7.

29 2 7
                                    

,,Maria! Maria! Už ti je lepšie? Chcel by som ísť von!"

Tareo nervózne búchal na Mariine dvere. Bola zavretá v izbe už druhý deň s tým, že sa necíti dobre. Chýbala mu sestra. Medzitým Maria sedela na posteli a dívala sa do prázdnej steny. Celé dva dni preležala v posteli v slzách. Naozaj sa sa necítila dobre. Ten zážitok s Goldenom ju vzal viac, ako čakala. Prehodnocovala komu veriť a komu nie. A hlavne sama nevedela, čo si myslieť. Prečo ju vôbec Garou zachraňoval? Prečo, prečo, prečo a prečo?!

,,Zajtra pôjdeme, sľubujem! Dnes sa ešte necítim dobre!" odpovedala mu skrz zavreté dvere.

Odpoveďou jej bol nahnevaný dupot dole schodmi. Vydýchla. Po ničom viac netúžila, len byť sama. Spracovať pomaly všetko, čo sa stalo a vyrovnať sa s tým. Hideki jej neustále vyvolával, no ona nedvíhala. Chcela ho vytrestať za ten prekliaty deň. Za ten deň, kedy ju musel zachraňovať cudzí chlap, pretože on hľadí iba na seba! Opäť ju prepadol hnev. Častokrát sa hnevala na neho za to, aký je. Ale nikdy mu to nahlas nevytkla. Nič by sa nezmenilo.

A čo jej vlastne chýba? Má rodinu, prácu, úspešného priateľa, ktorého jej každá závidí. Tak čo jej preboha stále vadí? Pomyslela si, že je len rozmaznaná a neváži si toho, čo má. Vonku pomaly zapadalo slnko. Hlava ju bolela z toľkých myšlienok. Je čas ísť za klavír. Jedine tam dokáže nachvíľu na všetko zabudnúť. Hneď vedela, čo si zahrá. Fly od Ludovica. Bleskovo sadla za klavír a začala hrať. Prsty jej samé kĺzali po klavíri. Túto skladbu vedela naspamäť. Uši jej zaliali príjemné tóny, v ktorých sa okamžite stratila ako v labyrinte. S radosťou sa vnárala hlbšie a hlbšie. Bolo jej jedno, že už možno nikdy nenájde cestu späť. Chce blúdiť touto hudbou naveky. No dnes mala na každom rohu jej hudobného labyrintu Goldenovu nechutnú tvár, Hidekiho samoľúby úsmev a Garove žiariace oči.

Tóny skladby sa zostrili a zatemnili jej myseľ. Ucítila okolo krku Goldenovu ruku a zalapala po dychu. Čo by sa stalo, keby sa Garou neobjavil? Zabil by ju. Tou istou rukou by sa jej snažil dostať pod sukňu a ona by sa doživotne spamätávala z tej traumy. Cítila by na sebe tú násilnickú špinu. Hideki by sa jej už možno nikdy nedotkol. A pritom on ju mal zachrániť! Mal ju chrániť, keď už jej otec to nedokázal. A miesto. Toho. Jej. Zachránil. Krk. Nebezpečný. MAGOR!!!

S totálnym hnevom udrela rukami do kláves, ktoré vydali nepríjemný zvuk. Golden, Garou, Asociácia hrdinov, ktorá od nej očakáva nemožné a jej divný vzťah. Všetko na ňu doľahlo. Ruky ju boleli od silného úderu do jej obľúbeného nástroja. Dlaňou si zakryla ústa a rozplakala sa. Slzy jej tiekli prúdom. V hrdle jej navrela guča, nedokázala zo seba dostať ani hlásku. Obe dlane si zaborila do vlasov a nahlas sa rozplakala. Bolo jej jedno, či ju bude niekto počuť. Slzy padali na jej milovaný klavír, ktorý ich vpije ako všetky ostatné.

,,Takto sa naozaj utrápiš."

Ozvalo sa za jej chrbtom. Okamžite sa otočila smerom ku otvoreným dverám na jej terase. Stál v nich Garou. Srdce sa jej na sekundu zastavilo. Ako sa sem preboha dostal?! Z kade vie, kde býva?!

,,Čo tu robíš?! Ako si ma našiel?!" kričala.

,,Dovolil som si ťa po našom poslednom stretnutí sledovať, aby sa ti opäť nič nestalo," uškrnul sa.

,,A čo tu robíš teraz? To ma odvtedy špehuješ?!"

,,Povedzme, že rád počúvam ako hráš. Tiež som kedysi hrával," povedal pokojným hlasom a vošiel do jej izby. Krv v nej vrela a nohy sa jej triasli. Utrela si slzy a zhlboka sa nadýchla.

,,Neprajem si, aby si ma takto prepadával a sledoval!" zasyčala.

,,Prepáč mi," povedal a sadol si vedľa nej na drevenú lavicu oproti klavíru. Hnev v nej pomaly ustupoval. Nemala už na to silu. Rezignovane sa otočila ku klavíru a objala sa rukami.

,,Prečo si prišiel?" spýtala sa tichým hlasom.

,,Robiť ti trochu spoločnosť, keďže si teraz taká smutná."

,,Nemusíš sa vôbec namáhať," odfrkla. Nemala na neho vôbec náladu, aj keď jej zachránil krk.

,,Nechceš mi niečo zahrať?" usmial sa na ňu. Jeho úsmev bol uvoľnený a miestami až hrejivý.

,,Nie."

,,Tak ti niečo skúsim zahrať ja," navrhol a natiahol si ruky. Opatrne položil prsty na klávesy, ktoré boli ešte vlhké od jej sĺz. O chvíľu sa jej izbou začali ozývať známe tóny. Od prekvapenia sa jej rozšírili oči. Túto skladbu nepočula pekne dlho. To Build A Home od The Cinematic Orchestra. Od radosti sa jej rozbúchalo srdce. Čakala, že jej zahrá otrepaný Canon In D s milión chybami, ale milo ju prekvapil. Taktiež musel presedieť za klavírom celé detstvo a cvičiť celé dni, aby to dotiahol k takejto dokonalosti.

,,Kde si sa to naučil?" vyzvedala opatrne.

,,Otec mi platil klavír. Úprimne som prekvapený, že to ešte stále viem," zasmial sa a jeho prsty neprestávali behať po klávesoch.

,,Mám rada túto skladbu," pousmiala sa.

,,Naozaj? Ja tiež. Trvalo mi pol roka kým som sa ju naučil dokonalo zahrať."

,,Mne dva mesiace. Ale ja som začínala na Ludovicovi Einaudim. Ostatné skladby boli pre mňa hračka."

,,Takže Summer od Vivaldiho je pre teba hračka, však?" usmial sa lišiacky. Brala to ako výzvu.

,,Pre mňa áno! A čo pre vás, pán rodičia-mi-platili-klavír?"

,,Uvidíme, nech sa páči madam. Máte prednosť!"

Garou sa odsunul až na úplný kraj lavice. Maria si v rýchlosti precvičila prsty. Čo sa to preboha deje? Prečo dovolila tomu násilníkovi sedieť u nej v izbe za klavírom? A prečo jej robí takú radosť, že mu môže zahrať. Lichotilo jej, že ju skutočne počúva. Že jej rozumie a rozumie aj jej klavíru. V živote nemala možnosť takého človeka stretnúť. 

,,Pokoj, Maria. Zahráš si Vivaldiho, pošleš ho preč a už nikdy sem nepríde. A hlavne už nikdy nevyjdeš z domu bez svojho odpočúvacieho zariadenia," pomyslela si.

 Asociácia isto vie, že sa s ním stihla už dvakrát stretnúť a nezapla si ho. Aj keď na ňu netlačia, nechce, aby si mysleli, že je na jeho strane. Tento človek si predsa nemôže len tak behať po slobode. Je len otázne, kedy mu mlátenie hrdinov prestane stačiť.

Ani si neuvedomila kedy začala hrať. Prsty jej horeli od vášne a nadšenia. Naposledy hrala svojej mame, keď bola ešte dieťa. Tóny známej skladby sa jej míňali pod prstami. No po chvíľke odtiahla ruky od klavíra a posunula sa. 

,,Nech sa páči. Klavír je tvoj," pousmiala sa. Bol to úprimný úsmev. Vždy chcela s niekým hrať. Najmä s niekým, kto do toho dáva takú istú vášeň, ako ona. Skladba sa opäť rozoznela po celej izbe. Hral naozaj bezchybne. Nepomýlil sa ani pri tých najťažších pasážach a nepotreboval ani trochu dopomôcť. Všetky tóny trafil a ona sa tešila, že počuje hudbu od niekoho iného a nie len od seba. 

Škoda, že tak úžasný talent, vlastní tak kutý muž...

Slabé miesto (One Punch Man FF)Where stories live. Discover now