Nepredvídateľnosť osudu, ktorou križuje naše cesty, nás často dokáže prekvapiť. Dokáže sa s nami zahrávať, vyniesť nás do výšin ale aj zraziť na kolená. Nikdy nevieme, čo pre nás chystá na ďalší deň...
Príbeh bolesti, strát a krutosti, ale aj odhodl...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Lorraine čakala, že druhé tehotenstvo bude znášať lepšie, ale opak bol pravdou. Hoci prežívala ohromné šťastie, trápili ju bolesti. Prvé tri mesiace navyše rovnako ako prvýkrát prevracala a tak so svadbou počkali, kým jej bude lepšie.
Obrad sa konal začiatkom leta. V nádherných šatách v odtieňoch smaragdovej, slonovinovej a zlatej zdobených diamantmi a zlatom nervózne postávala pred zrkadlom. Už druhý raz v živote. Šaty jej obopínali jej rastúce bruško, ktoré bolo ešte stále nenápadné.
Snažila sa byť pokojná a užívať si toto šťastie, no keď videla tvoj obraz v zrkadle v svadobných šatách, nemohla zabrániť jej myšlienkam, aby jej pripomenuli prvú svadbu. Telom jej prenikal strach, že sa aj tentoraz niečo stane a jej šťastie sa zrúti, zhorí a rozplynie sa ako popol vo vetre.
No neprešla takú dlhú cestu, aby sa teraz nechala ovládnuť strachom. Nepretrpela to všetko preto, aby sa teraz roztriasla obavami.
Chrám v meste bol väčší a skvostnejší, ako ten v Davenforthe. Toľkokrát tam už stála a predstavovala si svadobný obrad. Realita však mala tak ďaleko od predstáv.
Ruky sa jej triasli a srdce splašene bilo, keď kráčala uličkou. Nervozita a pretrvávajúci strach jej zahmlieval zrak. Prebíjali fakt, že toto bolo to, k čomu všetka jej snaha smerovala. Za čo bojovala a vytrvala. Strach, že sa to v okamihu tesne pred naplnením celé zrúti, jej spôsoboval triašku.
Potom zbadala modré oči, ktoré sa do nej vpíjali. V tom svete klamstiev, zrád, nástrah predstavovali pevný bod, ktorým neraz zvládala ukotviť svoju rozbúrenú myseľ. Hltali ju a hladili. Vedela, že keď sa do nich pozrie, upokojí sa. Všetko naokolo prestane existovať a budú len oni dvaja.
No nestalo sa tak. Prepadol ju strach ešte väčší, ešte nástojčivejší, že keď teraz je tak blízko, všetko sa pokazí. Celkom sa chvela, keď pristúpila k Edmundovi a vložila svoju dlaň do jeho. Vycítil jej strach. Rozumel mu. Možno ho aj čakal. Nervózne sa obzerala, akoby na nich mal každú chvíľu vyskočiť niekto z davu a zaútočiť. No najbližšie boli len ich stráže, Solomon, Sylvia a Simon, ktorým bezvýhradne verili a ďalej boli veľmoži a významní hostia.
Chytil jej tvár do dlaní, aby odvrátil jej pozornosť od toho všetkého a sklonil k nej svoju tvár.
„Všetko bude v poriadku, sľubujem," pošepol jej. Odovzdane pozrela do jeho očí a až vtedy sa mierne upokojila. Jeho slová jej dodali istotu. Toto bol jej významný deň. Ich oboch. Nesmela sa nechať ovládnuť strachom a pokaziť ho.
Keď odznievali slová kňaza, vtedy sa pomaly nechala presvedčiť, že tentokrát to všetko dobre dopadne.
Počas sľubov stáli otočení k sebe a hltala každé jedno slovo, ktoré vyšlo z Edmundových úst. Vpíjala sa očami do tých jeho a čerpala silu, ktorá k nej prúdila.
„Beriem si ťa za svoju manželku a sľubujem, že ti budem verným manželom, že ťa nikdy neopustím, ani v šťastí, ani v nešťastí, ani v zdraví, ani v chorobe, že ťa budem milovať, ctiť a chrániť po všetky dni svojho života."
Keď vyslovovala svoje sľuby, hltal ju pohľadom a na perách mu pohrával jemný úsmev.
„Beriem si ťa za svojho manžela a sľubujem, že ti budem vernou manželkou, že ťa nikdy neopustím, ani v šťastí, ani v nešťastí, ani v zdraví, ani v chorobe, že ťa budem milovať, ctiť a poslúchať po všetky dni svojho života."
Aidorské sľuby boli o trochu iné, než ten, ktorý sa učila pred svojou svadbou na ostrove. No bez ohľadu na ne, medzi nimi bolo viac, ako len naučené slová.
Ruky im previazali štólou a kňaz posvätil ich manželstvo. A bolo po tom. Stala sa manželkou kráľa. Hneď po obrade bola korunovácia a na jej hlave, po tom všetkom, konečne sedela koruna posiata rubínmi. Aidorská koruna, ktorá bola po stáročia pre aidorské kráľovné len drahým kusom kovu a symbolom ich postavenia.
Pre ňu bola viac. Pre ňu bola posvätná. Bola symbolom jej cesty a zároveň dôležitým míľnikom. Diadém s leskom diamantov, ktorý jej Edmund daroval po tom, čo ju oslobodil, hrdo nosila a nechala svet obdivovať ho. Bol predzvesťou tejto koruny. A teraz je čas nechať svet uvidieť, že všetko, čo si zaumieni, to dosiahne.
Pred pár dňami jej dal Edmund vzácny predsvadobný dar. Vykúpil tristo otrokov od šľachticov po celej Aidore a daroval im slobodu. Bola pri tom, keď ich oslobodil a plakala spolu s nimi šťastím, keď im oznámil, že sa môžu vrátiť domov. Všetkých vybral zámerne, všetci to boli ostrovania. Aj z ostrova Draetus, ale aj z mnohých iných. A ona presne vedela, že si dnes vyžiada ešte jeden dar. Nastal čas. Nikdy nebol vhodnejší.
Na ich svadbu prišli všetci významní ľudia, šľachtici, funkcionári, i nižšia šľachta a bohatí mešťania, pre všetkých vyhradené miesta vo viacerých hodovných sieňach. Niektorí prišli radi, iní preto, že sa to očakávalo. Neunikla jej jediná tvár, ktorá sa zúčastnila, keď odchádzala po boku svojho manžela uličkou chrámu a prehliadala si tváre po bokoch aj tie, ktoré postávali vonku. Bola milovaná prostým ľudom a rada videla, že prišli aj oni. Ledva sa na nádvorie pred chrámom vošli. V histórií Aidory nebola kráľovská svadba, ktorá by mala takúto účasť.
Keď sa svadobný sprievod rinul mestom k palácu, znelo mnoho výkrikov, ktoré ju oslavovali. No zazneli aj výkriky ako: „Vrahyňa! Čarodejnica! Zabila kráľovnú Theresiu!" Pri tom jej takmer zamrzol úsmev na perách, no snažila sa to ignorovať. Toto bol jej veľký deň a ničím si ho nepokazí.
Keď prišli do paláca, čakala ich audiencia so všetkými významnými ľuďmi, ktorí sa jej mali prísť ukloniť a uctiť si novú kráľovnú. Keď kráčali chodbou k trónnej sieni, náhle zastavila a potiahla Edmunda za ruku. Prekvapene na ňu pozrel. Postavila sa na špičky a pobozkala ho. Stále sa tváril udivene.
„Dal si mi viac, ako by som si mohla želať, Edmund. Slovami neviem vyjadriť, čo to pre mňa znamená." Usmial sa a teraz ju pobozkal on.
„Keby som mohol, položil by som ti k nohám slnko, mesiac aj hviezdy." Obdarila ho úsmevom, no potom zvážnela.
„Kedysi si mi dal sľub. Bola to prvá vec, ktorú som od teba žiadala. Je čas, Edmund. Žiadam ťa, aby si mi ho splnil. Dnes." Chvíľu na ňu skúmavo hľadel, no potom mu svitlo. Na chvíľku si myslela, že odmietne. Že deň kráľovskej svadby nie je dňom na rozsudky. Ale dobre vedel, čo to pre ňu znamená a že dlho čakala, kedy bude pripravená. Nemohol povedať nie.
„Stačí slovo a bude, ako si želáš." Pobozkal ju na čelo a jej odhodlanie sa ešte väčšmi upevnilo.
