Ako malá som bola normálne Slovenské dieťa ktoré sa ako všetci sa chceli stať astronautom. Ony mali dôvod len aby videli na vlastné oči vesmír a vidieť tú krásu. Áno nehovorím že som to nechcela aj ja ale to nebol hlavný dôvod. Hlavný dôvod bol že som chcela ísť niekam kde nie sú ľudia. Kde ma nikto nebude otravovať a kde nebudem počuť tie hnusné keci že je niekto tlstý alebo že má niekto priveľký nos. Nemala som to rada a ani nemám. Lenže som bola asi jediné dieťa čo toto takto chápalo. Asociál. Ochlofóbik. Antropofóbik. Pesimista. Za tých pár rokov som si to v hlave nedokázala usporiadať. Nedokážem chápať ľudí ktorý sa zdôverujú niekomu. Každý aspoň mňa minimálne raz oklamal, vyzradil nepovedané. Neverím už nikomu. Maximálne mojej mame. Lebo tá vie aký to je pocit. Sama si týmto prešla. Nie presne mojou situáciou ale podobne. Niekedy sa cítim ako psychopat. Potrebujem písať keď mi je smutno, keď som v depresii. Keďže môj denník našla sestra a teraz ani nechcem vedieť čo si o mne myslí. Možno že som psychopat? Dúfam že aspoň niekto z vás si toto prečítal a je podobný mne. Nie že by som to niekomu priala byť ako ja, ale nech nie som sama. Toto je v realite nie ako v tomto článku. Veci ktoré sú v článku sa jemne odrážajú mojim zážitkom.