Chvíľu sme sedeli v kaviarni, ale z našej krásnej chvíľky ma vyrušilo zvonenie na mobile.
Úsmev mi hneď povädol, keď som zistil kto mi volá.
Karla.
Zdvihol som to a čakal.
„ Doma o desať minút."
Povedala a zložila.
Do očí sa mi nahrnuli slzy.
Vstal som a položil na stôl pár drobných, ktoré som mal ešte v nohaviciach v ktorých som prišiel k Louimu.
Rozutekal som sa a bolo mi jedno čo si Louis teraz musel myslieť.
Musel som ist domov.
Ak sa domov dá nazývať domovom.
Chytil som prvú električku a modlil sa aby nezistili poliši že som na čierno.
Na zastávke som vystúpil a bežal až mi nohy stačili.
Otvoril som dvere, zabuchol ich a mieril do izby ktorá je na poschodí.
„ Kde si bol celú noc Harold?!"
Zakričala na mňa.
„ U kamaráta."
Povedal som čo najpevnejším hlasom.
„ Máš zaracha. Padaj do izby. Do večere ťa nechcem vidieť!"
Zavrčala a ukázala smerom na moju izbu.
Ako pes so stiahnutým chvostom som sa zavrel v izbe a rýchlo vytiahol mobil.
Tam svietili štyri správy.
Loui:
Hazz? Stalo sa niečo?
Loui:
Prosím odpovedz.
Loui:
Ako chceš. Večer ma čakaj. Prídem k tebe.
Loui:
Porozprávame sa, dobre? Nezabudni že ťa ľúbim :**
Pri poslednej vete som sa naplno rozplakal.
„ Ja som taký kokot!"
Vzlykol som na celú izbu.
Dojatý a sklamaný zo seba som ľahol do postele a so zaslzenými očami som zaspal.
Zobudilo ma klopanie na dvere.
Nemal som chuť s nikým hovoriť.
„ Máš ísť dole na večeru."
Povedal Jayden a odišiel z izby.
Postavil som sa a skontroloval mobil.
Žiadna správa, nič tam nesvietilo.
Zbehol som schody a sadol si k stolu.
„ Kde je Karla?"
Opýtal som sa do vzduchu.
„ Išla k nám domov. Musela niečo zariadiť."
Povedal a podišiel ku mne.
Chytil ma za ruku a Zavrčal:
„ Trestu sa nevyhneš, len tak mimochodom."
Povedal a ja som sykol bolesťou, lebo jeho ruka stisk len zosilnila.
Pustil na a zamračil sa.
„ A s tým Louisom si pohovorím."
Povedal a následne som počul vchodové dvere.
Odišiel.
Konečne.
Dojedol som svoju porciu a rýchlo umyl riad.
Vybehol som do izby a zatvoril dvere.
Sadol som si ku knihe a čítal.
Po asi dvoch hodinách čítania som zaľahol do postele a skontroloval mobil.
21:44..
Prechádzal som si aplikácie a zastal pri fotkách.
Fotky z lyžovačky.
Úplne som na ne zabudol.
Samozrejme skoro všetky fotil Naill.
Pousmial som sa a uvedomil som si, že toto je prvý krát po dlhom čase, kedy som bol šťastný a spokojný.
Louis:
Dopísal som poslednú vetu Harrymu a sadol si do kresla.
„ Čo tu tak zúfalo sedíš?"
Prisadla si ku mne Lottie.
Pokrutil som hlavou.
„ Ale nič. Rozmýšľam."
Povedal som a vyčaroval jemný úsmev.
„ Alo myslíš. Kde je kučeravec?"
Opýtala sa a drgla do mňa.
„ Doma. Musel ísť súrne domov."
Povedal som a pozrel na mobil.
„ Kedy príde otec?"
Opýtal som sa.
Ona mykla plecami a zapla telku.
Spomeň čerta.
Prišiel otec.
Konečne nebol ožratý tak ako to býva zvykom.
„ Louis."
Pozdravil sa mi a ja som kývol na pozdrav.
„ Ako bolo?"
Oprel sa o rám dverí, a snažil sa naviazať aspoň nejakú konverzáciu.
„ Super. Užil som so to."
Povedal som bez emocii a pokusil som sa o malý úsmev.
Je pravda že s otcom nemám dobrý vzťah, a ani som v podstate ani nikdy nemal.
Vždy som bol ten, ktorý bol zavretý v izbe alebo vonku.
Otec bol často v práci, a nemali sme taký silný vzťah, ako býva zvykom.
Ako matka umrela, náš vzťah sa zhoršil.
Prvé týždne chodieval domov ožratý, a tak tomu je v podstate do teraz.
Ale dá sa na to zvyknúť.
Chvalabohu nás nejak psychicky ani fyzicky netýral.
„ Zajtra buď doma. Predstavím Vám niekoho."
Povedal a znovu sa vyparil.
————
Ležal som v izbe na posteli a pozeral seriál.
Vonku bola už tma.
21:55... je na čase aby som sa pohol.
Otec pravdepodobne odišiel do baru, keďže bolo všade ticho.
Rýchlo som vošiel do chodby, zobral mikinu, obul som si topánky a čo najtichšie opustil dom.
Pred našim domom kvitli ruže.
Opatrne som jednu z nich odtrhol.
Rýchlim krokom som sa dostal k Hazzymu.
Za ten čas som si zistil bydlisko.
Zastal som pred ich dom a trochu nedomyslel to ako sa dostanem ku kučeravcovi.
V tej chvíli som si uvedomil že nemám pri sebe mobil.
Ja idiot...
Na zemi som našiel pár menších kamienkov, a vytypoval som ktoré okno by mohlo byť to správne.
Začal som hádzať a čakal som.
Harry:
Po chvíli som zaspal.
Zobudil som sa na nejaké šramotenie.
Nespokojne som zamručal a postavil sa.
V tej chvíli som si všimol že mi niekto hádže do okna kamienky.
Super.
Niekto sa veľmi baví.
Otvoril som okno a skoro sa roztopil.
Stál tam Louis s niečim neindifikovelným v ruke.
„ Čo tu robis?"
Opýtal som sa.
„ Aj tebe ahoj, Hazz. Tak... hovoril som že ťa prídem navštíviť. A teraz mi pomôž, sa dostať ku tebe."
Povedal a ja som sa usmial.
Prikývol som a pohľadom hľadal rebrík.
„ Tam za rohom by mal byť rebrík. Ale bud opatrný."
Povedal som a ukázal smer, kde sa cieľ nachádzal.
Prikývol a doniesol ho.
Vyšplhal sa na posledný schodík, a ja som sa zo všetkých síl pokusil pritiahnuť si ho k sebe.
Bol v okne a ja som ho pevne objal.
Zatiahol som ho dnu, ale spadli sme.
Ja som ležal pod ním, a modlil sa aby to nebolo počuť.
„ Nebudeš mať zle Lou-Lou?"
Opýtal som sa ho po chvíľke.
„ Aj keby. Je mi to jedno. Ty mi za to stojíš."
Povedal a prisal sa na moje pery.
Toto je moja droga...
„ A inak... toto je pre teba."
Povedal po chvíli a venoval mi ružu.
Na znak vďaky som si ho pritiahol do bozku a zamumlal malé 'ďakujem'.
Pohár, kde bola do teraz čistá voda, mi poslúžil ako dočasná váza.
„ Čo chceš teraz robiť?"
Zažal som malú lampičku pri posteli a sadol si na ňu.
Prisadol si ku mne a preplietol si so mnou prsty.
„ Podľa toho čo všetko môžem robiť...hlavne si užívať chvíľku s tebou."
Zašepkal mi do ucha a ja som sčervenal.