, A moje veci?" spýtala som sa
,,Všetko sme ti zabalili kým si spala." mrkla na mňa
Brali sme so sebou ťažký a pokračovali úzkou uličku medzi sedadlami. Vyšli sme von z lietadla a postupovali sme dolu po schodoch.
Von bolo asi 35 stupňov, pretože bolo leto a s letom aj vlny horúčau. Bolo 10:00 hodín ráno a my sme si povedali že sa pôjdeme na letisku niekde naraňajkovať. Objavili sme útulný podnik s waflamy. Každý sme si dali po jednej. Ja som mala jahodovu so šľahačkou. Nebolo to nejaké úžasné ale ako raňajky mi to sadlo. Zavolali sme si taxík a viezli sme sa do domu, kde budeme bývať. Oco povedal, že budeme bývať u jedného známeho, ktorý vlastni tiež tu istu firmu v, ktorej má mať oco prácu. Išli sme asi 30 minút. Šofér nás začal viesť k pláži, kde domy vyzerali luxusne, no a potom sme uvideli ten svoj.
