Nôž v srdci

Na nule

Denno denne sa pozerám do zrkadla a sledujem svoje črty tváre. Sú nedokonalé, no ajtak očarujúce. No to zrkadlo... Zašpinené od tých všetkých párov rúk. Nech už mám vlastné!

Dom pre opustené deti som už neopustila roky. Je pre mňa zázrak, že si ma chce zobrať manželský pár. Tmavo vlasá kráska na mňa hľadí krásnymi modrými očami a okolo jej bokov sú ruky jej vysokého, taktiež hnedo vlasého manžela.

Obaja smerujú svoje kroky ku mne a v očiach im hrá šťastie. Kiežby som tiež bola taká bezstarostná, ako vyzerajú aj oni.

No zdanie môže klamať. Kráske sa na zlomok sekundy mihne úsmev na tvári a mužovi sa v očiach zablysne hnev.

Sociálka nevie, že tento dokonale vyzerajúci pár sa v aute cestou do sirotinca pohádal párkrát na tom, či chcú dievča, alebo chlapca. Hm... sledujem ich odrazy v zrkadle a reč tela.

,,Sofia, toto sú Cate a Peter Kelleyoví. Sú to tvojí potenciálni adoptívni rodičia."

Vyzerajú až nechutne spokojne. ,,Dobrý deň, ja som Sofia." Usmiala som sa.

,,Sofia má 15 rokov a žije tu od svojich 4 rokov. Jej rodičia, bohužiaľ zahynuli pri autonehode. Sofiu sme vzali rovno zo škôlky a preto je teraz tu."

Povedala to akoby narážkou na to, že som prežila tú nehodu. Akoby mi to vyčítala...

Po štyridsiatich minútach papierovania som s takmer dokonalým párom nastúpila do auta. Už dlho som nebola na ulici. Vyučovanie som vždy mala s vychovávateľkou v pivnici, lebo ma na mojej prvej škole šikanovali.

,,Tak čo, Sofia? Tešíš sa na novú izbu? Budeš nadšená. Budeš mať dokonca aj vlastnú kúpeľňu!"

Sledovala ma Cate cez spätné zrkadlo. ,,Teším sa, ďakujem, že ste si vybrali práve mňa." znovu som sa usmiala.

Peter zaparkoval a spolu sme vyšli z auta. Predo mnou sa rozpínal menší, útulný domček. Za bránou sa na mňa javila pozorne upravená záhradka a bledo-hnedé vchodové dvere.

Cate dvere otvorila a Peter ma jemne postrčil, aby som vošla do svojho nového kráľovstva.

Vysoký strop, mohutný luster a obrovská linka hneď oproti dverám. Je to vnútri ešte väčšie, ako sa zvonka zdá!

Pomaly som sa obzrela a moje oči narazili na bledo-sivú pohovku a obrovskú televíziu na stene.

,,Chceš vidieť svoju izbu?" jemne som pokrútila hlavou na súhlas. Cate rukou ukázala na točité schody a ja som po nich bleskurýchlo vybehla na poschodie. Boli tu iba 3 dvere.

,,Dvere naľavo je naša spálňa, stredné sú kúpeľňa a tieto sú tvoje. Izbu máš bielu, potom si ju môžeš vymaľovať."

Zavreli za mnou dvere a ja som si s úľavou ľahla na posteľ.

Mohol by byť toto môj domov?

Budík ma zobudil presne o 7:00 a ja som sa rýchlo obliekla. Dnes budem prvý krát po niekoľkých rokoch znovu v škole. Asi sa aj teším.

Peter mi zaklopal na dvere. ,,Sofi, si hore? Dnes ideš do školy!"

,,Áno, som hore!"

,,Dole máš raňajky!"

Možno budem vedieť žiť v eufórii, že tento život je dokonalý a bezstarostný. No môj problém je, že sa nudím.

S týmito myšlienkami som vyšla z izby a zišla dole po schodoch na raňajky. Cate sedí oproti Petrovi a nie pri ňom. Typický mladý manželský vzťah. Prvá hádka a už má chuť vrátiť čas späť.