Tma...
Tá tma bola taká úpenlivo neznesiteľná. Nevedela som, čo mám robiť. Nevedela som, kde som, čo sa stalo, alebo či som mŕtva, vo sne, alebo toto je realita. Vedela som jediné to, že som stála. Stála som a obhliadala sa naôkol, dúfajúc, že zazriem niečo, čo by mi dalo nejakú odpoveď na to, čo sa momentálne deje.
Keď som sa pootáčala, nevedela som, či sa mi to len zdalo, alebo v diaľke svietilo malé svetlo. Nevedela som, čo môžem stratiť, takže som sa vydala k svetlu bližšie, s nejakou nádejou, že svetlo mi dá odpovede, po ktorých som túžila.
Keď som prišla bližšie, pomaly som videla, že to bol otvor, ako keby dvere. Pridala som preto do kroku, konečne vediac, že sa mi to nezdá. Teda aspoň som v to nejako dúfala. Keď som prešla neznámymi dverami, oslepila ma neskutočná žiara. Snažila som si zakryť oči, ale žiara sa dobíjala do mojich očí a nepomáhalo nič k tomu, aby som to zastavila.
Po niekoľkých sekundách, žiara prestala žiariť tak intenzívne a ja som si pomaly zložila ruky z očí. Keď som sa pozrela, videla som veľký biely priestor. Nikde nebolo nikoho a vyzeralo to tak divne... Veľká plocha, všetko bolo biele, nikde ale nič... I keď som v diaľke zazrela niečo podivné... Bola to lavička.
Rýchlo som sa k nej nahrnula. Totižto niekto na nej sedel. Čím bližšie som bola k dotyčnému, tým viac som spomaľovala. Nedokázala som identifikovať, či to bol chlap či žena. Niekto to bol. Nemohla som bežať. Nechcela som tak okato privolávať pozornosť, ale išlo aj o to, že ma neistota ťahala. Keď som sa nechcela otočiť, tak som so sebou vyšla tak, že aspoň spomalím.
Už som sa približovala...
Zo začiatku som si myslela, že to je chlap, ale keď na mňa otočil človek tvár, vedela som, že to je len žena s krátkymi vlasmi. Mala ich krásne, blonďavé, zvlnené v jemných kučierkách. Modré prenikavé oči sa mi zabŕdali do vnútra a ona sa na mňa usmievala. Pomaly som si k nej sadla. Nebola som nejako odvážna na slová. Predsa ja som bola tá, ktorá nevedela, čo sa deje. A mala som pocit, že ona až príliš vedela, čo je vo veci. Pozrela sa na mňa jej krásnymi očami a usmiala sa. Úsmev som jej nesmelo opätovala a čakala, kým niečo povie.
,,Tak, konečne si tu," povedala mi napokon. Vyzerala nežne, ako keby mala čerstvých pätnásť rokov, no nebolo tomu tak. Musela byť stará psychicky, keď nie výzorovo... Viete veď ako to myslím... Jednoducho som to z nej cítila.
,,Kde to som? A čo sa stalo?" Spýtala som sa, nečakajúc viac na jej slová, keďže nevyzerala, že sa unúva hovoriť sama od seba. Povzdychla si a išla odpovedať na moje otázky.
,,Si vo Fióvie," povedala mi na objasnenie. Zamračila som sa, že čo to je, ale vyzerala, že ide odpovedať ďalej, preto som zostala mlčať.
,,Posledné čo sa stalo... Snáď si to nepämätáš? Ukrutný boj, veľa čarov a smrti, krvi a pomsty. Zabila si niekoho, kto len škody niesol do vášho sveta, preto hriechy tvoje sú odpustené, niet viac rečí nad tým, čo bolo," povedala mi na objasnenie. Pomaly som prikývla, ale to nebola zrovna vec, ktorú som tak nutne potrebovala počuť.
,,Čo je Fióva?" Spýtala som sa jej, s nádejou, že ju neotravujem mojími prihlúplimi otazkami. Pomaly sa usmiala.
,,Nie si veru prvá, čo sa ma to pýta. Fióva je niečo ako čakací priestor pre ich osud. Či ti bude ponúknutý život, či zobratý, lebo si si ho nevážila," povedala mi. Zamračila som sa na ňu.
,,Ja som zomrela?" Spýtala som sa jej. Ona pokrútila hlavou.
,,Nie tak úplne. Zranenia máš, ale nie smrteľné. Únava tam bola taktiež veľká, ale znesiteľná. Viacmenej ide o to, že sú mŕtvi takmer všetci, ktorí svedčia o tvojej existencii... Takže tým pádom, pomaly ale isto, prichádzaš o život. Budúcnosť si zmenila, a dokonca až tak, že si zmenila aj ten fakt, že si sa narodila. Už tu je tvoja posledná nádej. A ak sa stane to, že nikto ti nepomôže, z tých čo dokážu, ty úplne vymizneš a z teba sa stane úbohá spomienka," povedala mi.
Prikryla som si ústa rukou. Nie, toto som nemohla spraviť. Ako som mohla byť taká hlúpa a zabiť aj mamu? Snáď by sa to ale prejavilo už vtedy, nie? Nechápala som takmer ničomu. Nemohla sa zo mňa stať nejaká spomienka. Musela som sa vrátiť... Kvôli Dracovi.
,,Som Yossie a pomôžem ti tento čas tu prekonať," povedala mi milo, ale ja som stále bola v pomernom šoku.
,,Ako dlho to môže trvať?" Spýtala som sa vystrašene. Yossie mykla plecami, pričom jej na tvárach stále hral malý úsmev, ktorý mi momentami pripomínal viacmenej výsmech. Zamračila som sa, ale snažila si toho nevšímať.
,,Nuž, trvať to môže pár hodín, pár dní či chvíľ, no ak sa nič nestane, aj na veky tu ostaneš," povedala až príliš kľudným hlasom. Vypleštila som na ňu oči. Počkať, to mohlo znamenať to, že už v živote neuvidím Draca? Zlaté trio? McGonagallovú a iných? Že už načisto všetko dokašľem do tých najväčších mier?
,,Ale ako to, že sa to stalo až teraz, keď svoju mamu som zabila už dávnejšie?" Spýtala som sa jedinú otázku, ktorá mi celkom visela v pamäti. Nevedela som si úplne vymysieť ten fakt, že v moment, ako som ju zabila, sa mi nič neudialo. Napadlo ma, že čo keď moji rodičia nie su moji rodičia... V sekunde som to zamietla... Yossie ma ale ihneď ukľudnila...
,,Nuž dieťa, svet je zvláštny, prekvapivý a bláznivý. Niekedy sa veci dejú príliš neskoro, niekedy zas skoro. Nikdy nevieš, že koho smrť zmenila ten fakt, že si sa v budúcnosti nenarodila. Kľudne to mohol byť čarodeník z ulice, učiteľ, možno niekto mocný, možno niekto bezvýznamný. Možno bola šanca po smrti tej ženy, čo ju nazývaš matka, že sa nejakým spôsobom ešte narodíš, ale potom to s istotou vyprchalo a preto si práve tu," povedala mi Yossie. Zamračila som sa.
Predsa to, že som zabila Toma, znamenalo, že sa nenarodím teoreticky. Predsa McDougal by mal stále žiť.
,,A čo musia tí dole urobiť, aby som sa vrátila?" Spýtala som sa, čakajúc na odpoveď. Možno by sa im dal poslať nejaký náznak, alebo ja neviem! Čokoľvek, len nech tu nezostanem naveky. To by som radšej znova žila s mojim bratčekom.
,,Musia ti nejako pomôcť. Nájsť niekoho spojeného s tebou, ktorý ti dá niečo, čo ťa posilní. Je to len polovičná existencia, ale neovplyvní ťa to nijako. Jediné čo to na tebe zanechá, budú spomienky. To je všetko," povedala mi. Prikývla som. Netušila som, čo jej mám k tomu hovoriť, tak som len kývala hlavou, aby si nemyslela, že ma jej reči nudia.
,,A ty si vlastne čo? Anjel?" Spýtala som sa jej. Krátko sa zasmiala a pokrútila hlavou.
,,Som patrónka času. Len polovičná. Kedysi som žila, ale bolo to tak dávno, že už si to sama nepamätám. Podstata je vlastne to, že ja učim ľudí prepravovať ľudí cez čas. Aj časovraty sú ľudia. My ich ovládame. A ktokoľvek, kto sa zasekne v časopriestore, alebo nejako inak sa dostane do problému, my mu pomôžeme. Teda aspoň sa snažíme. A to je všetko, nič viac. Aj ty si išla dozadu vo svojich rokoch. Podľa papierov, ktoré som si pozerala, si narodená v roku dvetisíc, čož znamená, že si sa premiestnila s pomocou časovratu o dvadsať rokov dozadu. Objavila si sa v tom istom čase, len iný rok. Takže z roku dvetisíc šestnásť, do tisíc deväťsto osemdesiatšesť. Ľahké, mám rada takéto presuny. Najhoršie su tie, ktoré idú len pár minút, či hodín naspäť. To je skutočne hrozné," povedala mi s hlbokým povzdychom. Potichu som sa zasmiala a čakala, či niečo ďaľšie povie. Keď nič nepovedala, išla som sa pre istotu spýtať ja.
,,Ako veľmi som zmenila budúcnosť?" Spýtala som sa vážne. Pousmiala sa nad mojou zvedavosťou, ale nevyzerala, že ma nejaký problém s odpovedaním na moju otázku.
,,Veľmi. Úplne celú. Zastavila si veľmi mocného zlého čarodejníka, dokonca si zabránila pár vojnám a masovému vyhladzovaniu nečistokrvných čarodejníkov. Zachránila si toho omnoho viac, ako si podľa mňa čakala," povedala mi. Prikývla som. Mala pravdu. Jediné, čo som chcela, bolo zastaviť Toma. A to sa mi očividne podarilo, i keď momentálne na zemi zomieram.
,,Čo sa stane, keď ma niekto teda zachráni? A kto by to mohol byť?" Položila som svoju otázku, snažiac sa ju zjednodušiť. Mykla plecami s povzdychom.
,,Nuž, to kto ťa môže zachrániť... to neviem a aj keby som vedela, nemohla by som ti to povedať. I tak by ti tá odpoveď nijako nepomohla, pretože... pretože ty sama si teraz nemôžeš pomôcť. Všetko je na tých ľuďoch dole. Či ťa niekto zachráni, či na to niekto príde... mám pocit, že áno. Si mladá a máš tam veľa múdrych ľudí okolo seba... A aj keď ťa niekto zachráni, nebudeš si toto pamätať. Teda nie vždy si to pamätajú, málokto. Ale si asi len tretia, čo sa toto stalo. Že zmenili osud tak, že vlastne sa vymazali z budúcnosti," povedala mi. Pozvihla som obočím.
,,A koľko z nich sa vrátilo naspäť?" Povedala som opatrne.
,,Doposiaľ nikto," povedala mi. A vtedy som si priala, aby na to prišli čím skôr.