Začal sa nový deň a na Súkromnej Vysokej Škole Seirin je už od skorého rána dosť rušno. Prvý deň v škole sa predsedovia a zástupcovia rôznych záujmových činností snažia prilákať nových členov.
,,Basketbal! Prosím, pridajte sa do basketbalového tímu!"
,,Počul si to Kuroko? Majú tu aj basketbal. Čo keby sme sa išli zapísať?" s úsmevom som sa opýtala Kuroka.
,,Ale ja som už odovzdal prihlášku." odpovedal Kuroko.
,,Haa? Ako? Kedy si to stihol?" prekvapene som sa opýtala s miernym náznakom hnevu.
,,Keď som na teba čakal pri bráne, tak som to stihol vyplniť a nechal som im to na stole." povedal Kuroko a trochu sa na mňa pousmial.
,,Aha... Tak ja to skúsim možno neskôr..." sklesnuto som povedala a snažila sa opatrne prejsť cez dav študentov.
Keď sme vošli do školy, všetci na mňa okamžite začali zízať, akoby som prišla z nejakej inej planéty. Bolo to dosť nepríjemné. Zatla som zuby a obe päste a snažila sa tam rovno nerozplakať keď vtom ma Kuroko chytil za plece a milo sa na mňa usmial. Po chvíli som sa usmiala tiež a spolu sme zamierili do našej triedy. Vošla som dnu a znovu všetky oči na mne. Zhlboka som sa nadýchla a zamierila aj s Kurokom do posledných lavíc pri okne. Pristúpila som k lavici a poprosila Kuroka, aby mi niekam premiestnil stoličku, pretože ju nebudem potrebovať. S vozíkom som sa tam nejak zasunula, lakťami sa oprela o dosku lavice a začala som sledovať spolužiakov.
,,Hey, dávaj pozor kam ideš!" odrazu sa ozval jeden chalan z triedy, keď do neho pri dverách niekto narazil. ,,Er... Je vysoký." pomyslel si a po tvári mu stiekla kvapka potu.
,,Huh? Máš problém?!" Keď som naraz počula ten hlas, zarazene som sa pozrela smerom k dverám. Nemohla som uveriť vlastným očiam. Keď sa naše pohľady stretli, mala som pocit, akoby sa čas zastavil a ja som bola opäť malé dievčatko, ktoré malo všetko po čom túžilo ale návrat do reality tento dávno stratený sen zavrel do škatule a zamkol do skrine. Áno, bol to Kagami. Môj podarený nevlastný "brat".
,,Yuno, čo sa stalo?" ustarostene sa ma opýtal Kuroko. Celá som sčervenala a odvrátila zrak. Keď si to namieril ku mne, ruky som zovrela najsilnejšie ako som vedela a zahanbene sa pozerala do zeme. Zastavil sa neďaleko mojej lavice a bez jediného slova si sadol do lavice pred Kuroka. Potichu som si vydýchla ale moje vnútorné Ja kričalo.
~~~
Po škole sme sa išli s Kurokom pozrieť na tréning. Kagami ma celý deň ignoroval, takže som bola rada ale zároveň ma to veľmi trápilo. Prišli sme pred telocvičňu a vtedy nastal problém. Bol tam malý schod, ktorý mi bránil vstupe do telocvične.
,,Môžem niekoho poprosiť o pomoc." povedal Kuroko.
,,N-Nie, to nebude treba! Môžem ťa počkať pred školou kým ti neskončí tréning." poviem s malým úsmevom.
,,Nechcela si sa náhodou tiež zapísať?"
,,T-To vôbec nevadí. Aj tak by som len prekážala. No tak už tam choď!" usmejem sa a jemne ho postrčím dovnútra.
,,D-Dobre teda. Uvidíme sa neskôr." povedal a neisto vošiel dnu. Keď sa dvere zavreli, s tichým povzdychom som sa otočila že sa vrátim späť do školy keď vtom...
,,Hey!" Odrazu sa predo mnou objavil Kagami s rukami vo vreckách a naštvaným pohľadom. ,,Ako dlho tu chceš ešte stáť?!" opýtal sa ma nepríjemným hlasom.
,,T-To je moja vec! Môžem tu stáť koľko len chcem!" naštvane poviem a schválne si založím ruky.
,,Máš pravdu, je to tvoja vec...!" chladne povedal a vošiel do telocvične. Zahryzla som si do pery a povedala si, že nemá cenu nad tým plakať.
-------------------------------------
Po tréningu sme sa s Kurokom stretli pred školou a potom spoločne zamierili domov. Cestou mi vyrozprával všetko, čo sa na tréningu udialo. Keď som ho videla celú dobu sa usmievať, bola som šťastná, že on je šťastný.
,,Bol tam jeden zaujímavý chalan... Kagami Taiga." povedal nečakane Kuroko a vtedy ma zamrazilo. ,,Prepáč, že sa pýtam ale... nie je to tvoj nevlastný brat?"
,,Zhodou okolností je... nanešťastie!" naštvane poviem a pozriem sa do zeme. ,,Kuroko, môžem ťa o niečo poprosiť?" s falošným úsmevom som sa na neho pozrela a snažila sa zadržať slzy. ,,Prosím, už o ňom predo mnou nikdy nehovor...!"
,,D-Dobre..." povedal zaskočene Kuroko a obaja sme pokračovali v ceste akoby sa nič nestalo.
Prišli sme do bytu, odložili si veci zo školy a chystali sa uvariť niečo na večeru. Kým ja som krájala zeleninu, Kuroko zatiaľ pripravoval mäso. Nemôžem všetko nechať vždy len na ňom veď aj tak má dosť starostí sa o mňa starať, takže ja mu to aspoň trochu vynahrádzam výpomocou v kuchyni.
Keď bola večera hotová, sadli sme si spoločne za stôl a s chuťou sa do nej pustili. Pri jedení sme sa začali rozprávať a spomínať na naše detstvo. Akonáhle sme dojedli, Kuroko poumýval riad a ja som ho poutierala. Potom som šla do izby, vymenila si učebnice na zajtra, prezliekla sa do pyžama a išla spať. Samozrejme nemohla som zaspať. Stále som premýšľala o Kagamim a o všetkom inom, čo sa dnes v škole stalo. Ah... Dúfam, že zajtra to bude pokojnejšie. Pomyslela som si a o pár minút na to zaspala.
~~~
Ráno som sa zobudila so zlým pocitom, akoby sa dnes malo niečo stať. Najhoršie na tom bolo, že som nevedela, či to niečo bude dobré alebo zlé. Po raňajkách sme s Kurokom zamierili rovno do školy.
Po príchode do školy nás zastavila skupinka študentov z prvých ročníkov. Zastavili sa priamo pred Kurokom a vyzeralo to, akoby sa poznali. Keď sa spolu začali rozprávať, odrazu som začala byť z nich nervózna.
,,Um... Kuroko, poznáš ich?" zvedavo sa ho opýtam. Kuroko sa na mňa prekvapene pozrie a jemne sa usmeje.
,,Oh... prepáč. Toto sú moji priatelia zo včerajšieho tréningu." usmial sa Kuroko.
,,Ahoj, ja som Koki Furihata. Veľmi ma teší!" Povedal vysoký chalan s hnedými vlasmi.
,,Ahoj! Moje meno je Koichi Kawahara. Rád ťa spoznávam!" Vykríkol plešatý chalan a odrazu celý sčervenal.
,,Si v poriadku?" opýtal sa ho Furihata.
,,Ja som Hiroshi Fukuda. Do tretice ťa rád spoznávam!" Predstavil sa chalan so širokým úsmevom a divným účesom.
,,Rada vás spoznávam. Ja som Yuno Tetsuya." predstavím sa s jemným úsmevom.
,,To myslíš vážne?!" vykríkol Kawahara.
,,Takže vy ste súrodenci?" prekvapene sa opýtal Furihata.
,,Á-áno..." zaskočene poviem a naraz sa s Kurokom na seba pozrieme.
,,A-asi by sme už mali ísť do triedy, o chvíľu bude zvoniť...!" povedal Kawahara a všetci spolu sme sa vybrali do triedy.
Keď bolo tesne pred zvonením, odrazu sa vo dverách objavil Kagami. Akonáhle som ho uvidela, zahanbene som odvrátila zrak a snažila sa ho nejakým spôsobom ignorovať.
Po troch vyučovacích hodinách som chcela ísť za ich trénerkou, aby som sa jej na niečo opýtala. Keď som čakala na hlavnej chodbe, odrazu ku mne pristúpilo dievča s krátkymi karamelovými vlasmi a milým úsmevom na tvári. Potom si za ňou všimnem stáť Kuroka a vtedy som zistila, že je to ona.
,,Yuno, toto je naša trénerka..." povedal Kuroko a stúpol si hneď vedľa nej.
,,Volám sa Aida Riko. Rada ťa spoznávam." povedala so širokým úsmevom.
,,Ja som Yuno Tetsuya. Aj ja ťa rada spoznávam...!" poviem a jemne sa usmejem.
,,Nechám vás osamote." povedal Kuroko a odišiel do triedy.
,,Tak, o čom si so mnou chcela hovoriť?" opýtala sa ma Riko.
,,Chcela som sa ťa opýtať, či... nepotrebujete manažérku alebo niečo také...?" nervózne som sa opýtala s pohľadom do zeme. Chvíľa ticha.
,,Samozrejme že potrebujeme!"
,,Huh?"
,,Pomoc sa mi naozaj zíde a okrem toho si budem môcť s kým pokecať." povedala Riko, čupla si predo mňa a pozrela sa mi priamo do očí. ,,Dúfam, že sa nám s tvojou pomocou bude dariť." usmeje sa a opäť sa postaví.
,,Budem sa snažiť!" celá šťastná poviem a v očiach sa mi zablysnú malé iskričky.
,,To rada počujem. Dobre teda, uvidíme sa dnes na tréningu!" skríkla a rozbehla sa späť do svojej triedy. Potom ako som to počula, celá vzrušená som sa vrátila do triedy a všetko Kurokovi vyrozprávala.
-------------------------------------
Po škole sme sa vybrali s Kurokom na tréning. Akonáhle sme sa dostali pred telocvičňu, bol tu ten istý problém ako včera. Potom mi niečo napadlo.
,,Kuroko, myslíš, že ma dokážeš aj s vozíkom utiahnuť?" zvedavo som sa ho opýtala.
,,Myslím, že to dokážem." povedal, chytil obe rúčky na vozíku, otočil ma chrbtom k dverám a opatrne sa ma snažil vytiahnuť hore. Konečne som sa cez ten mizerný schod dostala! Vošli sme do telocvične, kde boli samí chalani. Bolo to ako za starých čias až na pár zmien.
,,Konečne si sa ukázal Kuroko." skríkol vysoký chalan s okuliarmi.
,,Ospravedlňujem sa." povedal Kuroko pokojným hlasom.
,,Ty si kto?" zvedavo sa opýtal s pohľadom upreným na mňa.
,,To je Yuno! Kurokova sestra." povedal Fukuda namiesto mňa.
,,Sestra?" prekvapene povedal. ,,Ja som Junpei Hyuga, kapitán tímu Seirin." povedal s vážnou tvárou a jednou rukou si napravil okuliare.
,,R-rada vás spoznávam!" nervózne poviem s červeňou na tvári. Keď som sa pozrela do davu, zbadala som Kagamiho, ako tam len tak stojí a prekvapene sa na mňa pozerá. Akonáhle sa naše pohľady stretli, obaja sme sa jemne začervenali a naraz sa pozreli do zeme.
,,Yoš! Dáme si menší zápas!" zakričal chalan s okuliarmi.
,,Hai!" všetci vykríkli a rozbehli sa na ihrisko, aby sa rozcvičili. Po zápase konečne dorazila trénerka.
,,Nástup!" skríkla na celú telocvičňu.
,,Hai!!" vykríkli všetci a okamžite k nej pribehli.
,,Priateľský zápas proti strednej škole Kaijo?"
,,Áno. Bude to stáť za to. Vyskúšame všetkých prvákov." povedala Riko s jemným úsmevom.
,,Stáť za to? Sú o dosť lepší než my...!" povedal nižší chalan s tvárou podobnou mačke.
,,Vážne sú takí dobrí?" opýtal sa Kawahara.
,,Patria medzi najlepších. Každý rok hrajú vysokoškolský pohár." povedal okuliarnik s vážnym tónom hlasu.
,,A teraz majú veľkú posilu, hráča zo Zázračnej Generácie, Kiseho Ryoutu." povedala Riko a vtej chvíli sa mi zastavilo srdce.
,,Podľa všetkého pracuje aj ako model." povedal okuliarnik.
,,Fakt?"
,,Dobre vyzerajúci a dobrý v basketbale? To je niečo." povedal chalan s mačacou tvárou.
,,Možnože vyzerá dobre a je dobrý aj v basketbale ale... je to ten najväčší idiot na svete!" naštvane sa zapojím do rozhovoru.
,,Y-Yuno?" prekvapene sa na mňa všetci pozrú, dokonca aj Kagami. ,,Odkiaľ toto vieš?"
,,Z vlastnej skúsenosti!" zmiernim hlas a pozriem sa do zeme. Odrazu sa v telocvični ozvú dievčenské hlasy a všetci okamžite skúmame, čo sa deje. Keď som videla tie davy, spomenula som si, že aj na Teiko bolo niečo podobné a tak som hneď vedela, o koho sa jedná.
,,Čo tu všetci tí ľudia robia?" zmätene sa opýtala Riko. Priznám sa, že som sa trochu bála. Pomaly som sa presunula ku košu s loptami a schovala sa zaň. Kuroko sa na mňa prekvapene pozrel ale vedel, že som urobila správnu vec.
,,Rád ťa zase vidím." povedal Kuroko.
,,Nápodobne." povedal Kise s jemným úsmevom.
,,Čo tu robíš?" opýtal sa ho okuliarnik.
,,Keď som sa dopočul, že náš ďalší súper je Seirin, spomenul som si, že tam išiel Kurokocchi, tak som ho prišiel pozdraviť." povedal s úsmevom Kise. Odrazu spozornel, pozrel sa na stranu a vtom momente zbadal, ako sa k nemu rúti lopta. Automaticky vystrel jednu ruku a loptu zastavil. ,,Au! Za čo to bolo?"
,,Kagami! ,,Kagami-kun!" Kagami...?
,,Sorry, že ruším vaše znovustretnutie. Nehovor mi, že si išiel celú cestu len aby si pozdravil. Čo takto si so mnou zahrať, krásavec?" povedal namyslene Kagami. V tej chvíli mi rupli nervy. Vzala som si jednu loptu, zhlboka sa nadýchla a z celej sily ju po ňom hodila. O pár sekúnd ležal Kagami na zemi s hrčou na hlave.
,,Prestaň sa hrať na hrdinu...!" naštvane poviem a pomaly pristúpim ku Kurokovi. ,,Dlho sme sa nevideli... Kise."