Nepredvídateľnosť osudu, ktorou križuje naše cesty, nás často dokáže prekvapiť. Dokáže sa s nami zahrávať, vyniesť nás do výšin ale aj zraziť na kolená. Nikdy nevieme, čo pre nás chystá na ďalší deň...
Príbeh bolesti, strát a krutosti, ale aj odhodl...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Spoločne vošli do trónnej siene. Edmund si sadol na svoj trón a Lorraine na menšiu a jemnejšiu verziu, vhodnejší pre ženu, ktorý ale nemal inú funkciu, ako obradnú. V Aidore kráľovná o ničom dôležitom nerozhodovala a na audienciách sa nezúčastňovala. Už teraz vedela, že pre ňu to platiť nebude.
Postupne pred nich predstupovali významní muži z celého kráľovstva. Klaňali sa pred svojou novou kráľovnou a vyjadrovali svoju podporu a vernosť kráľovskému páru.
„Vítam vás do rodiny, vaše veličenstvo," vyhlásil s úsmevom gróf Foele, ktorý nebol vôbec ako jeho dcéra. Edmundov starý otec na ňu urobil dojem už v čase po epidémií moru, keď dorazil do Gracemeadow.
„Ďakujem, je mi nesmiernou cťou," povedala s úsmevom. Celú sieň napĺňal šum a vrava. Všetci si hovorili o nej.
„Prajem vám všetko šťastie sveta. Nik si ho nezaslúži viac, ako vy dvaja," povedal William, keď predstúpil s manželkou Rosalie. Ona a Lorraine sa na seba významne uškrnuli.
S vďakou prijímala pocty od všetkých. Keď predstúpil ten, na ktorého celý čas čakala, nedala na sebe poznať svoje pocity, ktoré boli rôzne. Dlho sa nepozerala do tej tváre poznačenej jazvou. Už tak dlho necítila na sebe ten pohľad očí hlbších a modrejších, než nekonečný oceán. Drzo sa na ňu díval, no poznala ho lepšie, akoby si myslel. Videla strach v tej tvári. A práve toto zistenie jej dodalo odvahu a zatlačila vlastný strach do úzadia. Dívala sa naňho zhora a ani raz neuhla pohľadom, no on áno. Vychutnávala si jeho napätie. Bál sa jej. Už pred ním nestála otrokyňa, ktorú mohol ponižovať a týrať. Pred ním bola kráľovná.
„Dovoľte mi zablahoželať vám, vaše veličenstvo. Želám vám dlhý a šťastný život po boku nášho drahocenného kráľa." Poklonil sa jej. Bol to neopísateľný pocit nadradenosti a uspokojujúcej výhry nad mužom, ktorý ju považoval za majetok.
„Ďakujem, kapitán Cowen," povedala s dokonalým úsmevom. „Vaše slová ma veľmi tešia." Zdvihol k nej pohľad a videla na ňom, že čakal najhoršie. Hľadela naňho a neprestala sa usmievať.
„Ďakujem, kapitán, za vaše slová," povedal Edmund prejavujúc navonok pokoj a vyrovnanosť. Kapitánovi viditeľne odľahlo, že môže odísť s hlavou na krku. Otočil sa bokom a kráčal preč.
„Kapitán Cowen," zavolal naňho zrazu Edmund. Kapitán sa vrátil a jeho obavy sa vrátili s ním. Edmund vstal a pomaly zišiel schodmi k nemu. Postavil sa k nemu bokom s rukami za chrbtom. Bol tak blízko, že jeho slová mohol počuť len on.
„Určite ste nepočítali s tým, kapitán, že žena, ktorú ste tak ponižovali, zaobchádzali ste s ňou ako s vecou a ublížili ste jej nespočetne krát, sa stane pre mňa najdôležitejšou osobou na svete." Kapitán nasucho prehltol. Splašene pobehoval pohľadom z kráľa na ňu a nevedel, čo má čakať. „Veľmi rád by som ihneď prikázal, aby vás vláčili ulicami a zbičovali. Aj tak by ste neokúsili ani zlomok bolesti, ktorú ste spôsobili jej."
