MIRACLE

Sťahovanie

KAPITOLA 1.

Detroit 2010

Dnešok je výrazne iným. Moje telo zaplavil pocit úzkosti, ktorý sprevádzal negatívne myšlienky. Nemohla som na to prestať myslieť. Akoby čas v tomto momente prestal jestvovať a ja som sa tak náhle zasekla v čase, medzi minulosťou a obávanou budúcnosťou.

Posledný krát sa zobúdzam v Detroite. Mesto ktoré má celé tie roky robilo šťastnou. Predsa, to všetko som stratila lusknutím prsta. Nevraviac o pocite, že stratím svoje najlepšie kamarátky. Podľa všetkého sme mali byť už na ceste preč, avšak presvedčila som moju mamu, aby sme ešte dnes ostali tu.

Vstala som z postele, doslova ako bez duše, ako keby som to nebola ja. Pohľad mi okamžite striehol do zrkadla, vedľa mojej postele. Havranie vlasy mi spadali do morských očí, v ktorých sa podľa všetkého väčšina ľudí utápa. Slzy si aj napriek tomu našli cestu von, ktoré som si v závane mojej hrdosti pretrela rukávom starej sivej mikiny.

Netrvalo dlho, kým som sa ocitla v kuchyni. Pred linkou už stála moja mama. Veľmi dobre vedela, že som preplakala celú noc, avšak sama na tom nebola najlepšie. V istom okamihu, kedy som sa dostala k jednej zo stoličiek okrúhleho orechového stolíka, sa na mňa mama zadívala. Moja roztrasená pera vravela za všetko. Chcela som plakať. Avšak nedokázala som plakať pred mamou.

,,Zlatko, vieš že ťa ľúbim." Odpovedala tichým tónom, v čom sa jej dlane priblížili k mojim lícnym kostiam.

,, Viem," zahľadela som sa do jej prenikavých hnedých očí. , ,,nechcem odísť."

,, Nemáme na výber, Riley."

Odrazu som začula zvuk autobusa pred naším domom. Bol to môj posledný deň vôbec s kamarátmi a vôbec posledný deň v tomto meste. Zhlboka som sa nadýchla a následne kyslík vydýchla.

,,Mala by som ísť." Odpovedala som tichým hlasom. Bez všetkého som sa stočila a vytratila sa z domu. Nezniesla som upútavať na mamu takýto bolestivý pohľad. Po rozchode s otcom, ktorý musela mama absolvovať, sa úplne zmenila. Bolesť, ktorá ju každou nasledujúcou sekundou zabíjala, ukrývala hlboko v sebe. Lenže takýto je náš život.

Nastúpila som si do horčicovo žltého autobusu, sadla som si úplne do zadu, chvíľu som bola mimo náš svet, keď som si dala slúchadla do uší, a počúvala smutné averzie hudby, ktoré odzrkadľujú moje temné myšlienky, ktorými som doslova pohltená.

V momente, kedy sa dvere toho starého autobusu otvorili, som pred sebou zazrela Clea a Kate. Výrazom len poukazovali na bolesť, ktorú so mnou obe zdieľajú.

,,Cleo, Kate" objala som ich ako nikdy predtým. A to mi úplne stačilo. Vedieť, že sú pri mne. Cítiť ich pri sebe.

,,Budeš nám chýbať Riley." S útržkami sĺz, vypovedala Kate.

Lenže moje hlasivky boli už na dne všetkej bolesti. Nezmohla som vypovedať čo i len slovo. Chcela som plakať, avšak hanbila som sa, keďže okolo nás sa mihali desiatky ľudí.

~~~

Mohlo byť pol tretej poobede, kedy som sa zo školy vrátila domov. Istý nábytok bol už v krabiciach, avšak to všetko bolo na mňa priveľa. Ešte pred pol hodinou som sa naposledy lúčila s mojimi najlepšími kamarátkami a teraz stojím pred mamou ako tá najväčšia troska. Ústa som mala pootvorené. Cítila som tú nezabudnuteľnú zvierajúcu sa bolesť v oblasti môjho hrudníka. V okamihu, kedy mama zakričala: ,,Riley! Je tu taxi!" v tomto nepatrnom okamihu sa môj život zmenil naruby.

Ktomuto príbehu sa viaže písanie (JA ROZPRÁVANIE) na Wattpade som nový
Druhá kapitola vyjde o nedlho.
O druhú kapitolu sa budem snažiť aby bolo toho viac napísané. Ešte ktomu chcem dodať, tento príbeh musel prepísať a zlepšiť o niekoľko krát môj drahý kamarát ktorý je talentovaný na písanie kníh ak sa zaujímate o fantasy knihy odporúčam vám si vyhľadať jeho dielo, Afterlife.