O polhodinu neskôr mieril Ed chodbou do chemického laboratória. Tento predmet vyučoval profesor Malik, ktorý síce žil v predstave, že jeho predmet je ten najdôležitejší a vždy im dal na domácu úlohu kopu chemických rovníc a vzorcov, ktoré na každej nasledujúcej hodine nezabudol skontrolovať, ale aspoň sa s ním dalo rozprávať ako s normálnym človekom. Teda, do istých hraníc. Nikdy nezabudol na hodine vtipkovať, prihováral sa im priateľským tónom a vždy im pripomínal, že sa za ním môžu zastaviť s akýmkoľvek problémom. Občas sa až príliš snažil, ako v ten deň, keď Edovi po hodine navrhol, aby ho volal "Zayn" alebo "kámo", čo ryšavec samozrejme okamžite zamietol, pretože si bol istý, že nikto z jeho spolužiakov profesora nevolal inak, než pán profesor Malik. Alebo tá hodina, keď si od Crystal vynútil high five za správnu odpoveď na jeho otázku – čo u nej vyvolalo zmätený pohľad a u pár spolužiakov zdvihnuté obočie.
Ed celkom nerozumel, ako sa taký človek dostal na post učiteľa chémie - so svojou olivovou pleťou a hlbokými očami vyzeral skôr ako model z časopisu, než niekto, kto sa prechádza v bielom plášti a s ampulkami plnými rôznych roztokov v rukách.
V triede sa usadil na svoje miesto, vytiahol si zošit a čakal, kým sa začne hodina. Všimol si, že Crystal tam ešte nie je, preto mu sem-tam zabehol pohľad k dverám, očakávajúc jej príchod. Keď ju konečne zbadal vkročiť do triedy s knihami v náručí a hustými hnedými vlasmi spustenými na plecia, samovoľne sa mu na tvári roztiahol potešený úsmev. To sa asi stáva, keď sa po dlhom čase konečne s niekým spriatelíte.
Crystal zamierila k vedľajšej lavici, pričom Ed si všimol, že jej zvyčajný partner sa za ňou otočil so spýtavým pohľadom, keď s nevinným úsmevom prešla okolo neho. "Nebude ti vadiť, ak budeme spolu v dvojici?" spýtala sa ho po tom, ako si zložila knižky na dosku stola.
Ryšavec sa pozrel najprv na chalana v prednom rade, až potom na Crystal. "Čo si o tom bude myslieť on?" Hlavou mykol smerom k chlapcovi, ktorý stále z Crystal nespúšťal zrak, zrejme dúfajúc, že ak na ňu bude zazerať dostatočne dlho, rozmyslí si to a vráti sa k nemu.
"Kto, Steve? Vždy sa na všetko vybodol a všetku prácu nechal na mňa," povedala s prevrátením očí.
Ed sa rozhodne nemienil sťažovať. Doteraz bol bez partnera, kvôli čomu sa pri ňom z času na čas objavil profesor Malik s nastavenou päsťou a dožadovaním sa o "ťukes" a všetky nové klebety. Niekedy bolo až zvláštne, ako veľmi sa zaujímal o Edov život a jeho zaujímalo, či by oňho prejavil rovnaký záujem, aj keby nevyzeral ako najposlednejší samotár.
Nakoniec Ed povedal len tiché "jasné" a sledoval, ako sa Crystal posadila na stoličku vedľa neho, pričom sa tváril, že nezachytil zamračený pohľad, ktorý naňho vrhol Steve.
"Ako vieš, že ja sa na všetko nevybodnem a nenechám to na teba?" spýtal sa už tichším hlasom, lebo do triedy práve vošiel profesor Malik.
"Neviem. Dúfam," usmiala sa naňho a otočila sa dopredu, kde učiteľ zastal pred tabuľou a nahlas ich všetkých privítal. Nato mu pohľad padol na Eda s Crystal a Ed by bol prisahal, že v jeho pohľade zachytil čosi zvláštne. Akoby bol na ryšavca hrdý, že si našiel kamarátku – aspoň teda Ed si to nevedel vysvetliť inak. A, samozrejme, len mu to ubralo na sebavedomí, keďže očividne už aj u učiteľov vyvoláva súcit. Len profesorovi venoval rozpačitý úsmev, načo sa Malik spamätal a odvrátil od nich pohľad, no Ed si nemohol nevšimnúť ten potešený úškrn, čo mu pohrával na perách. Bože, tuším naozaj bol doteraz pán Malik jeho neoficiálnym najlepším priateľom.
Všimla si to zrejme aj Crystal, lebo len čo sa k nim učiteľ obrátil chrbtom, aby na tabuľu napísal názov dnešnej látky, naklonila sa k Edovi bližšie a šepla: "Dnes vyzerá ešte veselšie ako obyčajne." Potom sa už nerozprávali, profesor Malik totiž zvýšil hlas, aby prerušil šumenie, ktoré v triede nastalo a povedal im pokyny pre dnešnú hodinu.
Keď mala každá dvojica pred sebou niekoľko sklenených ampuliek a kahan a každý bol oboznámený s tým, čo mal robiť, triedou sa opäť rozľahla tichá vrava, keď sa študenti medzi sebou dohadovali. Profesor sa pomaly prechádzal pomedzi lavice a kontroloval ich.
Ed sa pustil do namiešavania látok, pričom Crystal mu pomáhala s odhadom. Naplnenú skúmavku pripevnili nad kahan a po tom, ako ona pootočila gombíkom, ktorý vytvoril malý plamienok na zahrievanie chemikálií, sklonila sa nižšie, aby mohla sledovať premenu látok zblízka, pričom si prehodila vlasy cez plece, nech jej nezavadzajú. Edovi vtedy do nosa opäť udrela tá jej vôňa a celkom sa pozabudol - miesto toho, aby sledoval ich skúmavku, pohľad mal prilepený na profile Crystal.
Bol celkom unesený tým, ako od sústredenia vraštila nos a ako sa jej každou chvíľou rozjasňovala tvár od nadšenia. Bol si istý, že túto tvár poznal už dlhé roky – ktovie, možno sú spriaznené duše a poznajú sa z minulých životov. Alebo možno ten jeho minulý život predstavuje všetko, čo sa odohralo pred začiatkom tohto roka, pred bodom, po ktorý mu siaha pamäť. Ale to predsa nie je možné.
Na malý moment celkom zabudol, že je na hodine chémie obklopený prinajmenšom dvadsiatimi spolužiakmi a stratil sa vo svojich myšlienkach, pričom oči nespúšťal z Crystal. Neuvedomil si, čo sa deje, až kým nepocítil, ako sa mu po hrudi rozlieva akési teplo, ktoré bolo spočiatku príjemne hrejivé, no po malej chvíli mal pocit, akoby jeho teplota stúpala a čosi ho popálilo.
"Ed!" Spočiatku nereagoval, až potom potriasol hlavou a uvedomil si, že naňho volá Crystal.
Následne sa odohralo naraz niekoľko vecí. Plameň ich kahana sa zväčšil a objal celú skúmavku, ktorá visela nad ním. To isté sa stalo aj s ostatnými, ktoré mali na stoloch spolužiaci. Ozvalo sa prasknutie, ako sa niekoľko skúmavok rozletelo na kúsky a tie sa rozprskli na všetky strany.
Ed sa okamžite poobzeral po ostatných, akoby sa chcel uistiť, že ho nikto neprichytil pri čine. Čo bolo hlúpe, lebo ako by to mohol mať na svedomí on? Ale na druhej strane, ak to nebolo jeho zavinením, prečo mal teda pocit previnenia?
Nikto sa však naňho nepozeral, všetci boli príliš zaneprázdnení výkrikmi prekvapenia, upratovaním neporiadku a čistení svojich plášťov. Nato sa mu však pohľad stretol s profesorom Malikom, ale len na zlomok sekundy, nato už profesor upokojoval tých študentov, ktorí spanikárili a pomáhal Stevovi spratať sklo.
"To bolo zvláštne," zamrmlal Ed priškrteným hlasom smerom ku Crystal a až potom k nej nasledoval aj pohľad.
Na malý moment sa bál, že v jej očiach uvidí strach, že bude vydesená rovnako ako ostatní. Miesto toho počul, ako sa opýtala, či je v poriadku, dokonca sa natiahla, aby mu položila ruku na plece. Akoby ju ani neprekvapilo, čo sa stalo, len chcela vedieť, či si neublížil. "Som v poriadku," ubezpečil ju a potom si prezrel jej tvár a ruky, aby sa ubezpečil, že nikde nemá nijaký škrabanec a sklo ju nezasiahlo.
Zvyšok hodiny strávil zbieraním rozbitého skla z dlážky a snažil sa nepočúvať tiché rozhovory spolužiakov, ktorí hádali, čo mohlo nehodu v laboratóriu spôsobiť. Myslel na to po celý zvyšok dňa a hoci vedel, že nikto zo študentov nemohol viniť jeho z toho, čo sa na chémii stalo, mal pocit, akoby všetci naňho hľadeli ako na vinného. Samozrejme to nebola pravda, no aj tak bol z toho nervózny.
Nebolo tomu inak ani počas obednej prestávky, keď si podnos s jedlom kládol na stôl, za ktorým nikto nesedel, keďže obedy obyčajne trávil sám. Len čo si sadol a priložil si k ústam svoj sendvič, pozorujúc ostatných ľudí v jedálni, pohľad mu padol na Crystal sediac len o pár stolov ďalej. V prvom momente mu napadlo, že vstane a prejde k nej, potom si však všimol, že sa rozpráva s tým svalnáčom z raňajšieho tréningu, Liamom, a preto ostal sedieť na mieste. Nevedel, ako sa zoznamovať s ľuďmi, bol v tom celkom nový a navyše nechcel svoju prítomnosť Crystal vnucovať celý deň.
Preto len z diaľky pozoroval, ako vyzerajú byť obaja zanietení do rozhovoru, svoje sústa prežúval obzvlášť pomaly a sám sebe nahováral, že to, čo pociťuje, rozhodne nie je žiarlivosť.
Svoju pozornosť venoval radšej svojmu sendviču a celkom sa mu to darilo. Teda až pokým nezachytil akýsi rozruch a keď sa obrátil, uvidel skupinku ľudí stojacu pri jednom zo stolov na opačnom konci miestnosti. Tú kučeravú hlavu spoznal hneď a vedel, že nemohla patriť nikomu inému než Harrymu. Ten však tentokrát len stál so založenými rukami a sledoval, ako jeden chalan z jeho partie kamarátov niečo hovorí malému blondiakovi sediacemu pri stole so sklonenou hlavou. Keďže sa jeho hlas postupne zvyšoval, Ed zachytil aj cez vravu ostatných, že nejde práve o milé slová. Vzápätí si ryšavec všimol tmavé okuliare na blondiakovej tvári a uvedomil si, že ide o Nialla, ktorý tam len pokojne sedel a ďalej prežúval svoju stravu, akoby sa ho chalaniskove doberanie netýkalo. To sa ale chlapcovi nepáčilo a podišiel k Niallovi bližšie. "Pozeraj sa na mňa, keď s tebou hovorím!" skríkol naštvaným hlasom a zozadu strčil do Niallovej hlavy, takže sa mu špička nosa namočila v omáčke na tanieri.
"Že pozeraj sa na mňa, to bolo dobré, Kurt," zachechtal sa Harry stojaci za ním, načo si spolu pobavene tľapli, zatiaľ čo Niall si len pokojne zotieral omáčku z nosa.
Vyzeralo to, že tam to skončí, keďže Niall stále nijako nereagoval, no chalan – Kurt, zrejme stále nemal dosť. "Tak čo, nič mi k tomu nepovieš, ty kripel?" povedal dosť hlasno na to, aby sa ich smerom otočilo niekoľko hláv, vrátane Edovej, ktorý pochopil že svoj obed asi nedoje v pokoji ako si ešte pred chvíľou myslel. Práve uvažoval, prečo Niall nepovie niečo na svoju obranu, dokonca bol presvedčený, že by bol schopný Kurtovi jednu vraziť bez toho, aby minul. Na raňajších tréningoch videl, čoho bol schopný napriek svojmu hendikepu.
"Prečo to radšej nenecháš tak?" ozval sa akýsi ďalší hlas a Edovi chvíľu trvalo, kým si uvedomil, že prišiel od Liama, ktorý teraz stál a tiež hľadel smerom k skupinke okolo Nialla.
"Úúúú," dostali zo seba všetci členovia Harryho a Kurtovej skupinky vzrušeným tónom, načo Kurt pevne pozrel na Liama a posmešným hlasom, akoby sa rozprával s dieťaťom, zanôtil: "Payne je tvoj strážny psíček?" Vzápätí sa opäť obrátil k Niallovi a nahol sa celkom k nemu: "Tak čo, Horan, nevieš sa brániť sám?"
Ed videl, že blondiak otvára ústa a bol zvedavý, ako ho Niall odbije - bol si istý, že to bude niečo dobré, úprimne, v konfrontácii s hocikým z Harryho bandy nebolo ťažké vyznieť ako najväčší inteligent na svete. Skôr, než však z Niallových úst vyšla akákoľvek hláska, ozval sa iný, hromový hlas.
"Tak ale to by už stačilo," zavrčal Liam rozzúrene a Ed by bol prisahal, že s každou jeho slabikou cítil, ako sa chveje celá jedáleň.
Najprv si myslel, že si to len vymýšľa, no potom mu zrak padol na pohár koly na jeho stole, ktorý sa roztriasol tak, že trochu tekutiny z neho vyšplechlo na dosku stola. V jednej chvíli zachytil pohľad Crystal, ktorá sedela vedľa Liama a na tvári mala zmätený výraz rovnako, ako všetci ostatní, no v tom jej sa miešalo aj čosi iné. Pochopenie?
Trvalo to len sekundu, takže Ed nemal väčšiu šancu to skúmať, pretože sa následne Liam pohol a Ed len čakal, že po dopade jeho nohy na zem pod ním zapraská dlážka. To sa síce nestalo, no hrmot okolo neprestával.
"Liam," ozvala sa za ním Crystal upokojujúcim hlasom, no Liam ju celkom ignoroval, vyzeral akoby bol kdesi vo svojom svete. Celá jedáleň len nemo sledovala, ako Liam zúrivo zazerá na Kurtovu bandu a ráznym krokom kráča k nemu, pričom si ľudia v duchu robili stávky, či sa mu podarí zraziť k zemi všetkých piatich, alebo sa zameria iba na samotného Kurta.
"Liam!" zavolala za ním znova Crystal a tentoraz vstala od stola, to už bol ale iba na tri kroky vzdialený od svojho nepriateľa a chvenie sa iba zosilňovalo, pričom Edovi v ušiach rezonoval kovový zvuk trasúcich sa príborov. Vzápätí sa postavil Niall, práve v momente, keď bol Liam iba pol metra pred ním, akoby to mal celkom presne načasované.
"Liam, pokoj," povedal tíšivým tónom a položil mu na hruď ruku. Svalnáč v zlomku sekundy zastal a uvoľnil ruky, ktoré mal zovreté v pästiach. V tej istej sekunde ustalo aj chvenie a Ed si všimol výraz zmätku na Liamovej tvári. Presne takto musel vyzerať aj on po tom ohnivom incidente s Harrym.
Na malý moment si Ed myslel, že Kurt sa nevzdá, že povie niečo, čím Liama opäť vyprovokuje. No bol to Harry, kto sa natiahol a položil Kurtovi ruku na plece, zamrmlal čosi, čo Ed nepočul a následne sa kučeravec vybral von z jedálne nasledovaný svojou bandou kamarátov, pričom ani jeden z nich nezabudol Liamovi uštedriť nenávistné pohľady.
Polovica študentov v jedálni stále nespúšťala oči z Liama, snažiac sa prísť na kĺb tomu, či to mierne zemetrasenie mohli nejako pripisovať jemu, alebo to bola náhoda.
//
Ďakujeme všetkým, čo sa tak riadne rozpísali pri poslednej kapitole awawa. <3 Túto venujeme najväčšej fanúšičke Eda v akejkoľvek podobe, Rochelle. :D