Ja, X15

✨ VI.✨

Ten strach, čo som cítila sa nedal tak ľahko prekonať, no dal sa čiastočne zakryť za úsmev a slová. Hoci som sa bála, túžila som byť nebojácnou hrdinkou...

✳❇✳

Pomaly som otvorila oči. Postihla ma prudká bolesť, ktorá sa rozprestierala na celom temene mojej hlavy. Videla som rozmazane, zrejme ma niekto omráčil. Chcela som sa dotknúť obrovskej hrče na zadnej strane mojej hlavy, no nemohla som. Ruky som mala pevne priviazané o vysokú tyč. Sedela som uväznená v akejsi pivnici bez svetla a na vlhkej špinavej podlahe. Obzrela som sa a pohľadom som začala hľadať Maxa. Sedel na opačnej strane miestnosti, ešte stále v bezvedomí. Vyzeral akoby bol mŕtvy.

"Dievča sa už prebralo." Počula som hlasy, ktoré sa ku mne približovali.

Otvorili sa dvere, svetlo z vonka ma donútilo privrieť si oči, a akýsi muž začal postupovať dole schodami. Prv išiel k Maxovi. Surovo do neho kopol a začal kričať aby sa prebral. Max pomaly otvoril oči, bol dezorientovaný. Bola som nesmierne šťastná, že žije. Naozaj som sa bála, že to neprežil.

Potom prišiel ku mne a začal ma odväzovať. Kruto ma chytil za ruky a začal ma ťahať aby som sa postavila.

"Ela, si v poriadku?" Kričal Max, keď som prechádzala okolo neho v zajatí nebezpečného muža.
Prikývla som a jemne sa usmiala. Nesmie vidieť, že mám strach. Nesmie vidieť, že sa bojím smrti.

Spoločne nás doviedol do veľkej miestnosti. Opäť nás priviazal o akýsi múr. Pozrela som sa na Maxa. Vyzeral pokojne, hoci v tej chvíli nepovedal ani slovo. Jeho pokojný výzor mi pomáhal. Oči mal upreté dopredu, díval sa len na jeden bod, rovno pred seba. Bol vyrovnaný a trpezlivo čakal na to, čo sa bude diať. Na čele mal zaschnutú krv.

S veľkým hrmotom sa otvorili dvere a do miestnosti vstúpil akýsi muž. Bol to vysoký človek, o trochu starší odo mňa. Nevyzeral hrozivo, no predsa jeden fakt ma na ňom vydesil. Mal oblečené modré oblečenie. Vtedy som si uvedomila hroznú pravdu, sme v zajatí Hourov.

"Čo tu hľadáte? Ste nejaký špióni? Poslal vás sem Hodroh?" Vyvalil na nás hŕbu otázok veliteľ Hourov.

"Nie, nie sme špióni a žiadneho Hodroha nepoznáme. My sme len náhodní okoloidúci, ktorí sa nešťastnou náhodou dostali do vášho zajatia." Povedala som trasúcim hlasom so slzami v očiach.

"Aký je dôkaz, že vám môžem veriť?" Opýtal sa už jemne podráždený mladík a s hnevom v očiach a navretou žilou na krku sa na mňa díval. Ja som sklopila zrak do zeme. Nemala som žiadny dôkaz našej neviny. Keď som sa opäť pozrela na Maxa, videla som, že niečo veliteľovi šepká do ucha. Mal stále nazlostený výraz a prikyvoval na všetko, čo mu Max hovoril.

Potom sa odtiahol, hrdo sa vystrel a povedal: " Dobre teda, poďte so mnou." Naznačil rukou svojím spoločníkom aby nás zviazali.

Bála som sa, kde nás to vedú. Vyzeralo to tak, že ja jediná neviem, čo sa to deje. Bola som zmätená a vystrašená. Čo šepkal Max veliteľovi? Kde teraz ideme? A čo chcú s nami urobiť?

✳❇✳

Oči nám previazali šatkami a spútaných nás navigovali dopredu. Mala som stiahnutý žalúdok a takmer som nedýchala. No keď sa končeky mojich prstov nechtiac dotkli Maxovej dlane, na chvíľu som sa upokojila a konečne sa prestala triasť. Oblial ma akýsi pocit pokoja, ktorý ma celú pohltil.

"Môžeš im zložiť šatky." Prísne rozkázal veliteľ.

Prišiel ku mne nejaký muž z ich skupiny a strhol mi šatku z tváre. Keďže som mala oči dlho v tme, musela som si zvyknúť na náhle svetlo, ktoré mi preniklo do očí. Kde to sme? Čo je to za miesto? Začudovane som hľadela pred seba a nemohla som uveriť tomu, čo som videla.

✳❇✳