Nepredvídateľnosť osudu, ktorou križuje naše cesty, nás často dokáže prekvapiť. Dokáže sa s nami zahrávať, vyniesť nás do výšin ale aj zraziť na kolená. Nikdy nevieme, čo pre nás chystá na ďalší deň...
Príbeh bolesti, strát a krutosti, ale aj odhodl...
Oops! Bu görüntü içerik kurallarımıza uymuyor. Yayımlamaya devam etmek için görüntüyü kaldırmayı ya da başka bir görüntü yüklemeyi deneyin.
Kráľ s kráľovnou stáli večer na balkóne, keď im na dvere zaklopal kapitán kráľovských stráží. Po výzve vošiel spolu so Simonom, ktorý sa už celkom zotavil. Pristúpili k nim a obaja sa uklonili.
„Vaše veličenstvo, chceli ste, aby som Simona priviedol, keď sa zotaví," povedal Solomon, no počúvala ho viac-menej len Lorraine. Edmund si Simona premeral zvláštnym pohľadom.
„Zdá sa, že zranenie ťa nepoložilo. Darí sa ti dobre?" spýtal sa ho.
„Ďakujem, vaše veličenstvo, rana sa hojí celkom dobre, vďaka starostlivosti vašich liečiteliek," odvetil úctivo Simon aj smerom k nej.
„Zachránil si moju manželku a kráľovnú. Svoju pravú kráľovnú," zdôraznil a sledoval jeho tvár. Simon zažmurkal, ale netváril sa, že by ho niečo znepokojilo. „Žiadaj si odo mňa, čo chceš," dodal, no v jeho hlase bolo čosi nezvyčajné. Lorraine ho pozorovala s istou podozrievavosťou.
„Ďakujem, veličenstvo. Je mi cťou vám slúžiť a chrániť jej veličenstvo pred nebezpečím. Nežiadam nič, len o poctu pokračovať v tom." Edmund sa uškrnul. Simon prešiel pohľadom z kráľa na kráľovnú.
„Prijmi aj moju vďaku, Simon," povedala úprimne. Simon sa posledné roky stal jedným z najdôležitejších ľudí, ktorých pri sebe mala. Bez neho by sa mnohé veci uskutočnili celkom inak. „Som rada, že si v poriadku."
„Ja som rád, že som vás mohol chrániť, veličenstvo," povedal a mierne sa uklonil. Simon opäť prešiel pohľadom na kráľa.
„Som nevýslovne spokojný, že moju kráľovnú chrániš. Muži ako si ty nie sú na každom rohu." Uprene mu pri tých slovách hľadel do tváre vnímal každý jej detail až neprimerane pozorne. Pohľadom skĺzol aj k jazve na krku, no potom sa znova vrátil k zeleným očiam. „Len mi povedz, ako ťa máme volať. Simon, Reed, či vodca Lasíc?" Solomon prekvapene pozrel na kráľa. Zdalo sa, že ho to šokovalo a nedokáže nájsť slová.
„Čo to hovoríš, Edmund?" Prekvapenie Lorraine premohlo a odrovnalo. Sekundy plynuli v absolútnej tichosti, ale zdali sa, akoby sa tiahli oveľa pomalšie. Jedine Edmund sa tváril spokojne a vyrovnane, pretože si tým šokom stihol prejsť už predtým.
Solomonova tvár však striedala výrazy šoku a hnevu. Hnev pre toľko dôvodov, že to nestíhal spracovávať. Lorraine však začala premýšľať a netrvalo dlho, kým jej všetko do seba zapadlo. Tie známe zelené oči. Teraz si jasne uvedomovala, že Reedove oči jej boli známe, akoby ich vídala každý deň, pretože to boli Simonove oči. Snažila sa rozpamätať na všetky ďalšie podobnosti, ktoré teraz dávali dokonalý zmysel.
Simonova tvár sa chvíľu ani nepohla, chladne odolával Edmundovmu pohľadu. No potom sa kútiky jeho úst trochu nadvihli.
„Čím som sa prezradil?" Edmund sa uškrnul ešte spokojnejšie.
