Na druhý deň sme vyrazili. Dalass trval na tom, že si urobíme jednu zastávku, pretože už má niečo naplánované a kvôli dvom bláznom, ktorí ho presvedčili, aby ich doviedol k tej starej mrche – jeho slová – sa nevzdá svojho programu. O čo však išlo, nám neprezradil, hoci Niria vytrvalo skúšala. Dalass sa nad jej pokusmi smial a odpovedal jej neurčito a v hádankách, čo ešte väčšmi pošteklilo jej zvedavosť. Ja som ticho kráčal pred nimi alebo za nimi. Niria bola na môj vkus až priveľmi veselá. Aký už len môže mať problém toto slniečko?
Na poludnie sme dorazili do malého mestečka a Dalass vyhlásil obedovú prestávku. Ako na povel mi zaškŕkalo v bruchu. No, nemal som už ani cent. Posledné peniaze som minul na skromnú stravu v Sandbourne. Spomalil som, aby som si vyhliadol svoj cieľ, keď mi zrak spadol na dievča, ktoré práve kupovalo od miestneho predavača kusisko teľaciny. Vložila mäso do prúteného košíka a otočila sa. Akoby do mňa udrel blesk. Nie. To nie je možné! Potriasol som hlavou a dievča zmizlo. Asi som sa už zbláznil!
„Ideš, Roxian?" ozval sa pri mne ženský hlas až som sebou prudko trhol. Niria nadvihla obočie. Vedľa nej stál Dalass.
„Deje sa niečo?" opýtal sa. Zavrtel som hlavou.
„Tamto to vyzerá celkom slušne, čo poviete?" kývla Niria k malému podniku.
„Bežte, ja si niečo potrebujem zariadiť. Stretneme sa neskôr," cúvol som, prudko sa otočil a do niekoho vrazil. Dievča vykríklo, potklo sa a takmer spadlo na zem, no ja som ju akosi automaticky zachytil. Vypleštila na mňa svoje búrkové oči a mne sa rozbúchalo srdce. Hľadeli sme si do očí. Obaja šokovaní.
„Sheila?" vydýchol som. Zažmurkala.
„Roxian? Si to naozaj ty?" dostala zo seba prekvapene. Vzápätí zapišťala a vrhla sa mi okolo krku. Neveriacky som sa zasmial a pevne ju stisol. Keď som sa uistil, že je skutočná, rozosmial som sa, zdvihol ju a zatočil sa s ňou. Počul som jej smiech. Nemyslel som si, že ho ešte niekedy začujem. Cúvli sme od seba, no stále sa držali za lakte. Bola ešte krajšia, ako si pamätám. Už nebola dievčaťom, ale ženou. Prekrásnou ženou. Behal som očami od jej hlavy až po päty. Ona si ma rovnako premeriavala. Ani jeden sme nemohli uveriť, že sme na seba narazili.
„Toto je zázrak! Ty žiješ! Naozaj žiješ! Och, Roxian," znovu ma objala.
„Tak rád ťa zase vidím!" zamrmlal som jej do ucha. Cúvla a pohladila ma po líci. Potom jej zrak spadol za mňa. Keď som sa otočil, videl som Niriu a Dalassa, ako sa snažia tváriť, že tu nie sú.
„A kto sú tvoji priatelia?" opýtala sa ma Sheila.
„Nepovedal by som, že sme," začal som, keď mi skočil lišiak do reči.
„Som Dalass, slečna," žmurkol na ňu až som sa naježil.
„A ja Niria," zdvihla čarodejnica ruku na pozdrav a vyčarila jeden zo svojich nekonečných úsmevov.
Vieš, čo je na Nirii a jej usmievaní najdivnejšie? Ten úsmev je vždy úprimný. Ten Sheilin teraz bol skôr trošku napätý.
„Vidíme, že vy dvaja si máte čo povedať a my tu len zavadziame. Uvidíme sa neskôr, Roxian," chytila Niria Dalassa za ruku a pratali sa preč. Prevrátil som očami a pozrel späť na krásnu vlčicu.
Chytila ma za ruku a ja som sa ochotne nechal zaviesť k fontáne. Sadli sme si a ja som jej vzal ruky do svojich dlaní. Hlavu mi zaplavili spomienky na naše spoločne prežité chvíle, kradmé pohľady a úsmevy. Náš bozk. Ach, Sheila! Stačí mi jeden tvoj pohľad a už som zase stratený. Oprel som si čelo o to jej. Obliala ma toľká radosť.
„Chýbala si mi," zamrmlal som. Pousmiala sa.
„Tak prečo si o sebe nedal vedieť?" Naše oči sa stretli.
„Vieš koľko nocí som kvôli tebe preplakala? Odmietala som si pripustiť, že si zomrel. Ale ako šiel čas, nevracal si sa, nikto o tebe nepočul. Nikto netušil, kam ťa kto odvliekol a či vôbec ešte žiješ. Ale zdá sa, že ty si len začal nový život. Nie, neobviňujem ťa! Pre všetky hviezdy, len to si nemysli! Naopak, chápem to. Ale... Strašne si mi chýbal, Roxian," vzlykla.
Zovrelo mi srdce. Bála sa o mňa. Čakala ma. Ach, moja milá, krásna Sheila. Ani si nevieš predstaviť, ako si mi chýbala. Ako sa mi o tebe snívalo. Zotrel som jej zatúlanú slzu.
„Mrzí ma to," zašepkal som.
„Čo sa vlastne stalo? Kde si bol?" pýtala sa. Otvoril som a zatvoril ústa. Ako jej to zhrnúť? Ako jej vysvetliť niečo tak zvrátené, aby sa jej duši neublížil ešte viac?
„Je to... zložité. Ťažko o tom hovoriť," odvrátil som tvár.
„To, čo sa dialo... nebolo...dobré. Ale utiekol som, Sheila. Som tu."
Vrhla sa mi do náručia. Okamžite som okolo nej omotal paže a pevne ju stisol. Zavrel som oči, aby som zabránil slzám vykotúľať sa z očí. Sheila bola časť môjho starého života. Života, ktorý mal zmysel, radosť i budúcnosť. Bol som rád, že som ju stretol. Nesmierne rád. A raz jej aj všetko porozprávam. Pomaly. Postupne. Ale najprv musím získať vlka. Potom sa k nej vrátim.
„Som rada, že si živý, Roxian," zamrmlala. Pousmial som sa.
Vedľa nás sa odrazu ozvalo zakašľanie. Zdvihol som zrak, no vlčicu nepúšťal z objatia. Predo mnou stál vysoký, svalnatý fér s pieskovými vlasmi a orieškovými očami. Vyceril tesáky, nozdry sa mu rozšírili. Gesto som mu vrátil. Čo má túto lavičku označkovanú alebo čo? Pokiaľ viem, toto je verejné miesto!
„Povedala si, že len kúpiš teľacinu a stretneme sa," zasyčal prebodávajúc ma pohľadom.
Sheila stuhla a vymanila sa z objatia. Zamračil som sa, no Sheila sa na narušiteľa hrejivo usmiala.
„Pokojne, Nereus. Toto je môj kamarát Roxian. Ten, o ktorom som ti rozprávala," zdvihla Sheila ruku. Vo férových očiach sa mihol šok, no s ďalším žmurknutím bol preč a vrátila sa nevraživosť. Ohrnul som vrchnú peru. Oplatil mi gesto vycerením tesákov. Odrazu mi došlo, prečo tak prská. Zalapal som po dychu a prudko sa otočil sa Sheilu.
„Roxian, toto je Nereus. Môj priateľ."
Nereus sa víťazne uškrnul. Postavil sa za ňu a položil jej ruku na plece. Srdce mi vynechalo úder a vzápätí sa z neho niečo utrhlo. Sheila. Moja Sheila je s niekým iným. Jej srdce patrí niekomu inému. Postavil som sa. Moje telo sa preplo na autopilota. V hlave som mal prázdno.
„J-ja už pôjdem. Rád som ťa videl, Sheila," počul som svoj hlas. Prudko vstala a schmatla ma za zápästie. Fér zavrčal.
„Počkaj! Ja len... zjavne nie si odtiaľto, inak by sme sa dávnejšie boli stretli. A-ak potrebuješ, aj s priateľmi samozrejme, môžeš prespať u nás. Nemusíte hľadať na noc hotel alebo spať pod holým nebom. Rada by som sa s tebou ešte porozprávala. Predsa len sme sa nevideli tak dlho."
Zdvihol som zrak k jej búrkovým očiam. Ako vždy žiarili a boli nádherné. Chcel som odmietnuť. Otváral som už ústa, keď mi stisla ruku.
„Prosím!"
Doriti! Ako môžem povedať nie tejto krásnej a milej vlčici? Vždy som mal na Sheilu slabosť a vždy som sa šiel potrhať, aby som jej práve ja mohol vyhovieť, nech už išlo o čokoľvek. Slovo prosím bolo v tomto prípade ako kúzlo, ktorému som nemohol odolať, hoci mi lámalo srdce.
„Dobre."
Spoločne aj s Nereusom sme šli pohľadať Niriu a Dalassa. Nebolo to ťažké, boli neďaleko. Zjavne nám a Sheile chceli len dopriať isté súkromie. Vlčica vykročila dopredu a oboch oboznámila so situáciou. Niria ju objala a srdečne jej ďakovala, Dalass pobozkal hánky. Z môjho a Nereusovho hrdla sa vydralo zavrčanie. Lišiak si nás len pobavene premeral.
Hrdličky nás zaviedli k sebe do domu. Ponúkli nám večeru aj mäkké lôžko. Tí dvaja už spolu aj bývajú, dočerta! Tak dlho potom na mňa zase nečakala, keď má pri kom spať. A kurva, ešte je to aj férsky samec! Žeby bola jeho družka? Kde ho vôbec stretla?!
Niria s Dalassom sa starali o pohodu pri stole, keďže ja som sa k rozhovoru veľmi nemal. Nechcel som osobné veci rozoberať pred tými dvoma a nemal som čím prispieť do ich komunikácie. Po celý čas som na sebe cítil pohľad féra. Sem tam som mu ho arogantne oplatil.
So Sheilou som osamel až keď som jej pomáhal spratať zo stola. Nereovi zadala robotu. Chcela byť so mnou sama, no nerobil som si nádeje, že chce byť so mnou sama v takom zmysle, po akom som túžil ja. Poznám ju a viem, že je priveľmi láskavá a dobrá na to, aby sa dala zviesť niekým iným, keď jej srdce už niekto ukradol.
„Ako dlho ste-?" odvážil som sa opýtať.
„Skoro dva roky," zamrmlala.
„Hneváš sa?"
„Prečo by som mal?"
„Pretože medzi nami niečo bolo, Roxian. Obaja to vieme, hoci sme oficiálne spolu neboli," pousmiala sa nad spomienkou. Aj mne sa zdvihli kútiky pier.
„Takže si bola do mňa zamilovaná?" podpichol som ju. Zasmiala sa a tresla ma do ramena.
„Prestaň! Obaja vieme, že medzi nami to iskrilo," prehodila. Zachechtal som sa a objal ju okolo bokov. Naše tváre boli pri sebe veľmi blízko, navzájom sme si hľadeli do očí. Zrak mi skĺzol k jej perám. Pokušenie. Sladké pokušenie. Naklonil som sa. Len veľmi ťažko som sa ovládal. Sheila sklonila hlavu a dlaňami zatlačila proti mojej hrudi.
„Nemôžem. Som s Nereusom a ľúbim ho," šepla.
Au!
„Ja viem," zamrmlal som sklamane a cúvol.
„Mrzí ma to," zahryzla si do pery.
„Nie, mňa to mrzí. Máš pravdu, nevrátil som sa. Myslela si si, že som mŕtvy."
„Čakala som na teba."
„Nemôžem po tebe chcieť, aby si čakala na ducha. Nie, chápem to. Naozaj. Len som to nečakal."
„Roxian,"
„Len... Si s ním šťastná?"
„Áno. Nereus je úžasný a veľmi mi pomohol."
„Vieš, že sú to majetnícke tvory?" pokúsil som sa o trošku humoru.
Sheila ma švacla utierkou po hlave.
„Tak ako vlci?"
„Oveľa horší!" uškrnul som sa. Prevrátila očami a vrátili sme sa k riadu. Keď umyla posledný tanier, oprela sa o drez.
„Mal by si navštíviť Lothiana. Odišiel do vlčieho kráľovstva skôr, ako som odišla ja. Pochybujem, že sa vrátil do dediny. Tvoj, ehm, odchod nezvládal najlepšie," prehodila.
„Pôjdem ho pozrieť, len čo si niečo vybavím," sľúbil som.
Nirii sa ušla posteľ v hosťovskej izbe a ja s Dalassom sme súhlasili, že sa zložíme na gauči v obývačke. Nereus nám priniesol vankúše a deky. Nezabudol ich po mne hodiť a pridal aj vražedný pohľad, ktorý sľuboval, že ak sa priblížim k Sheile intímnejšie ako kamarát, roztrhá mi hrdlo. Pohľad som mu drzo vrátil. Len nech ten majetnícky bastard žiarli! Bez slova odišiel a s lišiakom sme si ľahli.
„Prvá láska?" prehovoril Dalass do tmy. Pousmial som sa.
„Áno."
„Je krásna."
„Krajšia ako pred štyrmi rokmi," zahryzol som si do pery.
„Čo sa stalo?" Úsmev mi zmizol z tváre.
„Odišiel som."
„Ale máš ju stále rád. Tak prečo si sa nevrátil?"
„Lebo som neodišiel dobrovoľne, Dalass. Nemal som ani možnosť vrátiť sa. Bol som preč veľmi dlho a ona stratila nádej, že sa ukážem. Myslela si, že som mŕtvy."
„Nuž, prvé kopačky, kamarát. To sa stáva. Aj by som ti navrhol, aby si to nevzdal a zabojoval, ale doparoma videl si toho féra? To je riadny samec! Ten by ťa roztrhol na dve polovice a z tvojich rúk by si spravil hrable. A keby len to! Súperiť s nesmrteľnou krásou? To by som si ani ja netrúfol," zapískal Dalass. Zachechtal som sa.