Frozen heart

35. Part

Prešli dva týždne od kedy sme sa vrátili z Talianska. A sú to presne dva týždne, čo som nevidela ani nepočula Lucasa. Netuším čo sa stalo. Proste mi nedvíha mobil, neodpisuje na SMS-ky. Keď ma chce on ignorovať tak fajn. Budem aj ja jeho. Čítam knihu, keď sa rozozvoní môj telefón. Na ňom svieti meno Grace. Preboha. Len nech sa mu nič nestalo. „Áno?“ Zdvihnem to a zadržím dych. „Ahoj Michelle. Zlatíčko, potrebujem tvoju pomoc.“ Povie. „A o čo ide?“ Konečne vydýchnem. „Potrebujem niekoho, kto by postrážil Tobyho. Vieš moja opatrovateľka ochorela a s Lucasom...No veď vieš čo sa stalo naposledy a momentálne je na mňa nabrúsený.“ Spadne mi kameň zo srdca. „Och, samozrejme. A kedy?“ Opýtam sa. „Dnes, zajtra a možno aj pozajtra. Prišla by si ku nám samozrejme, nechcem tým zaťažovať aj ďalších ľudí. Prídeš?“ Opýta sa s nádejou v hlase. „Áno, rada pomôžem.“ Usmejem sa. „Dobre. O hodinku u teba bude auto. Ďakujem.“ Povie a zloží. Ja sa idem pobaliť a oznámiť to mame. O hodinku vyjdem von a čakám na to auto. Netrvá dlho a pred náš dom príde veľká limuzína. Vystúpi z nej mladý muž a mierne sa ukloní. „Slečna Snowová?“ Opýta sa a ja prikývnem. „Nech sa páči.“ Otvorí zadné dvere a ja nastúpim. O chvíľu stojíme pred vilou Montgomeryovcov. Vystúpim z auta a prejdem ku vchodovým dverám. Zaklopem a o chvíľku mi Grace otvorí. „Ahoj. No takže Toby je teraz vo svojej izbe ale všetko som mu povedala. Zajtra ho treba odviezť na tréning, ktorý je dve hodiny, takže budeš mať dve hodiny voľno. Treba vyraziť o pol druhej aby tam bol o druhej, dobre? A je to do štvrtej takže do tej pol piatej máš čas len pre seba. Tobiasa poznáš, takže by nemali byť žiadne problémy. No ak by nejaké náhodou nastali tak mi ihneď volaj.“ Povie na jeden nádych a potom sa na mňa vďačne pozrie. „Si zlatíčko.“ Povie a pohladí ma po líci. „Ani neviem ako ti poďakovať.“ Usmeje sa. „Samozrejme ti zaplatím. A žiadne námietky. Ja už musím bežať. Oh, a aby si vedela prečo. Letím do Francúzska, nejaký problém s firmou. Maj sa!“ Nestihnem povedať ani slovo a už je preč. O chvíľku nato započujem dupot na schodoch. „Ahoj Michelle.“ Pozriem sa na Tobyho a usmejem sa. „Ahoj Toby.“ Tiež sa usmeje a potom ma objíme.

„Ale nie.“ Povzdychnem si. „Čo sa deje?“ Opýta sa ma milo Toby. „Nevzala som si moju knihu.“ Poviem smutne a pozriem sa na neho. „Ale to nevadí. Ja ti požičiam.“ Usmeje sa a chytí ma za ruku. Na moje prekvapenie ma nevedie do jeho izby. Zídeme dole na prvé poschodie a zabočíme doprava. V tejto časti domu som tuším ešte nebola. Otvorí nejaké dvere, a potom ešte jedny a my sa ocitneme v obrovskej knižnici. Bez slova sa obzriem. To je ako sen. Milióny a milióny kníh. Obrovské police a v strede jeden veľký gauč so stolíkom. Podídem ku nemu a zahľadím sa na fotky na stolíku. Malý Lucas, malý Toby, veľký Lucas s malým Tobym, celá rodina, pán Montgomery, Grace s pánom Montgomerym a nakoniec len veľký Lucas. Pohladím poslednú fotku a znovu sa zadívam na knihy. „Postačí to?“ Opýta sa Toby a ja sa doširoka usmejem. „Samozrejme. Toľko kníh by som neprečítala za celý môj život.“ Poviem a on sa zasmeje. „Ocko to dokázal.“ Povie. „To naozaj?“ Opýtam sa a on prikývne. Usmejem sa a pohladím ho po jeho jemných vláskoch.

„Máš všetko?“ Opýtam sa Tobyho a on prikývne. „Tak bež. O pol piatej som tu!“ Zvolám ešte za ním. „Kam to bude?“ Opýta sa ma šofér. „Eh, naspäť do ich domu.“ Poviem. Hneď ako vojdem dnu, namierim si to do knižnice. Vyberiem si nejakú knihu a usadím sa do kresla. Budík si nastavím na štvrtú a potom sa začítam. Ani sa nenazdám a ten budík zazvoní. Postavím sa, odložím knihu a idem po Tobyho.

„Konečne.“ Vydýchnem, keď Toby zaspí. Rozhodnem sa ísť znovu do knižnice, keď započujem odomykanie dverí. Žeby sa Grace vrátila už dnes. Zídem dolu schodmi, no človek predo mnou rozhodne nie je Grace. „A kurva.“ Vydýchne Lucas a ja skameniem. Rovnako ako aj on. Len na seba zostaneme zízať. Prvá sa spamätám ja. Len sa otočím na päte a vyrazím hore schodmi. „Počkaj.“ Započujem jeho hlas. Zastanem a pozriem sa na neho. „Čo tu robíš?“ Opýta sa. „Starám sa o Tobyho.“ Poviem jednoducho. „Prečo ty?“ Zarazene sa na mňa pozrie a podíde bližšie ku mne. „Pretože jeho opatrovateľka ochorela.“ Myknem plecom. „Ešte niečo?“ Opýtam sa hnusne. „Nebuď zlá.“ Zamračí sa. „Nie som zlá. Len chcem pokračovať v predstieraní, že neexistuješ. Dosť mi to kazíš.“ Falošne sa usmejem a otočím sa. Zacítim tlak na ruke a to ma donúti otočiť sa. „Tak toto bolo rozhodne zlé.“ Povie a ja sa mu vytrhnem. „Nie tak zlé, ako ignorovať ma.“ Znovu nasadím falošný úsmev. „Aspoň už vieš, ako som sa cítil ja. A viackrát.“ Vystúpi na rovnaký schod ako som ja, takže je v rovnakej výške. „Ešte niečo?“ Opýtam sa znovu a on sklopí zrak. „Ja...“ Začne no napokon pokrúti hlavou. „Nie.“ Povie a zíde dole schodmi. Ja sa rozutekám do mojej terajšej izby a spustím slzy. Takže toto je koniec? Žiadne zbohom alebo vysvetlenie? Proste koniec? Zotriem si slzy a zhlboka sa nadýchnem. Neoplatí sa plakať pre toho debila. Nenávidím ho. Nenávidím ho tak veľmi. Toľkokrát mi už zlomil srdce. Nemyslím si, že si toto zaslúžim. A nemyslím si, že on si zaslúži moju lásku. Už viac nie. Proste to skončí. Odídem do Paríža a už ho nikdy neuvidím. Dúfam. Nadýchnem sa a rozhodnem sa skontrolovať Tobyho. Dvere som nechala pootvorené, takže by to nemal byť problém. Pootvorím ich ešte viac a uvidím Lucasa sedieť na Tobyho posteli. „Nie. Len už nie sme kamaráti, chápeš?“ Započujem Lucasa. „Takže ty Michelle neľúbiš?“ Ozve sa Toby. Chvíľu je ticho. Pozriem sa na Lucasa a ten sa díva na svoje ruky. „Nie. Už nie.“ Povie a pozrie sa na Tobyho. „Ale ona ťa stále ľúbi.“ Povie Toby. „To si nemyslím.“ Pousmeje sa. „Ja áno. Podľa mňa by ste sa mali zobrať. Ako mamka s ockom.“ Lucas sa uchechtne. „Vieš Toby, ono to je tak, že sme príliš rozdielny. Chápeš?“ Opýta sa. „Pochopíš to, keď vyrastieš.“ Toby zrejme pokrútil hlavou. „Už spi drobec.“ Lucas sa nahne a potom sa postaví. Ja rýchlo odídem a zbehnem dolu schodmi. Ako to myslel, že už ma neľúbi? Zamračím sa a vojdem do knižnice. Zrejme keď sme spolu akože chodili. Vytiahnem si knihu, ktorú už mám rozčítanú a usadím sa. No neviem sa na ňu sústrediť. V tom sa otvoria dvere a dnu nakukne Lucasova hlava. Tvárim sa, že som si ho nevšimla. Vojde do miestnosti a sadne si vedľa mňa. Stále sa dívam do knihy až kým mi ju nevyberie z rúk. Zaklapne ju a chvíľu sa na ňu díva. Potom sa pozrie na mňa a ja odvrátim zrak. „Moja obľúbená.“ Povie a otvorí ju. „Čítaval som ju potajme. Otec sa nikdy nedozvedel, že som túto knižnicu miloval možno viac ako on.“ Pozriem sa na neho. On sa díva na knihu, no potom vzhliadne ku mne. Dá mi knihu do rúk a potom sa pousmeje. „Mám ťa rád. Na to nezabudni.“ Nahne sa ku mne a dá mi pusu na líce. Privriem oči a do nosa mi vbije jeho vôňa. Postaví sa a podíde ku dverám. „To si nemyslím.“ Poviem. On zastane a pozrie sa na mňa. „Ale je to tak.“ Pokrútim hlavou. „Prečo by si to potom robil?“ Opýtam sa. „A prečo si to robila ty?“ Opýta sa. „Pretože som nechcela, aby si mi ublížil.“ Poviem a on prikývne. „Práve si si odpovedala.“ Postavím sa a zadívam sa na neho. „Ako by si mi mohol ublížiť? Ubližuješ mi akurát tak tým, že ma ignoruješ.“ Poviem a priblížim sa ku nemu. „To mi je ľúto. Naozaj. Ale nemôžme byť už kamaráti. Poviem aj mame aby ťa nekontaktovala. Len ma nezačni nenávidieť.“ Smutne sa na mňa pozrie. „Neskoro.“ Šepnem a obídem ho. Schytí ma za ruku a potom ma objíme. „Ja viem, že to nie je pravda. Zatiaľ určite nie.“ Odtiahne sa odo mňa a zastrčí mi prameň vlasov za ucho. Potom mi dá pusu na čelo a ja vydýchnem zadržiavaný dych. „Zbohom princezná moja.“ Pustí ma a odíde. Započujem zavretie vchodových dverí. „Tvoja.“ Šepnem a podlomia sa mi kolená. Tvrdo dopadnem na zem. Ten pocit, že ho už naozaj nikdy neuvidím ma začne rozožierať. Cítim sa úplne prázdna. Dokonca ani slzy mi nechcú tiecť. Takto som sa ešte naozaj necítila. A to mi nezlomil srdce prvýkrát. No teraz viem, že je naozaj koniec. Viem, že mi viac nevenuje jeho dokonalý úsmev, nepobozká ma tak sladko ako to vie len on, nezapočujem jeho ranný chrapľavý hlas, neuvidím jeho dokonalé telo, nebudem terčom jeho hlúpych vtípkov. Mohla by som vymenovávať veci donekonečna. Naberiem silu a postavím sa. Vyjdem hore schodmi a vojdem do mojej izby. Nájdem si peňaženku a z nej vyberiem náhrdelník, ktorý mi dal na Vianoce. Lucas. To meno je tam vyryté navždy. Musím mu ho vrátiť. Pobalím si veci a aj s taškou zídem dole do obývačky. Aj tak to nevidím na spánok. Posadím sa tam a rozhodnem sa počkať na Grace. V tom si spomeniem na tú knihu. Jeho obľúbená. Prejdem pred knižnicu a tam ju nájdem na zemi. Zodvihnem ju a vrátim na jej miesto. Potom sa vrátim do obývačky. Mám zrejme tak otupené zmysli, že som nepočula príchod Grace. „Ahoj, ešte si hore? Kľudne si choď pospať. Stalo sa niečo?“ Pozriem sa na ňu a prikývnem. „Ja pôjdem domov.“ Zachraptím a vezmem si tašku. „Počkaj, veď je polnoc. Prespi tu.“ Usmeje sa na mňa. „Nemôžem.“ Pokrútim hlavou. Vložím jej do ruky náhrdelník od Lucasa a podídem ku vchodovým dverám. „Zbohom.“ Povie a vyjdem von. Tašku si prehodím cez plece a pomaly vykročím domov.

Takže tak. Koniec. ... ale nie :D len srandujem :D myslím, že by mi zopár ľudí neodpustilo, že sa to skončilo takto :D ani ja by som si asi neodpustila :D tak ako som sľúbila, dnes som znovu tu!! (pokúsim sa aj zajtra a ak nie tak pozajtra .. a ak nie tat potom :D) .. dúfam, že sa páčila časť :D vote a koment ak áno!! :) Ďakujem :)