7. Kapitola

105 9 1
                                    

Dorazila som domov, vlastne ani neviem ako. Až pred vchodom som si uvedomila, že som celú cestu bola tak ponorená do vlastných myšlienok, až si ani nepamätám cestu sem. Bola som prekvapená že som napriek tomu trafila a nič ma nezrazilo.

Vošla som do bytu a hneď som si to namierila do kúpeľne. Bože, ako len teraz potrebujem teplú sprchu. Myslím, že Add niečo vravela, no ja som to úspešne odignorovala a vliezla do sprchového kúta.

Nechala som kvapôčky vody stekať po mojom tele a snažila sa na nič nemyslieť. Lenže to mi môj mozok bohužiaľ nedovolí. Stále, STÁLE nad niečim premýšľam. Myšlienky mi nedobrovoľne zase zablúdili k dnešnému incidentu. Nech si to už priznať chcem alebo nie naozaj som sa vtedy bála. Chýbalo len pol metra, pol metra a ten žiarivý lúč by zavinil to že by som bola pravdepodobne mŕtva. Ach bože Amanda! Si ako z depresívneho filmu, vzchop sa!

***

Keď som vyšla zo sprchy, nechcela som už nič iné, len ležať v posteli a ponoriť sa do ríše snov. Bola som už takmer v izbe no zastavil ma Addisonin hlas.

-Addison-

"Ehm ehm kde sú moje vajíčka?" Otočila som sa a pozrela sa na ňu. Stála tam v pyžame a s prekríženými rukami čakala na odpoveď. 

Úprimne, na vajíčka som úplne zabudla a ani si nepamätám kde presne som ich nechala alebo kde presne sa mi vyšmykli, ale teraz som vážne nemala náladu ani energiu jej to vysvetlovať.

Vyčerpane som si vzdychla a pohľad zabodla do zeme.

-Amy-

"Ja... Proste ich nemám, môžeme to prosím prebrať zajtra? Som hrozne unavená." Teraz si pre zmenu vzdychla Addison, no prikývla.

-Addison-

"Mala by is niečo zjesť." Dodala nakoniec.

-Amy-

"Vďaka, ale nie som hladná." Povedala som aj napriek môjmu silne protestujúcemu žalúdku.

Potom ma už Addison chvála bohu nechala ísť si ľahnúť. Zvalila som sa na posteľ a chvíľu len tak premýšľala či má vôbec cenu rozustieľať ju a prikryť sa. Áno cenu to určite má no mne sa nechce ani pohnúť. Pomaly zatváram viečka a už nerozmýšľam nad touto dilemou.

"Cink." Aaaaaaaa! Nech je to ktokoľvek, preklínam ho! Už som skoro spala! Donútim sa natiahnúť pre mobil na druhom konci postele. Displej sa rozsvieti. Peter. Moje prekliatie zoslané na odosielateľa tejto správy odvolávam, pretože zisťujem, že je len niečo krátko po deviatej a Peter samozrejme nemohol vedieť že sa chystám ísť tak skoro spať.

"Ahoj, počula si o tom čo sa dnes stalo?" Zamračím sa pretože asi viem na čo naráža no ako to mohol tak rýchlo zistiť? Stalo sa to asi pred hodinou a pol. "Nooo nie som si istá čo presne myslíš." "Nejaký týpci čo vykrádali banku naproti Delmarovi mali zbrane čo dokážu lúčom prerezať steny. Dosť to tam zničili, ale ty vlastne ani nevieš kde to je. Nachádza sa to blízko pri našej štvrti preto ma to tak nadchlo." 

Mám mu napísať, že som tam bola? Aj tak už teraz nezaspím. "Noo vieš... Ja som tam vtedy bola. Ten fialový lúč okolo mňa preletel asi len pol metra." "Preboha, netušil som že si tam bola. Si v poriadku?" "Trochu ma ešte bolí hlava ale inak som v pohode." " Vieš čo všetko môže znamenať len také bolenie hlavy?" Usmejem sa nad jeho starostlivosťou a zase sa mi začínajú zatvárať viečka. Som šťastná že mám niekoho ako je Peter. "Ďakujem za informáciu ale som naozaj v úplnom poriadku." "No dobre." "Dobrú noc." "Dobrú." 

Mobil položím na nočný stolík a zhasnem svetlo. S úsmevom sa zababuším do periny a konečne sa ponáram do vysneného spánku.

***

Ráno som sa zobudila na budík a neochotne som sa vyhrabala spod teplej periny. Ešte v pyžame som vošla do obývačky kde Addison s miskou cereálií sedela na gauči pred telkou. Prisadla som si k nej. Práve dávali ranné správy.

-Addison-

"Dobré ránko." Pozdravila s plnou pusou no nevenovala mi ani jeden pohľad.

-Amy-

"Dobré."

V správach začala redaktorka rozprávať o včerajšom incidente pri Delmarovi. Takže sa mi to len nesnívalo.

Obe s Addison sme spozorneli.  "Včera v New Yorku došlo k nečakanému incidentu. Štyria lupiči, ktorých identitu zatiaľ nepoznáme, vykradli komunitnú banku Queensu. Mali pri sebe zbrane neznámeho pôvodu. Banka aj obchody okolo nej sú zničené. Avšak objavil sa tam Spiderman ktorému vďačíme, že pomohol ľudí evakuovať von." 

Začali ukazovať zábery zničenej banky, Delmara aj ďalších obchodov a mňa striaslo už len pri spomienke na to. Addison nevyzerala veľmi šokovane, evidentne sa takéto veci stávali častejšie. Z miery ju vyviedlo až to čo nasledovalo potom. 

Na obrazovke sa ukázala reportérka ktorá dala slovo dvom ľuďom čo tam boli v čase incidentu. Muž a žena, obaja mohli mať okolo päťďesiatky. "Akurát som išla platiť u Delmara, keď sa objavilo to fialové neviem čo a všetko začalo horieť." Rozprávala šokovane. "Našťastie pred obchodom nikto nebol, myslím že by to neprež-" svoju vetu nestihla dokončiť, pretože ju muž stojaci vedľa nej prerušil. "Niekto tam stál. Nejaká mladá slečna, videl som to na bezpečnostných kamerách." Z tohto usudzujem že to bude pán Delmar. 

Nasledoval kamerový záznam niektorého z obchodov. Dych sa mi zatajil. Bola som na ňom, na tom zázname a bolo mi celkom dobre vidieť do tváre, takže Addison ma musela určite spoznať. Stála som tam a pozerala sa na banku. A hádajte čo! V ruke som mala stále tašku s Addisoninými vajíčkami. V tom sa tam objavil ten prekliaty lúč, v sekunde všetko horelo a ja som bola na zemi. Okolo mňa preletel Spiderman a pomáhal ľuďom vrátane tých dvoch pred tým von z Delmara. Potom sa kamerový záznam skončil.

Pozrela som sa na Add ktorá vyzerala ako obarená a s mierne pootvorenými ústami sa stále ale už neprítomne pozerala do telky.

Teraz sa tam zase objavila tá päťdesiatnička a rapotala niečo v zmysle, že to čo sa tu deje je hrozné a že sa bojí o svoj život a blá blá blá. 

Všimla som si, že Addison sa ku mne pomaly otočila.

-Addison-

"Prečo si mi to nepovedala?" Spýtala sa pomaly. Neznela nahnevane, skôr zaskočeno a dotknuto.

-Amy-

"Prepáč, nejak som na to včera nemala silu... Bola som hrozne vyčerpaná." Sklopila som zrak. Asi som jej to mala povedať, teraz sa cítim previnilo. Addison nič nepovedala a vtiahla ma do silného objatia.

-Addison-

"Som rada že sa ti nič nestalo." Zašepkala a ja som jej až vtedy objatie opätovala. Hrozne ma to dojalo, pred tým som nemala nikoho, kto by sa o mňa naozaj bál a naozaj ma mal rád. A teraz, mám všetko po čom som kedy túžila. Mám rodinu. Zatvorila som oči pretože ma v nich zaštípali slzy a ešte viac sa pritisla k Addison.

A presne v tento moment nás vyrušil chichot dieťaťa. Erik so smiechom bežal k nám a pridal sa do objatia. Potom zdvihol hlavu a spýtal sa.

-Erik-

"Plečo sa obímame?" Začali sme sa smiať a ja som si uvedomila že som naozaj šťastná.

Čaukyyyy! Je tu nová kapitola a áno musíme popracovať na tom ako často ich vydávame, lebo myslíme, že raz za mesiac je naozaj málo... Hlboko sa za to ospravedlňujeme a sľubujeme, že kapitoly sa pokúsime vydávať častejšie, minimálne raz za dva týždne, no náš cieľ je raz za týždeň. Neskôr si možno stanovíme presný čas a deň kedy budú vychádzať (napr. každú nedeľu o 20:00) no myslíme že zatiaľ to nebudeme schopné dodržiavať. V tejto kapitole sa v podstate nič nedialo a preto sľubujeme že ďalšiu sa pokúsime vydať do niekoľkých dní a bude záživnejšia! Mimo toho veľmi ďakujeme za 300 zhliadnutí a za každý 💬 a ★. 


★Amy Cooper Stark★ [Peter Parker FF]Where stories live. Discover now