Sloboda pomsty: Biela Holubica

1

Neviem, na čo si mám dávať viac pozor. Čupela som na rímse okna, no okno tam nebolo, bol tam vybetónovaný len výklenok, nič viac. Bola som asi dvadsať metrov nad zemou a na tejto starej budove by sa mohlo ľahko stať, že sa vypleštím na zemi pripučená tehlou. Každý môj pohyb musel byť dokonale premyslený, aby som sa vyhla neželanej nehode. Vyklonila som sa z rímsy, aby som sa mohla pozrieť nado mňa. Vietor využil príležitosť a vplesol mi do ksichtu prameň vlasov, čo mi vypadol z drdola. Zastrčila som si ho za ucho, ale vietor mi s ním znova facol. Zlostne som si ho obmotala okolo drdola a zakliala: Ďakujem, vetríček, si skvelý spolupracovník v mysli som mu poďakovala. Ignorovala som záves vlasov pred očami a sústredila sa na moje poslanie.

Pozrela som sa hore. Moja cieľová destinácia, strecha, bola ešte veľmi ďaleko, odhadom nejákych desať metrov. Možno sa to nezdá veľa, ale keď to je horizontálne a vietor fučí silou kamióna, je to trochu ťažšie. Po chvíli spamätávania som sa konečne rozhodla postupovať ďalej. Za hodinu sa začína kongres a ja tam MUSÍM byť. Je to moja povinnosť.

Opatrne som sa zdvihla. Napravila som si okuliare, ktoré mi vďaka potu skĺzli až na špičku nosa. Natiahla som si svoje obľúbené čierne rukavice, pre istotu, ak by náhodou hľadali odtlačky prstov na vonkajšej stene dvadsať metrov v zabudnutom výklenku. Prikrčená som si pripravila krompáč, pomocou ktorého som sa pohybovala. Upravila som si lano, ktoré ma spojovalo s krompáčom, aby som zabránila nežiadúcemu pádu dvadsať metrov na vyschnutú zem. Nadýchla som sa, nasmerovala ruku a vrazila krompáč do vyhliadnutého miesta. Poťahala som za lano, aby som sa ubezpečila, že je krompáč dobre zaklinovaný. Nahmatala som voľný priestor medzi dvoma tehlami. Vložila som dnu prsty, párkrát sa pohupla namieste, aby som sa uistila, že to bezpečne zvládnem. Keď som si bola dostatočne istá, podskočila som a rukami sa vytiahla vyššie po lane. Keď som sa nohou dotkla steny, rýchlo som sa rukou, ktorú som mala v škáre prechytila lana, aby som druhú nohu mohla vložiť do vyhliadnutej škáry o pár centimetrov vyššie. Prešplhala som sa k rukoväti krompáča, opatrne som posunula nohu a vytvorila tak priestor pre druhú, aby som podľa možností mohla mať obe nohy zaistené.

Jednou rukou som pevne zovrela celkom stabilný kus tehly asi tridsať centimetrov nad zapichnutým krompáčom. Druhou som sa načiahla za chrbát do svojho batoha, kde som mala nachystaný druhý krompáč s lanom. Nahmatala som rúčku, ktorá trčala z batoha a opatrne ju vytiahla, aby sa mi náhodou niečo nezamotalo do lana. Nemohla som riskovať, že by mi vypadla Chrisanten. Potom by bola moja akcia zbytočná.

Očami som prebehla stenu nado mnou a hľadala správne miesto, kam by som zabodla krompáč. Oči mi zastali na polovypadnutej tehle. Uškrnula som sa.

Keby som niekde v tej úrovni zabodla krompáč, mohla by som tehlu vyhodiť úplne, aby som si vytvorila priestor, to by som si rýchlo pomohla.

Obzrela som okolie. Tesne nad tehlou bola puklina. To by bolo ideálne. Jednou rukou som sa pridŕžala lana a druhou som zamierila. Dávajúc pozor, aby som nestratila pozor som sa zahnala a celou silou ho vrazila do steny. Obliala ma spŕška drobných úlomkov tehly, ale puklinu som presne trafila. Za takúto presnosť som sa musela pochváliť. Rukou som zatiahla za lano, či je pevné, potom som vytrhla prvý krompáč, hodila ho do batoha, vyšplhala som sa vyššie po lane, aby som bola bližšie k vypadávajúcej tehle. Keď som bola už pri nej, jednu ruku som zaprela do prázdnej časti a druhou sa snažila vytrhnúť tehlu. Trhla som ňou. Nič. Ani sa nepohla. Trocha ma sklamala, lebo nešla na prvý pokus, ako sa tvárila. Mykcovala som ňou dobré tri minúty, kým konečne povolila.

Prešlo asi štyridsať minút, pokým tehly vystriedal hrdzavý plech. Žilami mi prúdil adrenalín, no telo sa chvelo od napätia. Preplazila som rozpálenú kovovú rímsu a celá nevládna som odpadla na starú ošúchanú strechu. Sťažka som dodýchavala, nechávala som vyprchať adrenalín, ale nie zas priveľa, pretože dnes ho budem ešte potrebovať. Keď som nabrala trocha síl a srdcový tep sa ustálil, posadila som sa a porozhliadala sa na červenú pustatinu vôkol mňa. Budova, na ktorej som sa práve nachádzala, bola postavená do tvaru štvorca. Bola veľká. Veľmi veľká. Mala asi sedem poschodí a tiahla sa päťdesiat metrov na každú stranu vrchom posiata strešnými núdzovými východmi a podkrovnými oknami s vybitým sklom alebo v lepšom prípade zabednenými kartónom. Biela omietka za roky svojho opotrebovávania ležala ako sneh okolo celej budovy, na niektorých miestach hustejšie, inde redšie, podľa strany, na ktorú bola orientovaná. V strede bolo nádvorie, ktoré za svoju existenciu očividne slúžilo na rozmanité veci. Kde-tu boli betónové kachle, ale aj stĺp ponášajúci sa na strom. Horúci vzduch sa vlnil nad rozpáleným plechom ako neviditeľné tanečnice na španielskej riviére. Keď som sa pokochala ošklivosťou trpkej reality času, zbalila som si krompáče, upravila vlasy, aby ma už počas práce neohrozovali a zamierila k najbližšiemu strešnému oknu.