Elwova

1.Kapitola

Vzápätí sa otočil a zmizol za neďalekým porastom, odkiaľ sa ozvalo neúprosne zakvílenie. "Bežte ako vám len nohy stačia, lapte ho skôr ako navždy zmizne v tieni!" rozkázal kapitán vojsku. 

I napriek tomu že posledný vojaci pozbierali všetku ostávajúcu energiu a vydali sa na dlhé prenasledovanie nikoho okrem stále silnejšieho hladu a smädu nespozorovali, možno keby vtedy neboli taký zmorení nedávnym bojom všimli by si lem postavy vysoko v korunách stromov nad nimi. Avšak keď už aj ten najudatnejší vojak začal strácať nádej, vydali sa naspäť. No na mieste kde predtým ležal ich kapitán zostala len hŕčovitá priehlbina...
Takto sa končí jeden z najznámejších príbehov starého národa ktorý tu žil ešte pred veľkou bitkou pri Sfargovom jazere, no aj obľúbený príbeh Waltera, pôvabného priam iskriaceho dospievajúceho chlapca z mesta pod kopcom, no dá sa to naozaj nazvať jeho domovom? 

Jeho duša už dávno opustila podstatu jeho tela a zostava zahalená rúškom tajomstva v podsvätí tých najhlbších príbehov a legiend. Odkedy mu zahynula matka a otca stretla tragédia menom osud býval spolu s malou sesternicou Beth a babičkou. Ich domov je očarujúce miesto, malý domček na okraji mesta sa dňom i nocou ozýva príjemnou hudbou a rozvoniava čerstvým pečivom s bylinkami. Obľubuje čítanie mystických príbehov či spoznávanie najtajnejších útrob lesov, predstavuje si aké okuzlujúco nádherne museli byť, pred všetkou tou skazou, predtým ako na zem dopadol večný tieň.
Práve sedel na okraji malého útesu, navôkol nebolo jediného živého stvorenia. Nohy mal spustené dole a veselo nimi mával nad hlbokou priepasťou, ktorá sa skrývala pod útesom . Rukami čoraz silnejšie zvieral trávu až mu malé kúsky zostávali v rukách. Bol zbláznený do tohto miesta, naplňovalo jeho dušu mierom a pomáhalo mu s prekonávaním samého seba, v prekonávaní najhoršej hrôzy. Započúval sa do ticha okolitej krajiny, keď začul cinganie brnení a dupot železných čižiem, v uliciach mesta pod lesom sa začal ozývať pokrik ako keď sa obrovské vojsko ženie do jednej z tých nekonečných bitiek z ktorých niet návratu. Niečo ho zadržalo na kopci i keď jeho srdce mu radilo aby sa rozbehol dole a padol ako človek pokúšajúci sa ochrániť svojich milovaných, no nohy ho nepočúvali, zostali ako pribité k zemi, nemožno určiť či tam stal hodiny či dni, pretože v minúte keď uvidel mesto, ktoré tak miloval, dom v ktorom toľké roky šťastne žil v besnejúcich plameňoch prestal vnímať čas i všetko ostatne. Zrak upieral hlboko do ukrutných plameňov ako keby ich mal mocou mysle zahasiť.
Z plameňov už nezostalo nič okrem obrovskej skazy ktorú spôsobili, jeho nohy konečne povolili a on sa rozbehol v ústrety tomuto zničenému mestu. Nezostalo tam nič, už nemyslel na to ako ho pri odchode z domu striasalo od zimy, teraz jeho telo zaplavovala nekonečný prúd tepla, energie, ktorá sa miešala so žiaľom, zármutok a bolesťou. Nič nezostalo na svojom mieste. Zem bola ušliapaná od náporu ťažkého brnenia. Spolu s poslednou nádejou sa rozbehol do domu dúfal že aspoň niekto stihol uniknúť, schovať sa v neďalekých lesoch a tam prečkať kým sa vojsko mestom nepreženie, vtedy však ešte netušil s akým zámerom vojsko do mesta prišlo či bolo naozaj prvotným zámerom mesto vypáliť.
Keď prišiel k domu ešte stále z okien vychádzal dym. Slzy mu pomaly začali stekať po lícach, obrátil sa od domu ako keby sa práve chystal odísť no zvedavosť i s poslednou nádejou napokon zvíťazili, rozbehol sa proti dverám a celou silou do nich narazil. Zachvel sa vo vzduchu a dopadol na zem predsiene, dvere boli otvorené. Pozbieral sa a začal sa obzerať po zadymenej izbe, nevidel nič iné iba chuchvalce dymu pred ním, za ním, všade. S jednou rukou si zakrýval ústa a nos a druhou zúrivo mával. Snažil sa nájsť nejaký orientačný bod, niečo podľa čoho zisti kde je. I napriek tomu že v tomto dome vyrastal nevedel rozoznať ani jediný predmet či miestnosť do ktorej sa dostal, možno to bolo jedovatým dymom ktorí mu pomaly prenikal do tela alebo tým že väčšinu času trávil v predstavách mimo realitu, v príbehoch o nebojacných ľuďoch, ktorí sa spoločne stavali tým najhrozivejšim príšerám, namiesto toho aby vnímal skutočnú realitu. Vzápätí pocítil ako pomaly stráca kontrolu nad svojim telom a upadá do bezvedomia, naposledy sa nadýchol keď na ramene ucítil chladnú ruku a upadol do stavu čiastočného vnímania, oči mal otvorené no oslepené, uši napnuté no hluché.