Sloboda pomsty: Biela Holubica

3

Kráčal s rukami vo vreckách a hľadel do zeme. Do tváre som mu nevidela, takže som nešla ani tipovať, ako sa tvári. Smrť rodiča je ťažká. A ešte o to ťažšia, keď mu zomrie v náručí. Nepotrebovala som vidieť. Presne som vedela, ako sa cíti. Zmätený, smutný, bez žiadnej nádeje. Bezducho sa potácal lesom. Pohyboval sa pomaly a nepatrne, akoby nechcel, ani nemal sily pokračovať v tejto ceste. Začalo sa stmievať. Oranžové lúče zapadajúceho slnka osvetľovali les a stromy vrhali nebezpečne vyzerajúce tiene. Juraj nezdvihol hlavu. Oprel sa o najbližší strom, zviezol sa popri ňom až k zemi. Sadol si a zložil si masku. Bezducho ju držal v rukách a hral sa s ňou.

Pred očami som mala absolútny kontrast. Pred pár hodinami to bol rýchly a obratný chalan. Teraz zronená schránka plná emócii, neschopná zdvihnúť zrak zo zeme, bez sily vyroniť slzy. Nie som veľmi empatický človek, no tentokrát som cítila viac, ako len súcit. Jeho smútok sálal takou silou, až ma priťahoval. Cítila som v sebe niečo zvláštne, akoby sa vo mne varili vnútornosti. Akoby celé telo bolo rozhodnuté vykročiť k nemu. V mysli mi blikala kontrolka. Moje poistky boli prehriate a vzruch sa ďalej nervovými vláknami nešíril. Útok alebo útek. Útok, alebo útek? Útok, alebo útek! Tie isté slová predsa s iným významom, ktoré nevedel môj mozog vyhodnotiť. Jurajove plecia sa triasli od vzlykov, ale neplakal. Alebo bol tak šokovaný a jeho telo z toho ešte nespamätalo? Nemohla som ďalej zvažovať. Nezniesla som ten pohľad naňho. Ten žiaľ vyžarujúci z jeho bytosti. Odvrátila som zrak. Viac už nedám. Opatrne som došľapovala, aby som pri chôdzi nepripútala na seba pozornosť. Ešte raz som sa obzrela. Keď som ho uzrela, vedela som, že sa vôbec nemusím obávať, že by ma spozoroval. Z jeho postoju som usúdila, že jemu je už všetko jedno. Prázdnym pohľadom hľadel na hackerskú masku. Po chrbte mi prebehol mráz. Nemala som sa otočiť. Tep sa mi nekontrolovateľne zvýšil. Až teraz som si uvedomila, ako ťažko sa mi nadychuje. Mala som pocit, že pľúca boli zazátkované starou zátkou od vína, zoxidovanou a nasiaknutou sladkou tekutinou. Neuvedomila som si, kedy moje nohy začali utekať. Nekontrolovateľne zrýchľovali svoj pohyb. Telo nevedelo, čo robí. Ale uvedomovala som si, že chce ísť čo najďalej od neho. Každým krokom mi mysľou preblysol ten výjav. Tá bezduchosť. Ten zrútený život. Tvár mal ešte viac mätúceho výrazu ako bola jeho maska anonymousa. Cítila som, ako ťažko sa mi dvíhajú nohy. Aj tak neprestávali utekať ďalej. Nevedela som, kam bežím. Nevedela som, prečo bežím. Mozog vysielal príkaz svalom, ale on sám bol zatemnený. Ako pošahaný generál veliaci jednotke bezbranných bojovníkov.

Bežala som veľmi dlho. Les už vystriedal všetky biotopy, od listnatých stromov cez ihličnaté, až k suchým pasienkom. Celý čas som bezmyšlienkovito bežala. Pred očami sa mi stále premietali tie isté obrazy. Bezvládny otec v jeho rukách. Bezduché prevracanie hekerskej masky. Podvedome som stále zrýchľovala, aj keď som si uvedomovala, že rýchlosť mi nepomôže dostať výjavy preč z mojej hlavy. Navždy tam zostanú a budú sa prehrávať over and over.

Moja myseľ sa vyčistila, keď som sa dostala ku obrovskému, tmavomodrému jazeru. Celú cestu som nevnímala vlastné vitálne funkcie. Až teraz som si uvedomila kyslíkovú depriváciu. Zhlboka som lapala po dychu. Hodila som sa na kolená a do rúk som načrela čerstvú, ľadovú vodu. Šplechla som si ju to tváre v zúfalej nádeji, že sa mi takto podarí zmyť jeho z pred očí. To sa mi síce nepodarilo, no rozhodne sa mi podarilo schladiť svoje rozpálené telo. Hlbokými dúškami som pila vodu, za bežných okolností hnusnú a mútnu, no bola som tak smädná, že som na to nedbala.

Asi päť minút som kľačala na brehu jazera. Stehná mi postupne zakrývalo mokré bahno, ktoré prinášali jemné vlnky. Telo sa mi neprestávalo klepať. Na dnes už bolo toho naňho priveľa. Zaslúžilo by si oddych a aj dodať trocha energie. Ale moje vnútornosti sa skrúcali na každý smer, chceli vydáviť aj to, čo v nich nebolo. Pozrela som sa do neba. Obloha sa začala z oranžovej sfarbovať do sivomodrej. Nebol na nej ani jediný mráčik. Aj vzduch pomaly začal chladnúť, i keď, ako to v lete býva, bol ťažký a zostával v ňom teplý nádych. Za normálnych okolností by to bola idylická chvíľa. To sa teraz povedať rozhodne nedalo, pretože oblečenie sa mi zmáčalo v pote a bolo prilepené ako lepidlo na mojom tele. Cvrčky hrali svoju vlastnú kakofóniu prehlušovanú tlmenými ozvami z bojiska. Aj tak tu bolo niečo upokojujúce. Niečo, čo mi pomohlo odpútať myšlienky a ustáliť svoje rozbehnuté srdce. Začalo sa výrazne stmievať. Nočný vánok priniesol to pravé osvieženie. Okolité stromy šumeli pri každom jeho dotyku. Vietor bol ako zberač a napĺňal svoje mechy vôňou ihličia a miazgy. Na vzdialenejšom konci jazera pomaly plávala rybárska loďka privážajúca čerstvo vylovené ryby na večeru do základni Posledného Dňa, ktorá mala sídlo na brehu lona tohto jazera. Chudý mních v habite bojoval s veslami a poloprázdnou loďkou. Naozaj by ma zaujímalo, ako je možné, že z takého malého množstva rýb pripravia pokrm základni aj vojenskému táboru, čo je obďaleč. Vábilo ma to zostať tu dlhšie, pozorovať okolie, odosobniť sa od všetkého, čo sa deje za hranicami lesa, i od samej seba. To som si žiaľ nemohla dovoliť, pretože moja úloha, ktorá ma čaká, potrebuje aj mňa, čo ju vykonám. Zhlboka som sa nadýchla čerstvého povetria, naplnila pľúca zmesou vôní ihličia a vodných rastlín a vydala sa na cestu k svojmu bunkru a k nasledujúcim misiám.