Bad Girl (DOKONČENÉ) ✓

Kvetiny rozkvitli

Čas uteká rôznym smerom a rozdielnym prúdom. Nezostarne. Presne ako moje spomienky na to, ako som si život vyskúšala aj v ťažšej situácii a nebola som sama. Vždy keď sa pozriem na človeka oproti mne, vravím si, aké šťastie som v živote dostala. Nemusí ani nič povedať. Stačí ak sa usmeje a viem, že neľutuje to, kam to so mnou dotiahol. Nemusím sa ho zbytočne pýtať, či to, čo mi každý deň až do dnes vraví, myslí vážne. Vidím to na jeho mladších obrazoch, ktoré sa práve pomedzi nás pletú na tráve a naháňajú sa. Moju dlaň stíska človek, ktorý mi daroval ďalšiu časť života. Naše malé ratolesti, ktoré sa mu podobajú bez jedinej chybičky stojace akoby oproti nemu v zrkadle. Vlasy im žiaria do čistej blonďavej farby v ich ofinách a ich zelené oči sú čistejšie ako samotné smaragdy. 

,, Nad čím rozmýšľaš, láska? " To oslovenie ma nikdy neomrzlo a pochybujem, že omrzí. Počujem ho radšej, ako svoje vlastné meno. 

 ,, Rozmýšľam, čím som si ťa zaslúžila." 

 ,, Nemalo by to byť skôr naopak?"

 ,, Nemalo." 

,, Ale ja ti dám dôvod k opaku. Dala si mi dve veci, po ktorých som tak veľmi túžil." 

,,A to sú?" 

,, Ty a moji malí chlapci. Ty samotná si mi dala rodinu, vďaka ktorej môžem vidieť vyrastať náš výplod lásky, ktorý tu teraz pomedzi nás pobehuje. " mal pravdu. Pozreli sme sa na našich chlapcov, ktorý bosý behali po jemnej tráve na lúke. 

 ,, Dala si mi kompletný obraz rodiny, ktorý som ja nemohol mať. " 

 ,, Myslím si, že bez teba by tá rodina ani nebola." uvedomil si chvíľku a zavtipkoval, ako sa na neho patrí:

,, To je pravda, len tak niekto nedokáže splodiť deti a trafiť sa tak, aby to boli dva bezchybne narodené dvojíčkové exempláre. " zasmiala som sa nad jeho poznámkou. 

 ,, S týmto sa vychvaľovať môžeš, ale ak dôjde k opisu, ako si vyberal mená tým našim chlapcom , idem sa popukať.''

,, Takéto veci sa nevravia svojmu váženému manželovi." 

,, Bože, vážne nepochopím, ako si mohol len povedať,  že by sa naše dieťa volalo Laika. " 

,, A kto mohol vedieť, že to bol prvý pes, ktorý letel na mesiac?" 

,, Ehm, žeby každý človek, ktorý aspoň trochu dával pozor pri dejepise ? " 

,, To som nemohol." 

,, A to už prečo?" 

,, Mal som v hlave zásadne filmy premietané o nás dvoch." 

,, Bože, tá tvoja 17-ročná škrupinka ešte nezarástla ako vidím." 

 ,, Pokiaľ by zarástla, zabudla by si na to, aký som bol." 

,, To by som nezabudla, ani keby som chcela."

 ,, A to prečo?" Udivene sa na mňa pozrel a potom usmial tým jeho hrejivým úsmevom. Ten úsmev je tak príjemný, že aj v úplnej zime by mi bolo teplo.

,, Keď pripravíš piknik, dozviete sa, vážený pán Agrest." 

,, Ani nevieš, aká si príťažlivá, pani Agrestová." podal mi nežný bozk na líce. 

,, Matias, Tobias, pomôžte mi na chvíľku postrážiť maminku." Jeho pevný a veľký stisk sa pre zmenu vystriedal s dvoma malinkými ručičkami po oboch stranách. Trochu som sa naklonila, aby som im neťahala príliš silno ich rúčky a kráčala s nimi po lúke v sledovaní krásneho modrého motýľa. No akonáhle sme pri ňom boli bližšie, roztvoril svoje krásne zamatovo tyrkysové krídla a vyletel k najvyšším častiam oblohy. Adrien už čakal na deke, ktorá splývala s lúkou a preto ma moji chlapci doviedli až k miestu, kde som si pomaly sadla. Potom sa hodili na Adriena, ktorý sa s nimi začal hrať, akonáhle ho okupovali na tele. S úsmevom som sa pozerala na môj život, ktorý sa práve hral vedľa mňa rozložený na tri časti. Po chvíľke si chlapci uchmatli chlebíčky a plnili si svoje chudé brušká. Mám pocit, že budú presne ako Adrien, pretože tá chvíľa, keď ich vidíte ako vedľa neho spia obaja v rovnakej polohe aj výrazmi na tvári, nedokážete odtrhnúť oči a zároveň nepovedať, že mu nevypadli s oka. Ja som si v ruke držala jahodu, keď sa ku mne Adrien prisunul a chlapci už znova lietali na nohách tam, kde sme na nich mali dobrý výhľad. Pokiaľ ide o Adriena, veľmi sa nezmenil. Vlasy má rovnako husté v ofine, pretože si ich nikdy nechcel ostrihať. A ja som s ním aj súhlasila. Husté vlasy mu nesmierne pristanú. Pleť má stále ako 17-ročný až na jeho výšku, ktorá sa postupne zvýšila ešte o osem centimetrov nahor. Povahovo je presne akoby zaseknutý vo svojom 17-ročnom ja, takže mám občas pocit, že nemám dve deti ale tri. Ale pokiaľ ide o rodičovstvo, je naozaj ukážkový otec a skvelý starostlivý manžel. Stará sa o to, aby nikomu z nás nič nechýbalo. Dokonca vlastnoručne pomáhal pri výstavbe nášho rodinného domu. Pokiaľ ide o prácu, pracuje ako biznismen a na čiastočný úväzok aj model, v mojej návrhárskej firme, v ktorej som sa vypracovala na najvyšší vrchol. No zvládneme úplne všetko. Máme čas na všetko, keďže Adrienovo hlavné pravidlo je myslieť na rodinu. Myslím, že je dobre, ak sme si našu budúcnosť vôbec neplánovali. Keby sa tak stalo, možno by tu boli aj drobné trhlinky, ktoré mi nás pomaly, ale isto míňali. Teraz však sedím na deke s Adrienom a naše deti sa veselo hrajú okolo. 

 ,, Pripravený na moju odpoveď, prečo nikdy nezabudnem na tvoje 17-ročné ja?" Pritiahol si ma bližšie k sebe a pečlivo načúval. Zo spodku košíka som vytiahla knihu a podala mu ju. 

,, Pre teba."On si ju zobral do ruky a prečítal názov.

,,Bad Girl." 

 ,,Táto kniha je totiž to o nás dvoch. Je o časti, ktorú sme spoločne prekonávali. Napísala som ju pre teba a vypísala tam úplne všetko čo si pamätám. Čiže úplne všetko." Roztvoril knihu, ktorú som pečlivo rozpisovala a uchovávala ju pre túto chvíľu. Po jej otvorení si prečítal ručne napísaným písmom slová odo mňa. Pre môjho najúžasnejšieho Adriena. Malým mihom oka som mohla vidieť jeho úsmev, ktorým sa pozeral na knihu. 

 ,,Vážne mám pocit, že si ťa nezaslúžim." 

 ,,Keby si si ma nezaslúžil, nebola by som tu." 

,, Ďakujem." poďakoval, knihu palcom pohladil, pomaly ju položil na deku a pritom svoj zrak upínal na mňa.

 ,, Ako sa mi cítite?" pohľadom zamieril na moje bruško. 

,,Cítime sa šťastie, keď si pri nás." potom ma pohladil po brušku a dodal:

 ,, Som rád, že sa cítite šťastne, vy moje krásne princezné. " ruku neprestajne držal na mojom brušku, kde sa rysoval náš ďalší výplod lásky a znovu ma ako po prvýkrát pobozkal na pery.

.................................................................

Kniha je u konca aj s bonusovou kapitolou. Dúfam, že sa vám páčila a nesklamala vás. Trvalo mi dlho, kým som bola úplne spokojná s konečnou a poupravenou verziou. Možno si tento príbeh viacerý pamätajú, tak dúfam, že aj zo zmenami sa vám kniha páčila. 

Práve pracujem na ďalšom Adrienette príbehu s názvom Karmínová extáza.  

Píše sa rok 1856, rok, kedy ľudia neuprednostňovali poznanie problémov ich rodiny. No novo-vyučená lekárka Marinette si na stole svojho jantárového stolu nájde dopis určený do jej vlastných rúk. Dôvodom je príchod do panstva Agrestových na dlhodobú pomoc odkázanú iba pre vysoko špecializovaného nie len doktora, ale aj opatrovníka. Marinette sa s plným nadšením odhodlá k svojmu príchodu do panstva, kde sa však za múrmi neskrýva len obyčajná povesť. Až neskôr zisťuje závažnosť jej pacienta v dedičnej chorobe a zároveň spoznáva Adriena, blízkeho príbuzného chorého, ktorý taktiež nestojí bez karmy. Dokáže pomôcť ako lekárka, ochrankyňa, ale aj prvo-zaľúbená žena predtým, ako celé panstvo zapadne pod karmínovú extázu?

Je to dráma a zároveň aj román. Vyskytuje sa tam trochu viac krvi, ale zas nie až tak veľmi. 

Ak vás príbeh aspoň trošku zaujal a budete mať čas, budem rada, ak si prečítate aj tento ďalší príbeh, na ktorom tiež pečlivo pracujem.

ZuziChat