Motýlik

11

„Ako nám chcete pomôcť?“ spýtal sa Martin. Matka sa strhla.
„Ty sa do toho nepleť! Už aj vypadni od mojej dcéry, nechaj ju na pokoji. Určite si ju ty do toho zatiahol, ona sama by to nikdy neurobila, ty feťák!“ vysypala odporne. Bola vtedy ešte len na začiatku, nevedela, čo hovoriť a čo nie. Chcela mi pomôcť, ale nevedela ako. A ja sama som vtedy bola tak citlivá. Teraz zaútočila na moje najcitlivejšie miesto, povedala to najhoršie, čo mohla. Prudko som vstala a postavila sa jej tvárou v tvár.
„Nenávidím ťa! A myslím to vážne! Vraj pomoc! Klamárka! Ak by si mi chcela pomôcť, nikdy by si nepovedala niečo takto ohavné. Nechápeš, nič nechápeš! Už nikdy za mnou nechoď! Radšej zostanem žiť takto, všetko je lepšie ako žiť s tebou. Si len prázdny sebec!“ Chytila som Martina za ruku a odišli sme. Mama sa zasa rozplakala a bezradne pozrela na chalanov.
Mlčky na ňu hľadeli a ich pohľady akoby hovorili: „Vy ste ju odvrhli, keď vás najviac potrebovala. A teraz odvrhujete ľudí, ktorých má rada. Smiešne!“
Vstali a pridali sa k nám. A moja mama videla, ako sa jej sladké kačiatko stráca medzi vychudnutými chalanmi, ktorých ona považovala za spodinu spoločnosti, ale medzi ktorými som si ja našla domov a rodinu. Cítila, že ma stráca a nechcela to. Večer som ju znova stretla v meste, ale chladne som ju ignorovala. V ten večer sa však stalo niečo, čo ma prinútilo hľadať pomoc. Boli sme doma, všetci piati, v poslednej dobe sme bývali spolu veľmi často – bol v tom Tomáš. Sedeli sme, fajčili hašiš a počúvali hudbu. Vtom niekto zabúchal na dvere. Bolo to nezvyčajné, nemávali sme návštevy, Martinov byt bol nad Brezinou, v starom dome na okraji mesta. Málokto vedel, kde bývame. Buchot sa zväčšoval a silnel.
„Martin, vieme, že si tam, otvor! To sme my, Paľo a Noro. Potrebujeme si pichnúť, počuješ?!“ Pozrela som na Martina.
„To sú kámoši z Brna. Nechápem ako si na mňa spomenuli. Boha!“ vstal a otvoril. Ešte som nevidela také trosky ako boli tí dvaja. Dotackali sa dnu a spadli. Chytala ich triaška a hneď nato sa potili. Boli bledí, zvíjali sa v kŕčoch, neboli schopní rozprávať.
Iba nesúvislo opakovali: „Potrebujem dávku! Hneď!“ Martin im doniesol striekačky, násilne ich vytrhli, boli by schopní vraždiť pre tie striekačky. Rýchlo si vyhrnuli rukáv a ja som sa s odporom odvrátila. Jeden mal úplne dopichané ruky, začínali sa mu tvoriť abscesy, druhému začala ľavá ruka hnisať. Trosky, za živa umierajúce trosky. Bože, keby som vedela, že aj ja tak dopadnem.
Spadli na zem, so zatvorenými očami a striekačkou v žile.
„Bože!“ vydýchla som. Takže takto to naozaj vyzerá, takto a horšie. Inštinktívne som zdrapila Martina.
„Maťo, musíš s tým prestať! Všetci s tým musíme prestať! Koniec! Začneme odznova. Všetko musíme vyhodiť, hneď teraz!“ Rýchlo som sa postavila a začala behať po byte, hľadajúc všetko, čo sme mali. Bola tam toho spústa. Chytila som do rúk niekoľko škatuliek liekov a skladačku s heroínom. Chcela som to zahodiť, zničiť. Ale iba som zdvihla ruku a bezvládne ju nechala klesnúť späť. Nedokázala som to, skrátka som nedokázala zahodiť to, čo bolo základom môjho života. Chalani ma mlčky sledovali. Koľkokrát to chceli spraviť oni sami a skončili presne ako ja?! Klesla som na zem, Ičo ma objal a mlčky sme tak spolu sedeli.
„Miša, choď za matkou!“ povedal zrazu. Nahnevane som na neho pozrela.
„Nie!“ zvolala som ostro. Sklonil hlavu. Očami som behala dookola a v hlave sa mi rojili zmätené myšlienky, vrážali jedna do druhej. Zavrela som oči, ale bolo ich ešte viac.
„Kašli na to, Miša, skonči s tým. Najskôr ty a potom ostatní!“ hovorila som si v duchu a vtedy sa znova začala objavovať tá priepasť. Čierna, bezodná a lepkavá – strácala som tam akýkoľvek zmysel, nádej, vôľu žiť. Dokonca som v nej strácala aj Martina. Bez slova som vstala a chytila škatuľku liekov. Rýchlo som si ich nasypala do úst, tápavo som siahla po fľaši brandy a všetko som to zaliala. Znova som sa zviezla na zem a o chvíľu som pocítila známe teplo.
„Nechcem skončiť! Nemám nič okrem tohto a ich. Skurvený život!“ Na matku som ani len nepomyslela. Ale ona to naozaj nevzdala. Timo mi na druhý deň vravel, že ju stretol v meste, vraj sedela aj s Tiborom na lavičke a pravdepodobne čakali na mňa. Naivka, vari si nemyslela, že tam sedím každý deň a obdivujem krásy okolia? Keď ho vraj zbadala, pribehla k nemu a pýtala sa, kde som.
„Povedal som, že neviem!“ A ona mu začala nadávať a zároveň ho prosiť. Timo iba pokrčil plecami a pomaly odišiel.
Stretla som ju však o dva dni nato, bol už večer, tma a my sme sa práve túlali po meste. Boli sme len traja, ja, Ičo a Martin, chalani odišli do Blavy. S Martinom sme sa držali za ruky a Ičo šiel vedľa mňa. Nikdy, ani predtým ani potom, som necítila taký pocit spolupatričnosti, pocit, že mám pri sebe ľudí a že mi patria tak, ako ja patrím im. Všetci sme mlčali a to ticho bolo také krásne. Milovala som to ticho, pochopenie bez slov.