Adventure in SUISSE

Prológ - Začiatok konca

Vonku hrialo príjemné septembrové slnko a ja som pomaly znášala kufre dolu do otcovho auta. Nemohla som uveriť tomu, že ideme už domov, po dlhých troch mesiacoch plných potu, krvi a sĺz. Šťastie mi prúdilo v celom tele a nevedela som sa už dočkať kedy sadneme do auta a odídeme domov. Vybehla som ešte pobaliť posledné veci a pomôcť Markovi s upratovaním.
„Mark," oslovila som ho potichu s hlasom plným šťastia.

„Xana, zvládli sme to. Verím, že teraz už bude len dobre," chytil mi tvár do dlaní a pozrel sa na mňa tými jeho zeleno-modrými očami, ktoré som nikdy nevedela rozoznať akej sú farby. Chvíľu sme len tak stáli a hľadeli na seba. Avšak museli sme prerušiť našu šťastnú chvíľku a pokračovať v balení a upratovaní. Moji rodičia nás už dole čakali a my sme museli ešte vybaviť nejaké formálne záležitosti, ako to predsa vždy chodí keď odchádzate z práce. Skontrolovali sme poslednýkrát izbu a pobrali sme sa k autu. Vyhľadali sme našu bývalú nadriadenú a vybavili posledné záležitosti, odovzdali sme kľúče a prebrali si výplatné pásky. Poďakovali sme sa jej a ako to predsa chodí dali sme jej menší darček od nás. Domáca slivovica nás doteraz nikdy nesklamala. Avšak ani my sme s Markom neodišli naprázdno, dostali sme vrecúška plné zeleniny.

Sedeli sme v aute a poslednýkrát sme sa pozreli von z okna na farmu, kde sme si toho teda prežili. Zakývali sme na rozlúčku a auto sa pomaly vydalo na cestu domov. V aute to nebola žiadna sláva, keďže sme sa tam tlačili piati a ešte k tomu kufor auta bol maximálne preplnený. Moji rodičia si nemohli odpustiť dovolenku v švajčiarskych horách predtým ako pre nás prišli. K tomu ešte museli zobrať aj môjho brata, takže žiadne pohodlie v aute nebolo. Z okna som sledovala ako slnko pomaly klesalo a ako sme míňali krásne miesta na ktoré sme sa nestihli ísť pozrieť. „Oxana chceme vás ešte niekam zobrať," začala mama neutrálnym hlasom, „na vodopády pri Zürichu." Pozrela som sa na Marka a ten len nesúhlasne pokrútil hlavou. Videla som na ňom, že je vyčerpaný a teší sa konečne domov a hlavne máme ešte dlhú jedenásť hodinovú cestu pred sebou. Avšak moja mama nás ešte chcela ťahať po vodopádoch. I cez všetku únavu som jej súhlasne prikývla a vyrazili sme na vodopády.

„Mark sľubujem, že tam nebudeme dlho. Zaslúžime si aj my teraz niečo pekné vidieť a bez stresov," šepla som mu potichu tak aby to mama nepočula.

„Dobre, kvôli tebe to vydržím," s povzdychom mi šepol Mark a pevne mi stisol ruku. Mama nás ešte vyspovedala ako sme sa držali celé tie tri mesiace i skrz to, že sme skoro každý deň spolu volávali a písali si. Vyrozprávali sme jej všetko, ako sme sa trápili s tým, že nám nik nerozumie. Nemčina bola naša slabá stránka a angličtinou tam málokto rozprával a hlavne naši „úžasní" spolupracovníci, kde niektorí ani po nemecky nevedeli dobre. Nebolo nám moc do reči, boli sme šťastní, že sme to zvládli, a že ideme domov. Potrebovali sme si oddýchnuť už od toho neustáleho stresu a moja mama nám to neuľahčovala neustálim vypytovaním. Netušila som koľko nám bude trvať cesta a ani čo mám očakávať od maminho výletu. Snažila som sa nezaspať aby som sa mohla pokochať ešte tými krásami prírody, nanešťastie som po pätnásť minútovom pozeraní sa z okna zaspala na Markovom pleci. Milovala som sledovať prírodu, ale únava bola silnejšia ako moje obdivovanie. Približne po dvoch hodinách mnou jemne Mark zatriasol a usmial sa na mňa.

„Už sme tu."

Rozospato som sa poobzerala okolo seba a zistila, že naozaj sme prišli do cieľa. Konečne som sa mohla trochu ponaťahovať a rozhýbať si telo. „Och čo so mnou spraví jedenásť hodín cesty, keď som rozbitá už po dvoch." Pomyslela som si sama pre seba a vyšuchtala som sa pomaly von z auta. Oco s mamou a bratom sa už vonku prechádzali a chystali si nejaké veci čo si zoberieme na tú chvíľu so sebou. Z diaľky som počula šumenie vody a cítila ten vlhký vzduch. Zhlboka som sa nadýchla a prešla mnou ďalšia dávka vďačnosti za to čo mám a kde som. Slnko sa ešte držalo nad horizontom, i keď väčšia časť sa už skrývala. Mierne sa ochladilo, čiže naľahko ísť by bolo riskovanie choroby na nasledujúce dni. Minimálne nachladnutie, ktoré je veľmi otravné. Po nekonečnom okukovaní pekného okolia a obliekania sa aby som si nedoniesla domov chrípku alebo nachladnutie sme sa pomaly vybrali k vodopádom. Kráčali sme najskôr po vydláždenom chodníku, ktorý sa postupne zmenil na lesnú cestičku obklopenú vysokými ihličnanmi. Jemné slnečné lúče sa ešte stále predierali pomedzi konáre stromov a osvetľovali kúsok chodníka. Po chvíľke chodenia sme to zbadali, dych berúce mohutné vodopády. Ťahali sa od vrcholku až pozdĺž celého chodníku a postupne sa menili na kľudne tečúcu rieku. Na druhej strane rieky sa týčil rozprávkový zámok a vrchom cez vodopády viedol chodník popri železničnej trati. Na prehliadku zámku bolo síce už neskoro, ale tú prírodnú krásu sme sa chystali si pozrieť z každej možnej strany.