Motýlik

6

„Miša, ako sa máš?“ Soňa sa prvá zmohla na slovo, ale teraz jej hlasu chýbala tá ľahostajnosť a afektovanosť. Rišo, Aďa nepovedali nič.
„Zbabelci!“ pomyslela som si. No pocítila som niečo, niečo ako starú spomienku, tŕň, ktorý mi navždy zostal v srdci. Bože, ako som im verila...
Zrazu som zbadala Martina, Iča a chalanov. Vracali sa, zreničky mali ako špendlíkové hlavičky, tváre mŕtvolne pokojné. Rýchlo som pozrela na Martina – viem určite, že ak by si pichol s nimi, prešla by som na heroín už vtedy. Ale jeho oči boli jasné, bol sfetovaný, ale vedela som určite, že si nepichol. Bola som mu za to vďačná. Prišiel ku mne, chytil ma za ruku a apaticky pozrel na mojich bývalých kamarátov.
„Miša, poď s nami. Pôjdeme si niekam sadnúť a porozprávame sa. Prespíš u nás. Minule som volala k vám, vraj nebývaš doma. Kde si teraz? Poď, porozprávame sa.“ Žeby boli Sonine výčitky také silné?! Bolo to odporné, slizké, ako tam stála v jej bezchybnom smotanovom kostýme, s bezchybným make-upom a otrávenou dušou. Bola ako zmija, áno, zrazu som v nej videla odpornú zmiju, ktorá sa snaží obkrútiť sa okolo mňa a uniesť ma do svojho škaredého sveta klamstiev a zrád. Pritúlila som sa k Martinovi a objala ho. Rišo sa nepokojne strhol.
„Miša, poď s nami.“ Zopakoval teraz on. „Nemôžeš tu zostať takto...“ a bradou ukázal na Martina a chalanov, ktorí zostali obďaleč a mlčky ich sledovali. Pozrela som na nich, ich pohľady boli také prázdne, ľahostajné, zrazu som sa zľakla, že ma opúšťajú. Ale Ičo sa usmial, bol to iba slabý úsmev, ktorý však pre mňa znamenal nekonečne veľa.
„Ako?“ spýtala som sa potichu.
„Pozri ako vypadáš! Hrozne si schudla, vyzeráš príšerne. A toto je tvoj nový chalan?“ spýtala sa Soňa a pozrela na Martina. Zmĺkla. Martin nebol práve jej typ, ale jeho pravidelné črty a chlapčenská krása ju zaujali. Hľadela na neho a určite si ho predstavovala v novom obleku, s umytými a ostrihanými vlasmi, s prisilnou vôňou a pokryteckým úsmevom. Sonin typ... Martin pochopil, ale stále mlčal. Iba jeho pery sa roztiahli do nedefinovateľného úsmevu.
„Je tu zima, poď, pôjdeme dnu.“ Povedal potichu a pohladkal ma po vlasoch. Často ma hladil a vždy to bolo tak nežné – myslím, že to boli dotyky pre jeho sestru, ktoré sa cezo mňa mali dostať k nej. Otočili sme sa a vošli dnu. Vtom vtrhla za nami Aďa a silne ma chytila za ruku.
„Miša, poď s nami. Ja nechcem, aby sa ti niečo stalo. Mám ťa rada, Miša, som stále tvoja kamoška. Bojím sa o teba, bojím sa, že urobíš dačo zlé.“ Vyvliekla ma až von za ostatnými, rozplakala sa. Jej ruka stále pevne zvierala moje zápästie a Soňa s Rišom sa k nej pripojili. Zrazu som si pripadala ako zajatec, väzeň, ktorého zväzujú zmije, zmije z minulosti. Teraz som sa však už nebála. Začala som sa smiať. Bol to šialený smiech, smiala som sa ich hlúposti, pretvárke a smiala som sa im do tváre. Neuvedomovala som si, že môj smiech sa mieša so slzami, že je to vlastne tráva, čo sa smeje a ja sama, čo plačem. Vtedy prišiel Martin, jeho oči boli plné nenávisti. Odsotil ich, rýchlo ma objal a viedol preč.
„Dajte jej pokoj!“ povedal potichu, ale s takou nenávisťou, že sa neodvážili protestovať alebo namietať. Viedol ma domov. Chalani sa k nám pridali a ja som sa stále smiala a plakala, celou cestou. Stíchla som, až keď sme prišli domov. Mala som v hlave úplný chaos, spomienky, bolesť, vďačnosť k chalanom. Bol to úplný zmätok, neporiadok.
„Niečo chcem, niečo mi daj!“ zvolala som na Martina a odsotila jeho objímajúcu ruku. Pozorne na mňa pozrel a pokrútil hlavou.
„Teraz nie, porozprávame sa, urovnáš si veci, ne...!“
„Nie, nechcem sa rozprávať, chcem byť slaboch, ty vieš ako to bolí, tak čo...!“ kričala som a odvracala pohľad od jeho šedých očí. Ale on v nich videl tú bolesť, vedel, ako sa cítim. Mlčky sklonil hlavu, pustil ma a nechal ma vziať si pár liekov. Rýchlo som ich prehltla a zapila vodkou. Jeho smutné oči som o chvíľu už nevnímala a keď som videla ako vytiahol ihlu, prevaril heroín a strelil si to do žily, bolo mi to úplne jedno.
Žili sme spolu ďalej. Väčšinu času sme trávili spolu, sediac pri hudbe, potichu rozoberajúc naše myšlienky. Stával sa zo mňa „filozof“, dokázala som hodiny preležať pri hudbe a rozmýšľať o veciach, ktoré boli pre mňa také dôležité a ostatní ľudia ich považovali za bezúčelné a banálne.
Aj ja som začala chodiť do Bratislavy, úplne som sa vykašlala na školu a domov som chodila iba vtedy, keď tam nik nebol. Vzala som prachy, na zdrap papiera naškriabala „Díky“ a s našimi som sa vôbec nestýkala. Dlho si to vlastne ani neuvedomovali, ale potom mi začali nechávať odkazy, aby som ich počkala alebo im aspoň zavolala. Nemala som záujem. Raz som našla odkaz, že mám určite počkať, lebo im volali zo školy.
Ľahostajne som sa usmiala a dopísala veselo: „Pozdravujte učiteľov a spolužiakov – bývalých. Škola mi nič nedáva a ľudia tam ešte menej. Obmedzení idioti! A s vami sa tiež nemám o čom rozprávať. Pokecajte s nimi. Ja som prenikla nekonečnosťou vesmíru a stála som zočivoči Bohu. Sú veci, ktoré vaše vedomie nedosiahne.“
Bola som zhúlená a narážala som na svoju skúsenosť s LSD z predošlého dňa. Bol to Timo, ktorý priniesol LSD a meskalín, zohnal to v Prahe. Dovtedy som nevedela takmer nič o psychedelických drogách, klepala som všemožné lieky, fajčila haš, ale LSD som neskúšala. Hneď ako to Timo priniesol, posadili sme sa, pustili hudbu a svorne si dali pod jazyk malé kryštáliky. Všetci okrem Martina, ktorý bol niekde vonku. Keď sa vrátil, boli sme už privysoko... LSD bolo niečo nové, ale úžasné. Moja osobnosť akoby sa rozdvojila, jedna Miša zostávala pri vedomí a sledovala druhú. Tá sa vznášala nad priestorom a časom, cestovala minulosťou. Všetko okolo malo pokrivený vzhľad, predmety sa zväčšovali a rozširovali ako moje vedomie. Prešla som cez zatvorené dvere a pocítila som božiu lásku. Všetko bolo hlboké a ozajstné, bola som nekonečno, prenikla som tajomstvom života, bola som súčasťou času. Keď som dotripovala, cítila som sa akoby očistená, plná pochopenia a pravdy.
Na druhý deň, keď prišiel Martin, objala som ho a rozprávala mu o svojom tripe. Ale on len mlčal a zamračene na mňa hľadel.
„Nikdy viac to nevezmeš!“ povedal nakoniec prísne. Prekvapene som na neho pozrela: vyznávali sme slobodu, nenávideli limity a prisahali, že sa nebudeme obmedzovať. Zakázal mi síce heroín, ale to som chápala ako jeho strach, i keď som poriadne nevedela z čoho. Dovtedy som si vystačila s liekmi a hašom, nepotrebovala som nič silnejšie. Ale prečo by som nemohla brať LSD...?!
„Je to svinstvo, najhnusnejšie svinstvo z toho všetkého. Je... skrátka to nebudeš brať!“ skončil nervózne. Ale to pre mňa nebolo vysvetlenie. Všetko, čo sme brali, bolo svinstvo. I keď sme si to nepripúšťali, vedeli sme to. A L-ko? Zdalo sa mi v pohode, veľmi v pohode. Ale Martin stále trval na svojom. Vedela som, že za tým musí byť viac a rozčuľovalo ma aj to, že mi nechcel povedať čo.