Neviem ani len odhadnúť ako dlho sme bežali ale viem, že to bolo pridlho. V jednej chvíli som zastavila, už som viac nevládala ďalej bežať.
„Musíme ísť Hanna!" – podišiel ku mne Schwarz
„Už nevládzem potrebujem si oddýchnuť" – dychčala som
Schwarz súhlasil s tým, že si musíme odpočinúť. Sadla som si na zem a oprela som sa o vysoký strom. Noc bola chladná a my sme si nemohli založiť ani len malý ohník. Ak nás nezabijú Rusi, buď zamrzneme alebo zomrieme od hladu. Schwarz sa postavil, vyzliekol si svoje sako a prikryl ma ním. Pokrútila som hlavou a chcela som mu ho vrátiť. Len pred niekoľkými dňami prekonal ťažkú horúčku, mohla sa mu kedykoľvek vrátiť. Aj napriek tomu trval na tom aby som si ho ponechala. Niekedy som sa v ňom nevyznala. Na jednej strane bol zločinec, ktorý dokázal zabiť nevinného človeka bez toho aby ho to čo i len trochu mrzelo a na druhej strane.. Bol pozorný a starostlivý, akoby to vlastne ani nebol on. Ten chlap, ktorý mi zabil rodičov.
„Už dlhšie si všímam, ako ma pozoruješ. Deje sa niečo?" – pretrhol ma z môjho zamyslenia
„Nepozorujem ťa, len premýšľam. O tom kto vlastne naozaj si."
„Ako to myslíš, že kto som?" – nechápavo sa opýtal
„Je to už niekoľko mesiacov, dní a hodín čo sme odišli zo Slovenska. Trčíme tu v tomto odpornom štáte ty Nemecký vojak, ktorý zavraždil mojich rodičov a ja? Obyčajné dievča.. sirota. Neviem o tebe takmer nič. A tak sa pýtam, kto vlastne si? Na jednej strane bezcitný vrah a na druhej strane, vieš byť tak pozorný a starostlivý. Tak prečo to zabíjanie? Musíš mať v sebe predsa len nejaký cit. Láska. Ten cit pozná každý. Miloval si niekedy?" – videla som na ňom, že som ho mojimi otázkami zaskočila a vlastne, nie len jeho ale aj samú seba
„Poznám lásku, aj keď ma vojna zmenila a poznačila. Milujem svoju matku, aj napriek tomu, že už na tom nie je najlepšie ale vždy nám dala aj to posledné. Starala sa o nás tak dobre ako len vedela. A teraz sa musíme postarať my o ňu. Milujem aj svojich súrodencov, Wilhelma o ktorom už niekoľko mesiacov nič neviem a stále dúfam, že je nažive a že ho opäť čoskoro uvidím. A malá Charlotte chcem ju vidieť vyrastať a dospievať, odháňať od nej všetkých nápadníkov. A miloval som aj môjho otca.. vždy bol mojím vzorom a vždy ním aj bude. Pre mňa bol hrdinom. Aj napriek všetkému čo sa v mojom živote udeje, nikdy neprestanem milovať svoju rodinu. Oni sú to posledné čo mi zostalo v srdci, všetko ostatné zmizlo."
V tej chvíli som si uvedomila, že mu vlastne závidím to, že má rodinu ku ktorej sa jedného dňa vráti. Mal to najcennejšie, presne to o čo som ja prišla vďaka nemu. Nezaslúžil si to.
„Máš to, čo ja už nikdy v živote mať nebudem. Kvôli tebe som prišla o dve najdôležitejšie osoby v mojom živote."
„Prečo potom tá starosť a tá ochota? Mohla si ma nechať umrieť na tú horúčku ale neurobila si to. Prečo?"
„Potrebovala som aby si mi pomohol utiecť. Sama by som sa z tej šopy nedostala, pre nič iné. Nezáleží mi na tom ako dopadneš. Mojou prioritou je dostať sa do Berlína. Záleží mi len a len na jedinej osobe, ktorá mi ešte zostala. Urobila by som pre ňu čokoľvek aj keby ma to malo stáť život."
„Nemyslím si, že ti ju Fischer len tak dá. Nesplnili sme totižto jeho rozkazy, ak sa tam čo i len ukážeš zabije teba aj tvoju sestru."
„Ide o Annin život, ten je prvoradý."
Viac neodpovedal, len pokrútil hlavou, zošuchol sa na zem a zatvoril oči. Tiež som sa snažila zaspať ale nepodarilo sa mi to. Čím ďalej tým viac som sa vracala do minulosti. Spomienky na rodinu ma ubíjali. Na jednej strane som bola šťastná, že mám na nich tak krásne spomienky ale na tej druhej som premýšľala nad tým aké by to asi bolo keby som zabudla..
So začínajúcim svitaním sa spustil aj silný studený dážď. Nemali sme jedlo, vodu, teplé oblečenie a v prvom rade sme ani len netušili kadiaľ máme ísť. Aj napriek tomu sme ale museli pokračovať ďalej v ceste.
Lesom sme išli niekoľko hodín, keď v tom sa pred nami objavil malý drevený domček. Po dlhšom uvažovaní sme sa rozhodli, že skúsime zaklopať. Potrebovali sme jedlo a vodu.
Keď sme zastavili pred dverami zhlboka som sa nadýchla a zaklopala som. Dvere sa otvorili a v nich stála malá šedivovlasá starenka. Skôr ako som stihla otvoriť ústa a vysvetliť jej kto sme pokúsila sa zatvoriť dvere. Avšak to nestihla pretože jej v tom Schwarz zabránil a dvere zachytil nohou. V tej chvíli som na neho nechápavo pozrela a pokrútila som hlavou.
„Potrebovali by sme vašu pomoc. Ušli sme pred Nemcami, chceli nás popraviť pretože sme pomáhali partizánom. Sme sedliaci z neďalekej dedinky pri Moskve a ideme peši už niekoľko týždňov. Potrebovali by sme len kúsok chleba a nejaký nocľah." – v niektorých veciach som jej musela klamať
„A on? Njet Nemec?" – pochybovačne na mňa pozrela
„Nie. Je to môj brat, veľa toho nenahovorí odkedy prežil ťažkú traumu na fronte." – musela som ju klamať keďže Schwarz nevedel najlepšie po rusky
Bola to milá a slušná pani, usadila nás k stolu, do tanierov nám naložila zemiakovú kašu, k nej krajec chleba a pohár vody. Konečne sme sa opäť po niekoľkých dňoch z chuti najedli. Po chutnom jedle nás zaviedla do malej izby s jednou posteľou a malou pieckou pri nej. Naložila do nej dreva a prikúrila nám.
Chytila ma za zápästie a ukázala mi aby som išla s ňou. Zaviedla ma do malej kúpeľne a naznačila mi, že sa môžem umyť. S vďakou som sa na ňu usmiala a začala som si vyzliekať premoknuté oblečenie. Bol to neopísateľný pocit ľahnúť si po niekoľkých mesiacoch do čistej horúcej vody. Zmyla som zo seba všetok prach a špinu. Hneď vedľa vane ležal uterák spolu s čistým oblečením.
Po horúcom kúpeli som si ľahla do mäkkej postele a naplno som si vychutnávala ten príjemný pocit. Už som takmer zabudla aké to je spať v mäkkej posteli. Schwarz si rozprestrel na zem deku, do ktorej sa zabalil takmer až po uši a nepovedal už ani slovo. Vedela som, že aj on si vychutnával to teplo a pohodlie, ktoré sa rozprestieralo okolo nás. Po niekoľkých minútach mi oťaželi viečka a ani neviem ako a prestala som vnímať okolitý svet.
Ráno som sa prebudila na krásnu vôňu, ktorá sa niesla celým domom. Postavila som sa z postele a prešla som do kuchyne. Na stole ležal chutný makový koláč a vedľa neho džbán plný čerstvého mlieka. Starenka ma milo pozdravila a rukou mi ukázala aby som si sadla k stolu a najedla sa. Chvíľu po mne prišiel aj Schwarz, ktorý pri pohľade na stôl taktiež stratil dych. Opäť sme sa z chuti najedli.
„Veľmi pekne Vám ďakujeme za vaše pohostenie. Potrebujeme sa dostať do Berlína, vedeli by ste nám povedať kadiaľ máme ísť?"
„Do Berlína a uprostred vojny?" – pýtala sa starenka prekvapene
V hlave som rýchlo hľadala výhovorku prečo sa uprostred vojny ženieme do nepriateľského Nemecka.
„Boli sme tam vyslaní, musíme partizánom priniesť informácie. O tom čo hitlerovci chystajú na Rusko." – v tej chvíli ma napadlo iba to a koniec koncov vyzeralo to tak, že mi starenka uverila
Hneď na to mi ale vysvetlila, že nie je možné aby sme cestu do Berlína prežili ak pôjdeme peši. Blížila sa zima, každodenné dažde, silný vietor a čoskoro aj sneh. Nerozumela tomu ako nás partizáni v takomto počasí mohli posielať pre informácie a už vôbec nie to až do Berlína. Stále krútila hlavou. Nakoniec nám ponúkla aby sme u nej prečkali zimu a potom, začiatkom jari keď opäť vykukne slnko sa vydali na cestu.
„Je to od vás naozaj veľmi milé ale čas je náš nepriateľ, najmä teraz." – snažila som sa ju presvedčiť aby mi aj napriek tomu povedala kadiaľ sa do Berlína dostaneme
„Njet! Ak vám aj poviem kadiaľ, ďaleko sa nedostanete. Skôr či neskôr zamrznete! Predsa len viete aká je zima krutá. Za tých pár mesiacov vám nič v Berlíne neujde. Nacisti vojnu tak skoro neukončia.
Dva krát do roka ku mne chodí syn. Prichádza vždy začiatkom jari, pomôže vám dostať sa do Berlína o to sa postarám ale moje svedomie mi však teraz nedovolí vyslať vás na smrť!"
V tej chvíli som si uvedomila, že má z časti pravdu. Ak sa teraz vydáme na cestu do Berlína skôr či neskôr tam niekde vonku zamrzneme. Zimy v Rusku sú iné ako kdekoľvek inde. Aj napriek tomu, že som tak neskutočne chcela byť už s Annou rozhodla som sa, že na zimu zostaneme. Hneď ako sneh zmizne odídeme. Ak chcem Anne pomôcť musím prežiť.
Schwarzovi som všetko vysvetlila a on súhlasil, nič iné mu ani nezostávalo vedel totižto, že mám pravdu.
Zrazu mi hlavou preblyslo, že to budú prvé Vianoce, ktoré nestrávim spoločne s rodinou. Bol to strašný pocit. Niekde hlboko v mojom vnútri som zacítila neopísateľnú bolesť. Nebola to taká bolesť, ktorú cítime pri zranení.. bola silnejšia, akoby ma rozožierala zvnútra.