Cesta mi trvala dlho. Blúdil som, ako keby nepoznám všetky ulice a cesty, vedúce práve sem. Poznal som. Až priveľmi dobre. Vyrastal som v srdci tohto mesta, ktoré ma dnes vyprevadí aj na môj večný odpočinok. Už keď som sa ráno zobudil, som vedel, kam moje dnešné kroky povedú. A predsa som čakal. Všetko som počas dňa robil tak, akoby na jeho konci nečakala smrť. Ale čakala. A čakala na tom najkrajšom mieste, ktoré som si z detstva pamätal.
Kto by nepoznal Golden Gate Bridge? Most obrovských rozmerov, týčia sa nad kalifornským prielivom Golden Gate. Masívnu železnú dámu, ako je nazýva nejeden Američan, pričom sa s niekým dohaduje, či je jej náter červenej, alebo oranžovej farby. Nikdy som v tom nemal jasno, ani ja sám.
Dnes som tu ale nebol preto, aby som sa kochal touto krásou. Nato som už mal čas posledných dvadsaťosem rokov. Dnes som tu bol, aby som sa na tomto mieste rozlúčil so všetkým. Ja...mal som dosť. Dosť všetkého, čo ma tlačilo k zemi a čo ma nenechalo počas nocí spávať. Snažil som sa nájsť riešenia, dal som do toho úplne všetko, ale...akoby sa proti mne spolčil celý vesmír. Akoby si žiadal moju smrť. A tak sa jej dnes aj dočká. Lebo keď dnes odbije osem hodín večer, skočím. Z mosta, ktorý má na svedomí viac, ako 2000 ľudských životov.
Dámy a páni...budete ma sprevádzať mojou smrťou?