Rokfort, Anglicko
Po chvíli sa to tam s nimi nedal vydržať a musela som ísť preč. Ale v niektorých ohľadoch nie sú čarodejníci o nič lepší ako normálny ľudia.
Šla som chodbami, ani sama som nevedela, kam idem, keď som započula menší rozhovor. Nechcela som počúvať to, do čoho ma nič, ale zaujal ma.
„Počul som o zápase." rozoznala som Lupinov hlas.
Strašne mi to niečo pripomínalo, ale vôbec sa mi nedalo spomenúť, že čo. Zbytočne ma len opäť rozbolela hlava.
Lenže tento krát to bolo posunuté na iný level. V hlave mi to neskutočne burácalo. Musela som sa za ňu chytiť a opretá o stenu som sa zošuchla až na zem.
„Zúrivú vŕbu zasadili v tom istom roku, ako som prišiel na Rokfort. Decká sa hrávali tak, že sa usilovali dostať sa k nej čo najbližšie a dotknúť sa jej. Nakoniec jeden chlapec, Davey Gudgeon, skoro prišiel o oko a zakázali nám približovať sa k nej. Nijaká metla by oproti nej nemala šancu." hovoril Lupin.
„Davey Gudgeon?" pošepkala som si pre seba. „To mi je nejaké povedomé."
Bolesť hlavy na malý moment ustala a pred očami sa mi zjavili nejaké obrazce a v hlave sa ozvali hlasy.
Stála som pred nejakým divo sa oháňajúcim konármi stromom a predo mnou boli štyria chlapci. Nedokázala som určiť ako asi vyzerali, videla som ich rozmazane, ale ich hlasy som počula zreteľne. Mohli mať tak nejako trinásť štrnásť rokov.
„Námesačník, ak dobehneš k vŕbe, dotkneš sa jej a vrátiš sa na späť, dám ti desať galeónov." povedal jeden.
„Len desať? To si sa moc nebachol po vrecku, Paroháč?" ozval sa druhý.
„Prepáč mi to, Tichošlap, že naša rodina nie je tak bohatá, ako tá tvoja." povedal tretí chlapec.
„Chalani, myslím, že by sme nemali stáť tak blízko." ozval sa štvrtý chlapec.
„Ale čo je, Červochvost. Ty máš snáď strach?" povedal posmešne druhý chlapec.
„To nie, ale.." začal štvrtý chlapec, ale prerušil ho dievčenský výkrik.
„Davey!"
Najprv som si myslela, že omdlievam, keď ma niekto chytil za rameno.
„Jack, si v poriadku?" rozoznala som Harryho hlas.
Moje videnie bolo opäť čisté, ale vrátila sa bolesť hlavy.
„Nie som si istá." priznala som. „Ale neskutočne ma bolí hlava."
„Poď." začal ma ťahať na nohy. „Vezmem Ťa za madam Pomfreyovou, ona Ti bude vedieť pomôcť."
Nemala som na výber a nechala sa odtiahnuť do nemocničného krídla.
__________________________________________________________
„Stáva sa Ti to často?" spýtala sa ma madam Pomfreyová.
„Začalo to až keď som prišla sem, do hradu." povedala som.
„Vypi to." podala mi pohár s nejakou fialovou tekutinou. „Tento elixír Ti pomôže. Budem sa musieť porozprávať s vedúcim tvojej fakulty."
„A to prečo?"
„Či to nemá nejaký súvis s tým tvojim pádom zo schodov a netreba Ťa zaviesť k Svätému Mungovi." povedala rýchlo.
„Ale to..."
„Nič nehovor. Ten elixír Ti za chvíľu zaberie a teraz už choď"
Doslova ma vytlačila von a zabuchla za mnou dvere.
„Čo to malo znamenať?" nechápal Harry.
„Netuším, ale povedala, že sa potrebuje porozprávať so Snapeom."
„Prečo?"
„Vraj či tá moja bolesť hlavy nemá nejaký súvis s tým mojim pádom zo schodov, ale mňa hlava bolela už pred tým pádom."
„Tak si jej to mala povedať."
„Chcela som, ale vyhnala ma preč."
„To je zvláštne."
„No nič, ďakujem, že si mi pomohol." povedala som nakoniec a usmiala sa.
„To nestojí za reč. Od toho sú predsa kamaráti." usmial sa tiež a odišiel.
Už som chcela odísť aj ja, keď sa dvere od krídla rozleteli a vybehla z nich madam Pomfreyová. Prebehla okolo mňa, ale nevšimla si ma. Určite ide sa Snapeom! Možno zistím, že či predo mnou niečo netají.
__________________________________________________________
Nechala som jej menší náskok, než som sa spustila za ňou. Rýchlo sa blížila ku žalárom, ale ja som bola tesne za ňou. Pre moje šťastie zrovna Snape prechádzal po chodbe a zastavila ho. Ja som zostala skovaná za najbližším rohom.
„Pán profesor." oslovila ho.
„Madam Pomfreyová, čo sa deje?" zmetene a zároveň otrávene sa na ňu pozrel.
„Pred chvíľou bola za mnou slečna Bluová." povedal mu.
Pri počutí môjho mena spozornel.
„Tu nie." povedal potichu a odtiahol ju bokom do slepej uličky.
Priblížila som sa k nim a skovala na za brnenie, ktoré stálo kúsok od nich. Ani jeden z nich si ma nevšimol.
„Čo sa zase stalo?" spýtal sa.
„Pán Potter ju za mnou priviedol s tým, že ju našiel sedieť na zemi na chodbe, ako sa drží za hlavu. Vraj ju veľa krát oslovil, ale reagovala veľmi neskoro. A keď som sa na ňu pozrela, povedala, že ju vraj boli hlava."
„A aký to má súvis so mnou?" nechápal Snape.
„Mám taký dojem, že sa jej vracajú spomienky. Aj keď dosť veľmi bolestivo."
Počula som, ako Snape zalapal po dychu.
„Ste si tým istá?"
„Určite."
„Ale oni povedali, že..." chcel povedať niečo Snape, ale prerušil ho hukot a smiech na chodbe.
Snape vybehol z miesta, kde stáli a zastavil pred skupinkou asi piatich slizolinských prvákov.
„Čo to tu má znamenať za bordel!" zreval po nich. „Nemali by ste byť náhodou v klubovni? Všetci ste po škole a teraz mi zmiznite z očí!"
Prváci vydesene ušli preč. Chcela som vedieť, čo chcel povedať, ale Snape sa za madam Pomfreyovou už nevrátil. Odišiel do svojej pracovne a ona odišla hore.
„Blbý prváci." povedala som rozčúlene pre seba a šla do klubovne aj ja.
__________________________________________________________
Keď som vychádzala hore schodmi, že pôjdem do svojej izby, ma zastavila Pansy.
„Kde si bola?" vybafla na mňa.
„Bola som sa na chvíľu prejsť. Neskutočne ma totižto bolela hlava." povedal som jej.
„A už je Ti lepšie?"
Vyzerala ustarostene.
„Hej, v pohode."
„Tak teda poďme na večeru." chytila ma za ruku a ťahala preč.
__________________________________________________________
Ťahala ma až do Veľkej siene. Ako keby som jej chcela ujsť.
„Našla som ju." oznámila našej skupinke hneď, ako sme prišli ku stolu.
„To by bola strata, kebyže Ťa nenájde." povedal Draco, keď som si sadala oproti nemu.
„Neskutočná." poznamenala som sarkasticky a prevrátila očami.
Jedla som veľmi pomaly. V hlave sa mi stále prehrávalo to, čo povedala madam Pomfreyová. Takže som mala pravdu s tým, že to nesúvisí s mojim pádom zo schodov. Vracajú sa mi spomienky. Lenže spomienky na čo?