Together 《2》

32. Čas vianočný 3. časť

James nadvihne hlavu "z pohodlného" stola, kde ju mal doposiaľ položenú. Pohľadom ostane nalepený na Nore, ktorá si pobavene odfrkla na nevtipnom komentári, povedanom jeho mladším bratom.

Albusovi mierne očervenejú končeky uší nad nie práve najlepšou reakciou na jeho vtip.

Ktorý bol čistá katastrofa!

Mladší Potter sa otočí na Jamesa s výzvou vpísanou na tvári.

Existuje milión možností, ako by dokázal zmiesť bračekov chabí humor pod koberec (učil sa to od samotného Teddyho Lupina), no nedokáže si k tomu vyvinúť dostatok námahy a jeho novovybudovaný nezáujem v okolitý svet k tomu vonkoncom neprispieva.

Jamesovi opäť klesne hlava na mäkké predlaktie, ktoré využíva ako vankúš, ignorujúc bratovu výzvu.

„Ale noták James!" zvolá frustrovane Albus.

Starší čiernovlások ostane mlčky pozorovať svoje okolie, naďalej neberúc na vedomie Albusov rastúci hnev, mierený na jeho osobu.

Nemusí opätovne zdvíhať hlavu, aby vedel, že ho Norin pohľad páli do boku hlavy, zisťujúc, čo je s ním zle.

Popravde? Všetko.

Lily sa začne zdvíhať z gauča, no skôr akoby sa vôbec stihla postaviť, Albus už viac neudrží na uzde čokoľvek, čo ho tak veľmi na Jamesovi v poslednej dobe irituje. „Môžeš už s tým láskavo prestať? Je to tak neznesiteľné, furt na seba musíš upriamovať pozornosť! Ak to nerobíš zastaranými žartíkmi z druhej ruky, tak prechádzaš na nový druh vyvolávania záujmu ala je mi zle z tohto sveta a z vás všetkým, len ma tu nechajte napospas ničote," mladší čiernovlások si prehrabne vlasy, „Nechápem, prečo to tak preháňaš s všetkým tým hraním sa na ospalého študenta..."

James prudko odsunie stoličku a postaví sa, nadýchne sa po odpovedi, no z úst mu nevíde ani hláska. Pokrúti unavene hlavou a prejde okolo Albusa k dverám, von z jedálne, kde trávili čas pred vianočnou hostinou.

V srdci pocíti opätovné bodnutie, po slovách od jeho mladšieho brata. Rana, ktorá sa doposiaľ nevyliečila. Namiesto toho začala pomaly páliť a nepekne hnisať.

V diali zachytí, ako Nora niečo naštvane hovorí Albusovi.

Ako sa vzďaľuje od epicentra jeho terajšieho problému, neberie do úvahy to, kam ho jeho telo vedie. Po chvíli sa vráti do reality a uvedomí si až s chladným vzduchom okolo neho i mokrým pocitom na bosých nohách, že je na terase.

Na lícach ho štípe mráz a do nosa sa mu prediera chladný vzduch, ochladzujúci doteraz príjemne teplé telo.

Z neba padajú malé biele chumáčiky, dopadajúce na jeho oblečenie i čierne vlasy. Privrie oči a nechá vločky roztápať sa na jeho pokožke. Všade je ticho, počuť je len jemný vánok, vejúci okolo neho, unášajúc na sebe malé biele útvary.

Vietor vanie a vločky pokrývajú okolitú krajinku pod chladivou prikrývkou.

Pokoj ako vždy naruší, nejaký nežiaduci element.

Na ramene pocíti dotyk ruky. Neotočí hlavu, naďalej sa necháva unášať okolitou scenériou, vybudovanou v podvedomí.

Dotyk na ramene je ako lano, po ktoré sa načiahnete a dostanete sa z priepasti. Hrejiví pocit, ktorý prináša, mu pripomenie, ako dlho už stojí vonku a dumá.

Mierne nakloní hlavu k dotyku, v symbole vnímania prítomnosti neznámej osoby.

Osoba vedľa neho si povzdychne a pristúpi o čosi bližšie.