Motýlik

4

Nevedela som vtedy, čo je to „áčko“ alebo „naklepaný“, ale pochopila som, že je to niečo, čo síce nenávidí, nedokáže však tomu odolať. Pomaly som vstala, podišla k nemu a nežne ho pohladila po pleci: „Ja ti pomôžem. Zostanem tu s vami a všetkým vám pomôžem!“ usmiala som sa, hľadajúc opätovaný úsmev v jeho tvári. Ale on sa neusmial. Jeho tvár sa zmraštila od hnevu, jeho oči boli zasa plné nenávisti, bol zlý a nenávidel ma.
„Ako nám chceš pomôcť?“ spýtal sa posmešne, ešte stále zadržiavajúc svoj hnev. A zrazu pristúpil ku mne, silno mnou zatriasol, kričiac mi do tváre: „Vypadni, už aj vypadni, lebo potom sa už neovládnem! Ak chceš robiť dobročinnosť, choď do nemocnice a ak potrebuješ pomoc, porozprávaj sa s kamoškou. Tu ti nikto nikdy nepomôže, nikdy, tak ako ty tu nikdy nikomu nepomôžeš. Tak to konečne pochop a vypadni!“ skríkol a ja som sa vtedy prvýkrát vystrašila. Cúvla som akoby som odchádzala, ale ešte raz som sa na neho pozrela a tíško zašepkala:
„Nechcem odísť, prosím, pochop. Nechcem sa už nikdy vrátiť tam, kde som bola predtým“ šeptala som s očami upretými na jeho. Doteraz nechápem, prečo som to povedala, prečo som neodišla. Vždy som bola hrdá a hlavne zvyknutá na lásku. Všetci okolo ma milovali, teda, aspoň sa tak tvárili a ja som im verila. A on tam vtedy stál a vyhadzoval ma. A ja som nedokázala odísť. Zostali sme bez slova hľadieť na seba. Neviem, či aj on videl v mojich očiach to, čo Ičo a či ho to dojalo, nech to bolo už čokoľvek, po chvíli siahol do vrecka a vytiahol tabletku.
„Tu máš!“ podal mi to, avšak prv, ako som si ju položila do úst, ešte raz som sa na neho pozrela: „Prečo?“ Ale on len mlčky pokrútil hlavou.
V tú noc som s nimi znova zostala. Zjedla som pilule, fajčila som hašiš a cítila som sa ako nikdy predtým. Chalani boli v ten deň v pohode. Sedeli sme spolu na zemi a počúvali hudbu, zabúdajúc na všetko ostatné. Ticho som im rozprávala o sebe a i keď ich to vôbec nezaujímalo, aspoň ma neprerušovali a nechali ma vyrozprávať sa. Martin s nami nebol. Nevidela som ho od toho okamihu, čo sme sa povadili a keď som sa na neho spýtala ostatných, len mykli plecom, že nevedia. Zo začiatku ma to trochu trápilo, ale potom som zabudla – ako vždy a na všetko – účinkom drog.
Zobudila som sa nad ránom. Vôbec neviem, koľko bolo hodín ani prečo som sa vlastne zobudila. Dlho som neotvárala oči, cítila som však, že je niekto blízko mňa a pozoruje ma. Nebála som sa, cítila som sa len veľmi lenivo, ospalo, i keď spánok ma už prešiel. Vlastne ani neviem, ako som sa v tej dobe cítila, bola to zmes bolesti, snahy o zabudnutie a zdrogovaného šťastia. Nakoniec som pomaly otvorila oči, hoci už vopred som tušila, kto to bude. Jeho šedé oči boli ešte hlbšie a šialenejšie. Mlčky sme na seba pozerali, keď som si uvedomila, že má zreničky úplne zúžené. Nikdy predtým som nepočula o príznakoch pri užívaní drog, ale vtedy, ani neviem ako, vedela som, že si pichol. Chcela som ho objať, držať ho, aby vedel, že som tu pre neho, ale ani som sa nepohla. Zrazu som vedela, aká smiešna a zbytočná som tu pre nich ja, ja s mojím večným ideálom lásky a viery, že všetko bude dobré. Nič nebolo dobré, ani pre mňa ani pre nich nie. Možno vtedy som si prvýkrát uvedomila, na akú cestu som sa vydala, pochopila, že všetko je to vážne, kruté a možno i smrteľné. Ibaže som tomu nechcela veriť. Cítila som to, ale všemožne som si začala nahovárať niečo úplne iné. Áno, už v tú noc som si zamkla dvere pravdy a začala žiť v izbe klamlivých výhovoriek a nádejí. Možno by som to nikdy neurobila, keby som tak veľmi neverila v úprimnú lásku a v svet, ktoré ma zradili. Ale vtedy som jednoducho potrebovala niečo, niečo, čo by bolo silnejšie ako moja láska, ako moja viera, niečo, pri čom by som zabudla veriť, dôverovať, milovať. A aj som to našla.
„Si ako moja sestra.“ Začula som zrazu Martina tíško šepkať. „Bola taká mladá, bolo to ešte decko. Mala jedenásť rokov a milovala tanec. Chodila na tanečnú a každý deň mi rozprávala aké úžasné to tam je. Bolo to také veselé a energické decko, moja malá sestrička. Jediné, čoho sa bála, bola naša matka. Pretože už vyše desať rokov pila. Lenka sa jej bála, ale mala ju veľmi rada. Nikdy sa jej však nezdôverovala, nikomu, iba mne. A ja som nikdy na ňu nemal čas, vždy som bol taká sviňa. Mal som čas na baby, kamošov a pre ňu mi veľa času nezostalo. A ona ma vtedy tak strašne potrebovala...“ Na chvíľu stíchol, zahľadel sa do diaľky a nežne, veľmi nežne ma pohladil akoby ja som bola ona.
„Raz prišla domov veľmi neskoro. Bola uplakaná a mala veľké, veľmi veľké oči. Celá sa triasla. Začul som ju na schodoch, kde sa stretla s opitou matkou, ktorá jej jednu vlepila za to, že išla tak neskoro. Počul som ako sa Lenka rozplakala a potom vošla do mojej izby. Plakala, strašne plakala a ja som sa ponáhľal za kamošmi. Rýchlo som ju objal.
„Lenka, to nevadí, prestaň plakať, tak si sa zdržala, to sa stáva a vieš, aká je matka. Zajtra na to zabudne, no tak!“ tíšil som ju, ale ona len plakala, priam sa zadúšala plačom. Ponáhľal som sa a jej plač ma rozhneval.
„Lena, prestaň! Ja musím odísť, chalani ma čakajú, uvidíš, že zajtra si na to ani nespomenieš. Boha, Lena, veď vieš, aká je matka, pre takú sprostosť nemôžeš revať!“ odtiahol som ju od seba a obliekol si bundu. Už som odchádzal, ale ona ma zadržala:
„Maťo, ja, musím sa s tebou porozprávať. Niečo, niečo hrozné sa stalo. Ja...“ a zasa sa rozplakala. A ja idiot som ju posadil na posteľ a tvrdo jej povedal:
„Počúvaj, Lena, si fakt ako decko! Ja nemám teraz čas ani náladu počúvať tvoje hlúposti a plač, takže sa upokoj a zajtra sa porozprávame. Čau!“ a odišiel som. Bol som nahnevaný, lebo som išiel neskoro a nemal som pre ňu ani dobrého slovka. Ale ani na druhý deň som na ňu nemal čas. Zbalil som kočku a mal som rande. Hneď zo školy som sa za ňou ponáhľal. Ledva som si Lenku všimol. Ležala vo svojej izbe a pozerala do stropu.
„Lenka, ty nemáš dnes tanečnú?“ spýtal som sa v rýchlosti. Chvíľu neodpovedala, akoby zbierala sily na pár slov.
„Nie, učiteľka je chorá.“ Hlas sa jej triasol, ale toho som si vtedy nevšimol. Ponáhľal som sa na rande. A tak to išlo celý týždeň. Lenka nešla ani raz na tanečnú a ja som nemal ani raz čas porozprávať sa s ňou. Až v sobotu poobede som si všimol, aká je bledá a ako horúčkovite jej svietia oči. Sadol som si k nej.
„Lenka, si v poriadku? Vyzeráš chorá, nie je ti nič?“ Pozrel som jej do očí a ona ich rýchlo sklopila. Uvedomil som si, že to robila posledných pár dní stále a že sa prestala aj usmievať. Začal som niečo tušiť. Ale ona pokrútila hlavou, vstala a povedala:
„Nie, len som trošku unavená. Ale to prejde.“ Zrazu sme si pozreli do očí a ja som sa zľakol. Bolo v nich niečo zúfalé, hrozne zúfalé a bolestné. Vstal som, chytil som ju za ruku a objal ju. Úzkostlivo skríkla, odsotila ma preč a jej oči boli plné strachu, príšerne sa bála.
„Lenka, čo sa stalo? Poď sem a poďme sa porozprávať.“ Chcel som ju znova objať, ale ona cúvla a roztriasla sa, pozerajúc na mňa tými očami rozšírenými strachom.
„Nie!“ skríkla a rozplakala sa. „Nedotýkaj sa ma, nechaj ma na pokoji! Nič mi nie je, som iba unavená!“ a utiekla do izby, zamykajúc dvere. Keď sme sa pohádali, vždy takto utiekla. Ale teraz som to nechápal. Myslel som si, že je na mňa pre niečo nahnevaná a to ma upokojovalo. Iba niečo ma trápilo – jej oči. Jej oči boli plné toho zúfalstva a nekonečnej bolesti. A strachu. Tak nešťastné oči som nikdy nevidel.