horizont

zoznámenie

Práve som na úteku. Na úteku z mesta. Čudné, však? Viete vy vôbec, kto som a ako sa volám? Nie? Tak to ste riadne pozadu. Volám sa Samantha Hunterová, mám 19 rokov, a toto je môj denník. Nečudujte sa ak tu budú anglické frázy a slovné spojenia, rada mixujem všetky možné jazyky v bežnej reči. Pochádzam z Kanady, no už siedmy rok bývam v Holandsku v malej dedine zvanej Kinderdijk. Nasťahovala som sa sem ku mojej babičke, keď mi rodičia zomreli pri autonehode.

~ flashback ~

Vracali sme sa z lyžovačky. Mali sme pustenú hudbu v rádiu. Ja som s Jacobom pozerala na nejaké rozprávky, aj keď ma to popravde vôbec nebavilo. Zobrala som si teda knihu a začala som si ju čítať. No Jacob je otravné malé dieťa a potrebuje mať všetko čo mám ja, tak mi ju začal vytrhovať z ruky. Bránila som sa a nechcela som mu ju dať no on začal plakať a roztrhal mi pár stránok z knihy. Bola som nahnevaná, tak som ho od seba odstrčila. Začal plakať ešte viac než predtým.

„Čo to robíte Samantha, nemôžte byť aspoň na chvíľu v kľude bez hádok? Je to tvoj brat, a je mladší tak ho nechaj na pokoji" otočila sa na mňa od volantu mamka. Takže zrazu za všetko môžem ja, hej?

„Ja som nič nespravila! On si začal! Chcela som len čítať knihu a už mi ju roztrhal!" nahnevane som našpúlila pery a založila si ruky na prsiach. Mamka sa na mňa otočila, šla mi z ruky vytrhnúť knihu a Jacobovi zobrať mobil, no v ľavej ruke sa jej strhol volant a havarovali sme. Viac si nepamätám.

Zobudila som sa v nemocnici, napojená na rôzne prístroje a hadičky. Prišla ku mne sestrička a s maličkým úsmevom povedala, že moji rodičia nehodu neprežili a brat je v tvrdej kóme. Vraj mám šťastie. Ako to mohla povedať s takým pokojom v hlase? Prišla som o mojich rodičov! Na mieste som sa rozplakala. O týždeň na to po mňa prišla až z Holandska babička, vraj si ma berie. Jacob sa ešte stále neprebudil. Babička povedala, že sa nám ozvú keď sa zobudí.

~ end of flashback ~

Stále sa neozvali. Som na tom už sedem rokov, že môj brat je mŕtvy a ostala som už len ja.
Práve preto som sa rozhodla odísť niekam preč. Ďaleko. Nemám pri sebe nič, len jeden švajčiarsky nôž, jablko, zápalky a pár drobných. Šla som smerom do lesa. V škole som sa rada učila, takže som sa dobre orientovala a robila všetko, čo sa v lese má. V Holandských lesoch je vraj veľa nebezpečných zvierat, preto si treba dávať pozor. Musela som sa začať rozprávať sama so sebou, a hlasnejšie, ak by tu náhodou bol nejaký medveď. Ak človek v lese rozpráva nahlas, a medveď ho začuje, utečie.

Rozprávala som sa so sebou o úplných hlúpostiach, no zrazu sa začalo stmievať, a ja som sa začínala báť. Nemala som ani baterku, nič čo by mi pomohlo nebáť sa. Len pár zápaliek, ale tie mi nepomôžu. Zrazu som za sebou počula puknutie konárikov. Triasla som sa od strachu. Nevedela som, čo robiť. Či sa mám otočiť a postaviť sa strachu, alebo sa hrať na mŕtvu, alebo sa spýtať "Haló? Je tu niekto?". Ak by som nebola v takej situácii v akej som, zasmiala by som sa mojim myšlienkam. Teraz mi však nič nepríde vtipné.

„Nemusíš sa ma báť, neublížim ti" prehovoril človek/záhadné stvorenie za mnou. Nadskočila som asi tri metre do výšky z toho, ako som sa naľakala. Pomaly som sa otočila, pozrela na.. Preboha! Čo to je! Ja už mám halucinácie!

Prečo mám pred sebou hovoriaceho vlka? Čo to sakra má byť?! Niekto si zo mňa určite strieľa a dobre sa na tom zabáva.

„Wooow, niekto si tu zo mňa robí prču, postavil predo mňa vypchatého vlka a hovorí za ňho. Super vtipné. No ukáž sa, kde si?!" zakričala som a pozerala sa všade naokolo. Vlk sa priblížil, a začal okolo mňa chodiť.

„Som to ja, nerobím si z teba žiadnu srandu"
Tak keď toto nie je sranda tak máte všetci permisiu na vydlabanie mojich krásnych očí farby stolice. Samozrejme, neviem ako vy ale moja stolica je hnedá.

„Tak mi to dokáž" odvetila som.
Pozrela som na ňho, a čakala som, čo spraví.

Zrazu sa mi zablýskalo pred očami, a predomnou sa zjavil čiernovlasý chlapec vyšportovanej postavy, s očami rovnakej farby ako mal ten vlk. Usmial sa na mňa, a podal mi ruku.

„Som Damian" povedal. Jeho ruku som prijala, a taktiež sa predstavila so slovami : „Samantha, prezývka je Sam. Koľko máš rokov a kto si? A kde bývaš? Prečo si si zo mňa robil srandu z tým vlkom? A kde odišiel? Prechvíľou tu ešte bol" otázala som sa.

„Príliš veľa otázok, Sam. Tak za prvé, možno vyzerám na málo, no mám veľmi veľa rokov. Za druhé, tu v lese. Za tretie, nerobil som si z teba srandu, no to ti vysvetlím inokedy. Za štvrté, neodišiel, je stále tu" dôkladne odpovedal a dával si pozor na to, aby niečo neprekríkol.

Pozerala som na ňho ako na zjavenie. On býva v lese?

„Si bezdomovec?" ďalej som sa otázala a nadvihla som jedno obočie.

„Nie Sam, tak to nie je. Nie som bezdomovec. Mám svoj vlastný príbytok a peniaze tiež. Len v lese sa mi páči viac ako v meste" zasmial sa. Tento chlapík je fakt čudný! Netuším ako mám reagovať, či sa smiať, či plakať, či ostať stáť a či utekať.. Nakoniec som sa zmohla len na krátke a jednoduché : „Aha".

„Čo keby sme sa šli niekam prejsť?" nadvihol pravé obočie a usmial sa na mňa.

„Ja s dedkom nikam nejdem" otočila som sa na päte a mala v pláne odísť, no zrazu som akoby zamrzla. Nedalo sa mi spraviť ani jeden jediný krok, akoby ma niekto zviazal lanom, akoby som sa dokázala hýbať na jednom mieste ako žížala, ale nedokázala sa pohnúť dopredu, dozadu a do strán ani o jeden centimeter.

„Ár ju kidink mi?" opýtala som sa ho s unudenou tvárou a dvihnutým obočím na znak toho že čakám kým ma pustí. Povedala som to veľmi lámavou angličtinou, veď predsa len, dedkovia sa toho veľmi nenaučia.

No potom mi došlo že vlastne stojí za mnou, no nijako ma nedrží. Poobzerala som sa okolo seba, a došiel na mňa malililinký strach, no nedávala som to na sebe poznať.

„Ha! Ja som vedela že víly a čarodejnice existujú!" nervózne som sa zasmiala a poškrabala sa na hlave.

„Ty Dudeľ! Netuším kto si a čo práve robíš ale mohol by si ma pustiť? O 2 minúty mám byť doma" zaklamala som a ukázala som na imaginárne hodinky. No on sa začal smiať. Čo mu šibe už? Som tu priviazaná neviditeľným lanom ktoré mi bráni pohnúť sa, on je predo mnou asi tri metre takže ma nemá ako držať, prosím ho aby ma pustil, no on sa začne smiať?

„Ako si ma to nazvala? Dudeľ?"

Preboha, ja som to vážne povedala? Začala som sa smiať tiež a povedala som pomedzi smiechom „Chce-chcela som pove- povedať... Damián nie Dudlík!" Oh bože!

Keď ma už bolelo brucho a z tej bôle mi bolo skôr na plač než na smiech, prestala som, vyrovnala som sa a nahodila serióznu tvár.

„Máš štastie, Sam. Vidíme sa nabudúce" žmurkol na mňa, otočil sa a odkráčal niekam za skaly. A mňa tu tak nechá? Zrazu ma celú uvoľnilo a spadla som na zem. Haló? Veď som nepila. Bola som dosť vystrašená no postavila som sa a utekala som späť domov. Dnes mi ten útek nejako nevyšiel, no zajtra to snáď vyjde. Už vidím ako ma babička bude naháňať po celom dome s tou vecou na vaľkanie cesta. Ach to bude noc.

_-_-_-_-_-_-_-_-_-_-_-_-_-_-_-

Ahoj!
Som rada že si si toto prečítal/a, bola by som veľmi rada ak by si ma podporil/a ⭐️  a 💬!

Je to trošku kratšia časť, ale toto som písala už dávnejšie a dnes som sa snažila to dopísať takže sa mi pomalšie navyká na ten vibe písania. Budem rada ak tu bude hlavne tá pozitivita, kritiku príjmam všelijakú, potrebujem sa zlepšiť, ale tešilo by ma ak by to tu bolo bez nadávok a šírenia nenávisti. Na každý jeden komentár odpoviem :)

sending love and positivity! 💕
byee! 🌾