𝖇𝖑𝖔𝖔𝖉𝖞 𝖜𝖊𝖉𝖉𝖎𝖓𝖌 {pokračovanie príbehu 𝘂𝗻𝗳𝗮𝗶𝘁𝗵𝗳𝘂𝗹}

3.

Povzdychol si, a zavrtel hlavou.
,,Si ešte s Damonom?"
,,Nie." táto otázka nebola jedna z mojich najobľúbenejších.
,,Ako to?"
,,Je s Elenou."
,,Takže ťa podviedol ako ty jeho? Oko za oko, zub za zub." snažila som sa o pousmiatie.
,,Kvôli nemu máš vypnuté emócie?" hádal.
,,Robíš sa že ťa to zaujíma? Ak áno nemusíš sa pretvarovať."
,,Zaujíma ma to. Ak si si ich vypla kvôli nemu, aj by ma to zamrzelo." robí si srandu, viem to.
,,Neuťahuj si zo mňa."
,,Neuťahujem." zasmiala som sa a ďalej neodpovedala na toto téma.
,,Elijah mi pripadá ako puntičkár."
,,V istom slova zmysle aj je." zažartoval.
,,Tipujem, že kravatu a oblek nosí neustále."
,,V tom máš pravdu." zasmiala som sa.
,,Ja sa do gala dávam iba málokedy."
,,Viem." uistil ma, ale až natoľko ma nepoznal. Aj skrze našu minulosť.
,,Teba si v saku ani predstaviť neviem."
,,No dovoľ. Zas až taký sedlák niesom." zachichotala som sa.
,,Že nie? Tie tvoje vyťahané svetríky sú už také ohraté, že mám pocit, že nič iné ani nenosíš. Myslím že s Elijahom ste si veľmi podobný. Len on nosí obleky, a ty svetríky." nahlas sa zasmial.
,,Chýbala si mi." dodal po minúte ticha.
,,Čo to hovoríš."
,,Je to tak. Keď si odišla a nedala si mi vedieť, snažil som sa ťa nejakým spôsobom kontaktovať, ale nedalo sa."
,,S Damonom sme odišli do New Yorku. Keď sa ale dal poza môj chrbát do kopy s Elenou, odišla som do Los Angeles." poučila som ho.
,,Aha.." odpovedal bez emočne. Spomienky na Damona už vo mne nič nevzbudzovali. A taktiež spomienky na Klausa.
,,No nič. Mala by som sa ísť pozrieť do mesta. New Orleans som spoza okienok taxíka moc obzerať nestihla." chystala som sa odísť, no chytil ma za zápästie.
,,Počkaj." vydychol.
,,Musím ti niečo ukázať." hneď ako to dopovedal, ma za ruku viedol do vedľajšej miestnosti. Všade kde som sa v tej miestnosti pozrela, bol nejaký obraz. Väčšinou to bola príroda, mesto alebo niečo podobné. Keď som očami prechádzala dopredu miestnosti, na obrazoch som spoznávala tváre jeho súrodencov. Na obrazoch vyzerali skoro rovnako, len ako keby boli nakreslený v 13. storočí.

Viedol ma stále niekam dopredu, a ja som už nevedela zaregistrovať čo je všade namaľované. Keď sme zastali až úplne v predu, obišla som ho a zazrela čosi nádherné. Bola som to ja. Namaľovaná. Krásna.
,,To... si maľoval ty?" kývol hlavou.
,,Namaľoval som to pár týždňov potom ako si zázračne zmizla. Nemohol som sa zbaviť obrazu tvojej tváre pred mojimi očami." hovoril to zasekane.
,,Je to nádherné." končekom prstov som sa dotkla hrbolčekov farby na plátne.
,,Mala by som ísť." vysypala som zo seba, a rýchlo ho obišla. Nevedela som čo to do mňa vošlo. Raz som cítila v sebe akýsi príliv emócií, a raz som zasa necítila nič. Bolo to na zbláznenie.

Bežala som po schodoch, a celá rodinka sa tam medzi sebou rozprávala.
,,Hej ty." ohŕkla som Rebeku.
,,Pôjdeš so mnou do mesta? Na nákupy?"
,,Jasné, milujem nákupy." hodila som jej kľúče od Klausovho auta, a rozišla sa smerom k vchodovým dverám.

,,Klaus ti tie kľúče len tak dal? On by mi svoje auto nepožičal ani v núdzovej situácii."
,,Kto povedal, že mi ich dal?" lišiacky som sa usmiala, a Rebekah prudko stúpla na plyn.