Motýlik

16

Rozmaznaná generácia! Ale naozaj si myslíte, že by sme
si zvolili tú najhoršiu sebadeštruktívnu cestu len tak, z nudy? Je to len naša
vina, že sme precitlivelí, že hľadáme v živote to, čo sa potlačilo a nahradilo
túžbou po peniazoch, moci a materializmom, to, čo tak potrebujeme: lásku,
pochopenie, slobodu? Droga zabíja všetky túžby, emócie, mení človeka.
A to som ja a chalani potrebovala. Neboli sme schopní ľudských vzťahov,
priateľstva, nezvládli sme nápor a sklamanie a v slabej chvíli sa uchýlili
k najnebezpečnejšej pomoci. Naozaj iba naša vina? Vraví sa, že sme krutí
a nebezpeční, pasívni k okoliu. Ale to všetko ničí najviac nás samých. Vraj
sme sebci, egoisti, lebo ničíme a trápime druhých, príbuzných, priateľov.
Ale nie je už len tento výrok sebecký?! My v prvom rade trápime a ničíme
seba. A väčšinou preto, lebo sme zlyhali, nedostali nič od tých druhých.
Koľkokrát nás nenávidíte bez príčiny? Trestáte nás! A tak si tú príčinu
nájdeme. Keď sme už zlí, tak nech aspoň oprávnene. I eď stále nechápem,
čo je zlé na tom, že chceme byť slobodní, nájsť lásku, skúšať žiť a učiť sa na
vlastných chybách?!
Večer som sa vrátila do baru a znova som tancovala – s heroínom a speedom.
Zostala som tam sľúbený týždeň, cez deň som bola s chalanmi, v noci
som tancovala. Stávala som sa ešte ľahostajnejšou a tvrdšou. Bola som veľmi
unavená, veľakrát som zaspala na Timovom pleci alebo v krčme.
„Zasa si schudla, Michaela!“ povedal mi Pavol, keď mi po siedmich
dňoch dával prachy. Mykla som plecami, čo na tom záleží?!
„Počúvaj, ak to nezastavíš, nebudeš môcť tancovať. Odteraz ťa budem
kontrolovať.“ Zasmiala som sa. To je ale idiot! Z čoho mám priberať? Z heroínu?
Z pretancovaných nocí? Necítila som žiadny hlad, vlastne som jedla
už len jogurty, banány a nanuky. Z ostatného mi bolo na vracanie.
„Nechápem, čo si za človeka! Mladá, pekná baba a takto sa ničí, taká
apatická. Najradšej by som ťa prehol cez koleno. Aspoň kvôli svojmu
chalanovi by si sa mohla snažiť! Ani na ňom ti nezáleží?!“ Zasa tá iskrička
v mojich mŕtvych očiach. Predstavila som si ako ho znova uvidím, objímem,
schúlim v jeho náručí, budem počuť jeho hlas...
„Na ňom mi záleží!“ povedala som s úsmevom. Pavol si vydýchol.
„Tak ži aspoň kvôli nemu!“
Do Trenčína sme sa vrátili v noci. Ponáhľala som sa domov, netrpezlivo
otvorila dvere a vletela dnu. Martin spal na zemi, bol taký pokojný a krásny,
vlasy mu padali do tváre, spod trička vykúkali holé chudé nohy. Kľakla
som si k nemu a pozerala na neho. Bol ako malý chlapec. Po lícach sa miOtvoril oči a bola v nich toľká radosť, keď ma zbadal. Rýchlo ma objal
a pritiahol k sebe.
„Miška, motýlik, vrátila si sa, ako dobre!“ Bozkával mi tvár a ja som
bozkávala jeho. V tej chvíli mi nezáležalo na ničom, existoval iba on a bol
celým mojím svetom.
„Chýbal si mi, šialene si mi chýbal!“
Povedala som mu, že mám tiež prácu, ale nechcem, aby vedel o čo ide.
Zobral to. Čo iné mohol vlastne robiť?
Celý týždeň sme strávili spolu. Mali sme peniaze, a tak sme boli bezstarostní,
slobodní, túlali sme sa po meste, po Brezine. Raz sme pritom
stretli mamu a Tibora.
„Miška!“ dovolila som jej objať ma. Išli sme si sadnúť na lavičku a rozprávali
sme sa.
„Čo teraz robíš? Kde si bola tak dlho?“ sypala mama otázky. Ale ja som
sa jej už nebála.
„Mám prácu, mama. Tvoje peniaze stále potrebujem, ale aspoň vieš, že
si zarábam aj sama. A ešte niečo by si mala vedieť.“ Tu som sa zastavila.
Bože, je ťažké povedať vlastnej matke, že som na heroíne, ukázať jej dopichané
žily, pripustiť, že som spadla ešte hlbšie. Neviem ani prečo som jej
to povedala, ale chcela som.
Primkla som sa k Martinovi. Tibor mi neprestajne hľadel do očí. Zrazu
mi chytil ľavú ruku, vytiahol rukáv a nemo hľadel. Mama sa rozplakala.
„Miška, prečo? Kedy...?“ vzlykala. Chytila som ju za ruku a nechala ju
vyplakať sa. Čakala som, že ma začne obviňovať, vyčítať mi to. Nevedela
som, že ju Tibor na to pripravil a povedal, že ak ma nechce úplne stratiť,
nesmie mi to vyčítať. To by náš vzťah úplne zabilo.
„Miška, chceš s tým prestať? Ale úprimne!“ spýtal sa Tibor. Pokrčila som
plecami, zrazu mi bolo všetko jedno.
„Neviem. Áno! Nie! Bože, chcem byť s Martinom,“ odvetila som ľahostajne.
Ale Tibor to nevzdal. Hľadal príčiny, chcel, aby som všetko povedala
a on by potom už našiel cestu späť. Rozprával o odvykaní, o tom, aké to
bude, keď sa z toho dostanem, ako bude všetko rovnaké ako predtým.
„Ale ja nechcem, aby to bolo ako predtým! Nechcem sa vrátiť späť, nikdy!
Nenávidím to, čo bolo predtým a všetko, čo sa k tomu viaže!“ skríkla som.
Tibor silnejšie stisol mamine prsty.
„A čo Soňa? Nechceš sa k nej vrátiť? Alebo Rišo? Aďa? Tvoji starí
priatelia?“ Bodla priamo do mojej najcitlivejšej rany. Tvár sa mi zmraštila,nenávistne som zúžila oči, vidiac pred sebou ich prekliate imaginárne
tváre.
„Nie, nikdy! Chápeš, už nikdy ich nechcem vidieť! Nenávidím ich! To
oni ma zničili, sú to zmije! Nechápeš to. Neverím im, neverím už nikomu,
neverím v nič! Nemám už priateľov ani rodinu. Ani ty už nie si. Si priďaleko,
priveľmi vzdialená od sveta, kde žijem ja. Mám len Martina, chalanov
a smrť!“ Teraz sa však už zľakli obaja. Je to vari posledné štádium, keď feťák
rozpráva o smrti?!
Teraz, keď tu tak stojím a v ruke držím striekačku s poslednou dávkou,
pripadá mi to smiešne. Strach zo smrti. O čo horšie je opustenie! O čo ťažší
je život! Teším sa na smrť! Bez neho to aj tak nemá zmysel. Život vlastne
vôbec nemá zmysel, iba dôvody. A on bol najväčším dôvodom môjho života.
Teraz už nie je. A ja o chvíľu tiež nie. Áno, teším sa na ňu. Nech príde
a oslobodí ma!
Vtedy, keď sa trochu upokojili, mama nás prehovorila, aby sme išli k nim
domov. Nechápala som načo, ale tak ma prosila. Bola som zvedavá, či
zmenila moju izbu. Otvorila som dvere a... zostala skamenelo stáť. Sedela
tam Soňa, Aďa a Rišo. Otočila som sa na mamu:
„Ako si len mohla?!“ pribehla ku mne, chcela ma objať.
„Miška, chceme ti pomôcť! Pozri, toto sú tvoji najlepší priatelia. Už vedia,
aké máš problémy a chcú ti pomôcť. Všetci ťa máme radi!“ Nemohla
vedieť, ako na to zareagujem. Určite jej nepovedali, že prvýkrát som sa
sfetovala kvôli nim.
Nahnevane som odsotila mamu. Zrazu do mňa vošla zúrivosť, bola som
ako nepríčetná.
„Klamete, všetci klamete, podvádzate, zraňujete! Ale mňa už nedostanete.
Nepotrebujem vás, už viac nie!“
„Miša, prestaň byť hysterická! Tak si sa párkrát zdrogovala. No, preto
ešte nespadne svet. Zostaneš s nami a my ti pomôžeme!“ postavila sa Soňa.
Tá jej chladnosť, sebavedomie.
Pomaly som k nej pristúpila:
„Ty si tá najväčšia zmija!“ zašepkala som. „Chceš vedieť ako sa zabíja
zmija? Aký protiliek sa používa na jej jed? Tak pozeraj!“ Všetci sedeli na
posteli, iba Soňa stála, ale videli rovnako, keď som vytiahla rukáv. Aďa úzkostlivo
vykríkla. Posmešne som sa usmiala. Otvorila som batoh, vytiahla
lyžičku a všetko, čo som potrebovala. Prevarila som háčko a natiahla ho
do striekačky, pred ich očami. Priložila som si to k žile.
„Miša, preboha, nie!“ skríkol Tibor.