....Kúpila som len 2 plyšákov pre Emu a Lilli.
Volá mi Nicky... „Čo by tá mohla chcieť? ..určite mi bude rozprávať o tom čo robila s Chazom, teda, to by aj mňa zaujímalo, keď nemohla so mnou ísť von.. Ale som rada že neišla ona..“ nahlas som rozmýšľala a aj som zabudla, že mobil stále zvoní. Keď som sa spamätala mobil už nezvonil. Dúfala som, že zavolá ešte raz, lebo nemám kredit.. Idem zatiaľ na wc. Asi prvý krát za tento rok nikto nie je na záchode keď sem idem ja! Darí sa mi ;D. Cikám s mobilom v ruke, mám pustenú hudbu ako vždy, zrazu zistím, že tu nie je toaletný papier. A vybil sa mi mobil. Paráda.
Asi po dvadsiatich minútach som si všimla, že toaleťák bol za záchodom.. No nič.. Ale tá Nicky, nezavolala mi. Tušim jej idem zavolať z maminho mobilu. Jeden pol hodinový hovor snáď prežije.
...zvoní...zvoní...zvoní... “Halóóóó“
„Nicky! Divím sa, že si to vôbec zdvihla. Prečo si mi nezavolala druhý krát?“
„Miláčik, nejaká si nervózna nemáš ten pocit?“ Nicky bola totálne v nálade čo som jej vlastne závidela.
„Nicky! Som nervózna.. Teda nie, neni som nervózna, ale mám takú divnú náladu.“
„Chápem ťa.. „
„No určite“
„Vážne!“
„Nicky, plánovala som pol hodinový rozhovor, ale kašlem na to.. Mala by som si ísť umyť vlasy, osprchovať sa, usušiť vlasy, nakulmovať vlasy, dať si mejkap, vybrať oblečenie, pomôcť mame s varením.. Je toho veľa.“
„No.. Ja som pol hodinový rozhovor neplánovala.. Ale nevadí, ja sa tiež musím ísť osprchovať a tak.. Ináč, okrem Luka a tej jeho rodiny bude u vás ešte niekto?“ Spýtala sa úplne normálne, no, mala som pocit, že chce aby som ju k nám pozvala. Ale, pochybujem..
„Prečo?“
„Len tak, nemôžem sa opýtať?“
„Ale jasné“ povedala som veselým hlasom, aby nemala pocit že neviem čo.. „Mama hovorila, že možno k nám príde aj jej mama s dedom. Ale neviem.. Väčšinou keď k nám chodia, vždy sú tu už skoro ráno.“ Pokračovala som.
„Ale stále môžu prísť.. „
„To áno...“ Chvíľku bolo ticho.
„Musím už ísť tak ahoj“ Vyhlásila Nicky.
„Počkaj!!“ Skríkla som, ale bolo neskoro, zložila. Zavolám jej ešte raz, rozhodla som sa.
...zasa to zvoní, a Nicky nezdvíha...zvoní.. „Haló? Čo zase? „ Ozvala sa nemilým hlasom.
„Prečo si mi vlastne volala? Myslela som si, že mi povieš niečo o tom ako bolo včera s Chazom.. a ták..“
„Ale nie, stále ti to hovorím.. Kašli na to. Vážne musím končiť, už zase mama niečo chce..“ A to bol koniec rozhovoru. Žiadne „tak ahoj“ alebo „maj sa“.. Nič. Zdalo sa mi to divné. Ale teraz, keď mi Nicky naozaj nič o večere s chazom nič nepovedala, mám divný pocit. Akoby mi niečo tajila. Ale asi má ozaj pocit, že mi to lezie na nervy.. Aj liezlo.. Ale už teraz mi tie jej kilometrové monológy chýbajú.
„Nicky“ moje rozmýšľacie ticho po kazil Luk. „Áno?“
„Si v izbe?“
„No nie.. sedím na streche a čakám na spasenie..“
„ČO?“ Do riti.. asi to počul.. „Áno, som v izbe. Čo chceš?“
„Máš nejaké darčeky pokupované aj ty?“ Vtrhol mi do izby úplne nečakane. Totálne som sa ho zľakla.
„Prečooooo?“ Povedala som „tajomným“ tónom hlasu.
„No lebo práve dávame všetky darčeky pod stromček.. Tak mohla by si sa pridať.“
„A nebudeme čakať na babku a dedka?“
„Tí sú tu už dobre dlho.. Keď prišli ešte si spala.“ Povedal, zasmial sa a ukázal rukou na chodbu..
Ach, babka a dedo tu boli už dlho, ževraj prišli keď som spala.. To je hrozné, do nového roka si dám predsavzatie, že budem každý deň (tie voľné – bez školy) stávať o ôsmej alebo o deviatej najneskôr. Tým mojím spaním vždy premeškám všetko v telke ale aj všetko ostatné..“ Lucy“ Dopísala som SMS poslala som ju Nicky (zasa z maminho mobilu), prezliekla som sa a konečne som išla dole.
„Lucynka, miláčik! Že si sem aj prišla“ To bolo nádherné babkine privítanie.
*Večer:*
Asi za 10 minút ideme jesť, stále nemám suché vlasy a nemám vybraté normálne oblečenie! Asi ma porazí.. A neviem kde mám mobil: Som zúfalá – nič mi nevychádza tak, ako som chcela.
Okej, nič iné mi nezostávalo – mám oblečenú kockovanú tmavomodrú košeľu a bledomodré nohavice. Aspoň tie vlasy sa mi podarili. Do kelúúúúúúú!! Zabudla som si namaľovať ľavé oko! (Vždy začínam pravým a dosť dlho mi to trvá, už viac krát sa mi stalo, že na ľavé oko som zabudla.) Rýchlo som si so sponkou zopla vlasy na ľavej strane tváre a dala som si špirálu a jemné tiene ako na druhom oku. Pozrela som na mamin mobil či mi neodpísala Nicky. Všimla som si, že má 3 správy. „Lucy, poď už dole, čakáme len na teba.“ Povedala Linda, počkala ma a išli sme spolu do obývačky. Všetci tam už sedeli. Usadila sa aj Linda aj ja. Naši hodili nejakú tú modlitbu a začali sme jesť oblátky. Asi sto rokov sme sa modlili a jedli tie oblátky. Od rána som NAOZAJ nič nejedla a bola som totálne hladná...
Horko - ťažko sme dojedli a išli sme pozerať telku. S dedkom sme hrali karty, smiali sme sa, lebo on celý čas podvádzal, ale stále to zhadzoval na mňa. Bol to naozaj super večer..
Práve je pól deviatej. Asi by som mala zavolať Jussovi, normálne mi začal totálne chýbať.
Volala som mu asi 15-krát.. To je hrozné? Prečo nezdvíha?! Idem za ním a hotovo!
Mama s tým neprotestovala, tak som zobrala darček pre neho, prepúdrovala som si nos, dala mentolovú žuvačku, hodina na seba kabát a išla som. Pekne som si vykračovala so sluchátkami v ušiach, keď som uvidela chalana na skejte. Ako prvé čo ma napadlo, bolo to, že je to Justin. Ale myslela som si že je to blbosť..
Tak fajn, keď pri mne spomalil zistila som, že to bude naozaj on.
„Lucy! Miláčik! Čo tu robíš, moja?“ Povedal s počudovaním v hlase.
„No.. Volala som ti minimálne 15-krát, nezdvíhal si, tak som sa rozhodla, že za tebou prídem a hotovo. A ty si sa kam vybral?“ Povedala som naschvál nepríjemným hlasom.
„Išiel som za tebou“ Dopovedal, pobozkal ma a ja som mala zasa pocit, že sa rozplyniem. On je proste dokonalý! Každý bozk s ním je stále dokonalejší a dokonalejší.. Ani sama tomu už nemôžem veriť. Asi po takej slabšej pol hodinke sa odo mňa odtrhol a ja som spustila: „Prečo si mi nebral mobil?“
„No...“ Začal neisto..“Vyzerá to tak, že včera som ho stratil.“
„Justin!“ Skríkla som a začala som sa smiať. „Mňa z teba raz minimálne porazí! Vieš ako som sa bála, nevedela som čo si mám myslieť!“
„Lucy, neboj sa. Ľúbim ťa tak moc, že viac sa to ani nedá, a nemusíš sa báť o mňa.. Myslím si, že tá moja ochranka je dosť dobrá.“ Povedal a žmurkol na mňa. Asi 5 minút bolo ticho, potom sme si pozreli do očí a začali sme sa obidvaja smiať na plné ústa.
„Justin aj ja ťa ľúbim, ale vážne som sa zľakla.. Že si sa na mňa nahneval alebo čo..“
„Neboj moja.“
A Zase na mňa žmurkol? Je to u neho nová móda či čo? Alebo vážne chce aby som z neho odpadla? „Lucy, niečo pre teba mám. Dúfam, že sa ti to bude páčiť.“
„Jéé...Ďakujem, aj ja pre teba niečo mám.. Ale Justin, ja, povedala som mame, že sa dlho nezdržím.. Tak asi už pôjdem. Prepáč.“
„To nevadí, stačí mi len pohľad do tvojich očí..“ A zasa ma pobozkal. To bola ďalšia pol hodinka.. Potom ma odprevadil k domu a objal ma. Bol to krásny koniec večera.
Prišla som do vnútra, vyzliekla som si kabát, a hneď som sa ponáhľala do izby rozbaliť darček. Nestihla som ho ani rozbaliť, lebo som si čítala tie mamine správy od Nicky nebola ani jedna.. Boli to len trápne blahoželanie k Vianociam.. Potom ma naši už zasa volali dole.. Mam vyzvedala ale nič som jej nepovedala. Pozerali sme telku. Okolo jednej som sa išla umyť a spať. V tom som si spomenula na Jussov darček. Rozbalila som ho – bola to DOKONALÁ zlatá retiazka s nápisom Forever. Bola dokonalá.. Asi 10 minút som nad ňou slintala a potom som zaspala.
*25.12. Ráno*
Zobudila som sa úsmevom na tvári, dala som si retiazku a letela som do obývačky. Zasa, ako vždy, prišla som posledná. Začali sme rozbaľovať darčeky. Dostala som kopu oblečenia, mejkap, žehličku na vlasy, topánky.. všetko možné!
Deň ubehol strašne rýchlo.
Ostatné dni tiež.
31.12. 2012:
Konečne nastal ten deň: 31.12. 2012 ! Teším sa! Síce neviem na čo.. Som zvedavá či aspoň Nicky pôjde dnes večer von... Pokračovanie nabudúce