Ráno som sa zobudila s rozdrásanými nervami a búšiacim srdcom. Už od šiestej som chodila hore dolu po izbe. Zonudila som aj Adama. Ten keď videl ako si kúšem nechty, ihneď vstal a bral ma k Tamar. Tá už čakala. ,,Pripravená?" spýtala sa ma. ,,Ani v najmenšom" pokrútila som hlavou. ,,Poďme na to." Usadila som sa do tureckého sedu pred stenu. Z hlboka som sa nadýchla a privrela oči. Prudko som ich otvorila a zbadala text, ktorí bol bielej farby a jasne sa vynímal na šedej stene. ,,Čítaj nahlas. Aspoň to skús." pošepla Tamar aby ma nevyhodila z koncentrácie. Jemne som prikývla.
Ahoj, som Ruth. Viem už sme sa zrejme stretli ale nikdy nevieš. Asi je to sebecké ale chcem od tebe len jednu vec. Tú ktorú som ja nedokázala včas urobiť. Musíš odtialto všetkých vyviesť. Je to tvoj osud.
Zrak sa mi trochu zahmlil. Akoby som strácala silu. Ignorovala som to a pokračovala.
Tam vonku sa stalo čosi strašné. Rozhodnutie jedného človeka nás núti skrývať sa alebo byť zajatý. Vaša generácia sa nemala možnosť skryť. Už pri vašom narodení ste boli predurčený ísť sem. Preto som sa rozhodla dať vám nádej. Tou nádejou si ty. Ale na to aby si pochopila moje sebecké konanie musíš si vypočuť celý príbeh.
Mierne nevolnosť ma donútila na chvílu prestať. Oprela som sa rukou o dlážku a chvílu oddychovala. Musela som ísť ďalej.
Ako prostriedok nášho vyhladzovania bola zostrojená takzvaná Hra. Slabší umrú, silnejší prežijú ale stanú sa otrokmi. Ich mysel bude spútaná v prospech človeka ktorý ich prvý osloví. Ale aj toto má pár výnimiek. Jednou z nich sme my. Telepati sa narodili so schopnosťou utčitú dobu odolať Hre.
Je to celkom vtipné. My by sme mali byť tý najzranitelnejší a pritom ako jediný odoláme spôsobu vyvražďovania. Vtipné, fakt.
Ale aj naša mysel časom podlahne. No ja som verila že toto nemôže byť náš koniec. Hrabala som sa v našich legendách a objavila som proroctvo staré sto rokov. Hovorí o krásnej bytosti ktorá bola vtedy pokladaná za vešticu. Vedela predpovedať ludské osudy. Od nej som sa dopátrala....
Silnejší závrat ma prichytil nepripravenú. Zaknísala som sa a hlavou narazila do steny za mnou. Náraz nebol tvrdý ale otriasol mojou koncentráciou. Adam bol okamžite pri mne. ,,Srdce jej šialene bije." hovoril s hrôzou. ,,Som v pohode. Je mi fajn." povedala som no ani ja som si neuverila. ,,Vyčerpáva ju to viac, ako som čakala." skonštatovala Tamar. ,,Musím to dočítať..." povedala som. ,,Adam, môžeš ju držať." Ani neprikývol. Posadil si ma pred seba a zozadu ma chytil. Pohodlne som sa usadila a oprela som sa o telo môjho frajera za mnou.
...až k osobe s menom Nastasia Reestová. Ak ju nepoznáš bola to tvoja prababka. Bola posledná z tvojej rodiny ktorá mala Dar. Tiež som zistila že ani tvoja mama ani babka neboli Obdarované. Osud si zvolil teba. Bolo mi jasné že ťa sem dovedú a tak som tu nechala toto. Ak by si ma zastihla ešte živú poradila by som ti sama. Ale šance tomu nedávam. Hra ma oslabila natolko že som musela zájsť k niekomu k Tamar a snažiť sa pomôcť ti takto. V podzemí, pod budovou sa nachádzajú tunely. Vedú do lesa za mestom. Ak sa vám zázrakom podarí dostať až tam, máte volnú cestu k Stredisku. Poslednému slobodnému mestu kde sa Obdarovaní môžu dožiť staroby. Prosím ťa, doveď ich tam. Musí prežiť aspoň jeden.
Aj by som zabud...
Svet sa nahne a ja sa kloním k zemi. Na poslednú chvílu ma Adam zachytí. ,,Alex...Alex..." Zamrnkám ako keď ma niekto budí skoro ráno a mne sa nechce vstávať. ,,Sú to dve vety. Dobre? Dve. Nič viac. To zvládneš." Prikývnem. Adam ma nadvihne a ja sa naposledy skoncentrujem.
Nevet...never nikomu. Hlavne si stráž drhocennà...drahocenné veci. Aj ždibok nádeje ťa môže pounúf....posunúť vpred.
Opýtaj sa Tamar na mga...mňa.
Zbohom.
,,To je všetko." Adam ma chce posunúť ale ja ho zastavím. ,,Ak mi cukneš hlavou asi ma roztrhne." ,,Prepáč." Zavrtím hlavou. Do kelu. Zabudla som. Potlačila som vlny bolesti a ostala ležať na Adamovi. ,,Tamar" hovorila som akoby do stropu. ,,Poznala si Ruth. Povedz mi o nej niečo." Tamarina kučeravá hlava sa mi nahla do zorného pola. ,,Bola neobyčajná. Len svojím zjavom si všetkých podmanila. Bola milá, dobrá a srdečná. Presne ako ty. Bola prvá ktorej neprekážala moja minulosť. Velmi rýchlo sme sa skamarátili. Žial, bola príliš často posielaná dovnútra. Vydržala tu rok. Potom..." nedokončila ale všetci sme to pochopili. Umrela. Smrť tu čaká na všetkých. ,,Hovorila si, že bola prvá ktorej nevadila tvoja minulosť. Čo také sa stalo." Tamar sa nadýchla. ,,Vieš o tom, že Toga mal dieťa. On ho nenávidel. Týral ho ako sa len dalo. Nenávidel jediný prejav svojej ludskosti. Bola taká malá a bezbranná. V desiatich rokoch vedela každý spôsob mučenia ktorý vás napadne. Ale jej Dar ju držal nad vodou. Toga ju silou mocou chcel zabiť. V deň jej trinástych narodenín ju vzal na útesy. Zastali na vrchu a otec jej povedal, že ak sa k nemu nepridá okamžite ju zabije. Odmietla. Už vtedy vedela, že jej otec je stelesnené zlo. Ale stále bola jeho dcéra. V podstate ho milovala. A myslím, že ho stále miluje. ,,Tamar ako to všetko môžeš vedieť? Bolo to dávno a určite to bola cudzia osoba..." ,,Mýliš sa, Alex, tá osoba je bližšie ako si myslíš." ,,Tamar..." ,,Som ona. Togyho dcéra." Hneď by som vyskočila na rovné nohy, ak by som mohla. ,,Ale ja mu nepomáham..." ,,A to ti mám veriť?" ,,Alex v živote by som ti neublížila. ,,Alex má pravdu" pridal sa Adam ,,ak by nás chcela dostať už by to urobila. Mala na to viac príležitostí." Musela som uznať, že má pravdu. Tamar ma mohla tolkokrát zabiť a ani raz to neurobila. ,,Fajn. Verím ti" šepla som. Zas véélmi presvedčivo. Tamar sa pousmiala. ,,Čo si zistila?" spýtala sa ma. ,,Môžem nás dostať von." šepla som znovu. Obaja sa na mňa pozreli. Adam natešene a Tamar zhrozene. ,,Čo?" opýtala som sa nechápavo. ,,To bude problém." šveholila Tamar, ,,celé dva mesiace tu bude otec. Inkvizícia." ,,Do riti" zahrešil Adam. ,,Sme v keli" doplnila som ho.
Hi guys.
Ďalšia časť. Uvidíme aké budú ohlasy ale každopádne...
I 💗 U so much
Tayra222