Levi
Po úspešne skončenom zápase, ktorý sme vyhrali dva nula som spokojne kráčal k autu, pri ktorom ma čakal oň opretý Max. Ruky mal prekrížené a vedľa neho nebol doprovod. Dal som mu dva lístky a predsa tu stojí sám. V hĺbke svojej duše som vedel, že ich ponúkol slečne neschopnej, ale žeby som sa mýlil?
"Skoro si dostal gól." Skonštatuje veselo. Ďalšia jeho z vlastností, okrem nadmerného pomáhania mi a dobročinnosti je, že rád rýpe a provokuje.
"Skoro sa nepočíta." Hodím tašku do kufra a otočím sa smerom k nemu. "Choď si to vyskúšať stáť na mieste v tejto kose."
"Vieš ako, mohol si behať."
"Mohol, som jedenásty hráč na ihrisku, ale lepšie sa mi bránilo gólom."
"Chceš slávnostnú večeru?"
"Uvaríš?" Nadvihne s posmechom obočie. On a varenie je nula bodov, nie opravujem sa, mínus milión bodov.
"Lea mi písala, že varila cestoviny so syrovou omáčkou a kuracím mäsom. Ako ju poznám navarila pre celú bytovku, čo schopný zjesť nie som. Ak chceš si u nás vítaný."
"Vie to aj ona?" Nechápavo nadvihne obočie. "No to, že som u vás vítaným," dodám.
"Je dosť pravdepodobné, že bude spať. Naložila si na dnešný deň toho toľko, až sa budem čudovať, keby bola hore."
Premýšľam. Nechcem ísť do bytu, kde bude ona. Nechcem sa s ňou stretnúť a pokaziť si náladu jej prenikavým, otravným zeleným pohľadom, z ktorého srší mojím smerom nenávisť. Niežeby som si to nezavinil sám, ale dnes sme vyhrali. Mám čisté konto a to chce oslavu. Avšak..... nikto doma nie je a ja som dnes nič nenavaril a jedlo by sa mi po zápase hodilo. Som hladný a o tomto čase nikde nebudú mať nič rozumné a nekalorické bomby, ktoré ma len pri pohľade na dané jedlo naplnia.
"Fajn. Dúfam, že tam nebude nič čo ma otrávi a ona bude spať ako starká čo chodí so sliepkami do kurníka."
Cesta ku nim počas víkendu bola príjemná a rýchla. Čo bolo nahovno je parkovanie. Večný problém Bratislavy. Ak nezaparkuješ do štvrtej hodiny, horko ťažko nájdeš voľné miesto večer po piatej. Našiel som jedno jediné, dvesto metrov od ich bytu, čo bol úspech úspechov - ešte väčší ako dnešná výhra. Výťahom sme sa zviezli na šieste poschodie a Max potichu otvoril neuzamknuté dvere. Je sama doma a nezamkne sa? To dievča rado riskuje svoj život či čo? V dnešnej dobe je zaľahko sa dostať do bytu, ba do takého, ktorý nie je zamknutý ešte ľahšie. Neriešim. Jej problém ak ju niekto zabije či znásilní, nie môj.
Vyzujem sa v predsieni a postupujem za Maxom. Už som tu dvakrát bol, ale vždy, keď tu ona nebola. Majú veľkú chodbu, priestrannú, ktorú využívajú aj ako priestor na cvičenie. Po ľavej strane je menšia izba, ktorá patrí Maxovi a po pravej sú dve väčšie. Jedna je jej, tá s balkónom a tú druhú využívajú ako obývaciu miestnosť. Priamo predo mnou mám dvere do kuchyne s balkónom a druhé dvere patria kúpeľni s toaletou. Nič veľké ale pre nich dvoch dostačujúce. Presunieme sa do kuchyne, v ktorej majú všetko potrebné a malý stôl pre dve osoby. Max nám obom naberie jedlo, ktoré zohreje a položí taniere na stôl.
"Lea pravdepodobne spí, takže musíme byť potichšie. V jej izbe sa nesvieti." Zamrmle potichu.
"Škoda, chcel som ju zobudiť hlasne hrajúcou hudbou." Uškrniem sa a pozriem sa na jedlo, ktoré rozvoniavalo a nerád to priznávam, ale zaškŕkalo mi v bruchu. Tešil som sa na jedlo a bolo mi jedno kto ho uvaril. Vyzeralo jedlo a to mi stačilo. Nabral som si sústo, ktoré po vložení do úst som onemel. Ľahké jedlo, ktoré urobí každý, ale predsa iné. Vyvážené chute, korenie a tá omáčka bola hladká, krémová a syrová presne vyvážene.
Max sa predo mnou uškrnie. "Lea je skvelá kuchárka. Už vieš prečo varí iba ona."
Videl som ho nosiť si do školy obedár s jedlom a nikdy som nechápal prečo. Práve som tomu pochopil. Ak takto varila každé jedlo, s úplnou vážnosťou by som si aj ja radšej bral domácu stravu ako niekde objednávať donášku, ktorá je uvarené z trištvrte času z mrazených potravín. Jedno jedlo aby som vedel, že to nebolo šťastie, ktoré mala pri jeho varení. Dala do neho cit.
"Nabudúce donesiem aj tebe niečo z jej váry," mrkne na mňa sprisahanecky.
Kuchyňu naplní ticho, ktoré je prerušované cinkaním príborov. Môj tanier je prázdny ako prvý a to, že som si pochutil je čistá pravda. Nebudem klamať, ale s určitosťou sa to ona odo mňa nikdy nedozvie. Budem zatĺkať len čo sa bude dať. Nastražím uši pri počutí divných zvukov. Postavím sa a prejdem ku dverám kuchyne a vykuknem z nej. Nikde nikto a predsa tie zvuky neprestávajú. Zamračím sa a pohľad mi padne na dvere, ktoré sú zatvorené a je za nimi tma.
"Nespí." Zamrmlem s otočením sa na Maxa. "Reve."
"Čo?" Vyskočí na nohy a v sekunde je pri jej dverách, na ktoré priloží ucho aby sa započúval. "Kurňa." Zamrmle šeptom. Spoza dverí sa ozývajú zadúšavé vzlyky.
"Čo má nočnú moru?" Nadhodím do vzduchu posmešne.
Prudko ku mne otočí hlavu, pokrúti hlavou a vážne prehovorí. "Každý z nás má v sebe svojich démonov a minulosť, ktorá nás prenasleduje. Niektorí s ňou dokážu bojovať a iní nenabrali odvahu a silu sa jej postaviť."
"Len umyjem riad a som preč."
"Nemusíš to robiť. Musím ísť za ňou."
"Choď." Kývnem hlavou k izbe a on nezaváha. Otvorí dvere, ktoré za sebou zatvorí a niet ho. Ja urobím to čo som povedal. Umyjem riad po nás oboch a schovám jedlo do chladničky. Mama ma od mala učila umyť si po sebe a poupratovať a presne to som urobil aj teraz. Uložím posledný tanier k tanierom a prejdem do chodby, v ktorej sa obujem a pozriem na dvere, ktoré sú zatvorené ale svieti sa v nej pomocou malej lampičky.
"Nezvládam to Max." Zašepká potichu, ale v dome a bytovke, v ktorej panuje nočný kľud je počuť aj to čo počuť nechcete.
"Som tu s tebou. Všetko spolu zvládneme. Tak ako vždy. Ty a ja. Bok po boku."
Nemal som ich počúvať. Nemal som tu ostať stáť a vypočuť si pár viet, ktoré si vymenili a predsa som to urobil. Za celú dobu mi tvrdil, že nikoho nemá, ako priateľku nehľadá a on po celú dobu stojí pri nej. Utešuje ju, pomáha jej, býva s ňou. Nemusel som mať veľké IQ aby som si spojil dve a dve dokopy. Mal ju rád, avšak z môjho pohľadu to vyzerá, že viac než len rád.
Domov som prišiel o hodinu neskôr čo mi dal Ares patrične pocítiť jeho urazeným pohľadom. Porušil som náš rituál kedy po dlhom zápase ideme na kratšiu prechádzku pred spánkom. Vynahradil som mu to o pól hodinu dlhšou. Ráno ma budil za včas. Už o piatej mi skočil do postele, pripravený na ďalší deň a ja rozbitý ako motorka. Oblečiem sa však do športového a okolo pása si zapnem vôdzku, ktorú mu pripevním na popruh. Spoločných ranných desať kilometrov bežíme v ľahkom tempe, keď nikde nikoho niet. Ani noha nie je v bratislavských uliciach a všetci dospávajú párty alebo iné aktivity, ktoré ich predchádzajúci deň zmohli. Nemám rád skoré vstávanie, ale táto voľnosť a ticho inak rušných ulíc ma prebudí do krajšieho začiatku dňa. Nikde nikoho niet, žiadne pohľady, naháňania sa za prácou len ticho a kľud.
Máme síce nedeľu, ale keďže je môj plán cez týždeň naplnení a cestujem ešte cez víkend na trávnik súpera tak som oželel jednu nedeľu a pozval som Maxa ku mne domov aby sme prebrali veci na štátnice. Vypracovávanie otázok je otrava, ktorú ale keď neurobím nikdy nebudem mať istotu, že sú vypracované správne. Max je poctivý a preto viem, že keď mu dám spraviť päť otázok budú vypracované do detailu a nevynechajú žiadne rozhodnutie, na ktorom by nás mohli na štátniciach nachytať.
"Max?" Upriamim na seba jeho pozornosť po dvoch hodinách neustáleho pozerania sa do kníh a počítačov. Nadvihne obočie na znak, že počúva. "Si do nej zamilovaný, však?" Priamo sa opýtam.
"Do - " rozmyslí si svoju nelogickú otázku. "Nie som." Pokrúti nesúhlasne hlavou.
"Cítiš k nej niečo," poznamenám.
Povzdychne si a otočí sa na mňa. "Je pre mňa dôležitou osobou v mojom živote a záleží mi na nej. Avšak necítim k nej žiadne romantické city."
"Mne sa zdá opak. Poznáme sa päť rokov a ja som ťa nikdy nevidel s dievčaťom. Ani na párty si sa po inej nepozrel."
"Nemusím sa otáčať za každou sukňou ako ty." Au to bolelo - priznanie, ktoré je ale pravdivé. Keď je sa na čo pozerať, tak prečo by som sa nemal otočiť? Nerobím nič nelegálne. Nemám priateľku. Nemám záväzok. Nerobím nič zlé a on by to mal skúsiť tiež, inak ostane starým mládencom do svojej smrti.
"Pozri." Opriem si lakte o kolená a prsty sa mi medzi sebou prepletú ako ich spojím. "Zvláštnym spôsobom, neviem akým, sa z nás stali kamaráti. Vážim si ťa, tvojej pomoci aj toho aký si lojálny. Lenže mám oči a taktiež mám aj rozum, ktorý dokážem zapojiť. Vidím ako sa na ňu pozeráš. Vidím čo pre ňu všetko robíš. Vidím to Max. Klameš mňa ale snažíš sa oklamať aj seba samého. Zlomí ťa."
"Nepoznáš ju. Ona - "
"Ona nevie čo chce. Keby to vedela, nemávala by s tebou ako sa jej zachce. Bývate spolu koľko? No päť rokov a pozri sa kde si. Stále na tom istom."
Nakloní hlavu mierne na bok. "A ty čo? Je z teba vzťahový poradca? Z teba, ktorý má len nezáväzný sex a inak všetky ženy na háku?"
"Keď ti zlomí srdce, mne sa na rameno neprídeš vyplakať." Upozorním ho priateľsky.
"U teba by som citlivú podporu nehľadal." Zaškľabí sa na mňa. "Viem čo robím."
Nevedel. Videl som mu to na očiach, že je do nej zaľúbený, a to nechutne. Neviem ako sa to stalo, ale prirástol mi za tie roky k srdcu a mojim priateľom nikto nebude ubližovať. Ani žena, ktorá má ledva stošesťdesiat centimetrov a dlhé čierne vlasy. Je mi jedno ako vyzerá, je mi jedno ako sa správa a či to robí vedome, nebudem sa s ňou maznať. Žena nežena dievča pocíti aký je môj hnev, keď sa zahráva s mojimi kamarátmi.
Max odo mňa odišiel o tretej poobede. Urobili sme kus práce a vypracovali sme veľa otázok. Nemal som čas na oddych. Po jeho odchode som sa prezliekol a o štvrtej som vchádzal do kaviarne, kde som za posledné týždne viackrát ako počas piatich rokov čo študujem na vysokej. Doteraz som sem nevkročil a teraz už niekoľkýkrát po sebe. Moje oči prečešú prostredie až kým ju nenájdu. Práve s veľkým úsmevom na perách obsluhovala jeden postarší manželský pár, ktorý ju obdaroval vrelým poďakovaním v podobe úsmevu. S táckou v ruke zájde za pult a v tom sa pohnem aj ja sám. Dlaňami sa opriem o pult a nevydám ani hlásku. Otočí sa, spraví krok dozadu a chytí sa za miesto kde má srdce. Zľakla sa ma.
Prečistí si hrdlo a pozrie sa mi do očí. "Dobrý deň, čo si dáte?" Nútenosť opýtať sa ma túto jednoduchú otázku, je z nej cítiť a hmatať.
"Prestaň mi kurva vykať." Vytáča ma tým do výšin, ale doteraz som jej do nepovedal ani na to nereagoval. "My dvaja sa musíme porozprávať."
"Nemáme sa o čom." Prenikavými zelenými dúhovkami sa mi vryje do mojich ľadovo modrých. Je to ako z iného vesmíru. Dlhé čierne vlasy jej podtrhávajú zelenú farbu očí, ktorá je vzácna a nevídaná.
"Max." Vyslovím jeho meno a ona zbystrie.
"Čo sa mu stalo? Je v poriadku? Kde je?" Hádže otázku za otázkou, čo ma vnútorne uspokojí a viem, že som získal čo som chcel, aj keď nevypovedaním celej pravdy hneď naraz.
"Potrebujeme kus súkromia."
"Miška," otočí sa na kolegyňu. "Hneď som späť."
Prejde cez pult a okolo mňa až ku vchodovým dverám, cez ktoré prejde a zájde o kus ďalej od ich dverí. Založí si ruky cez prsia a pozoruje ma ako sa k nej blížim pomalým, lenivým krokom.
"Čo je s Maxom?" Nečaká a hneď sa pýta. Chce odpovede a v jej očiach sa zračí strach a nevedomosť.
"Nič," myknem ramenom. "Ale bude, keď ho neprestaneš namotávať."
Zatvári sa nechápavo, pričom zvrašti obočie a prižmúri oči. "O čom to točíš?"
"Si naozaj slepá alebo len sprostá?" Rozhodím rukami. "Záleží mu na tebe a je to teba zamilovaný, ale ty to nevidíš!"
Zalapá po dychu a nesúhlasne pokrúti hlavou. "Záleží mu na mne, ale nie je do mňa zaľúbený." Usmeje sa pokojne. "Asi zas tak veľkí kamaráti nie ste."
"O čom rozprávaš? Sám mi to dnes potvrdil."
"Jasné," zasmeje sa. "Celý Max. Vieš, keby ste boli kamošmi tak by ti určite povedal, že má známosť, a ich vzťah je vo vývoji."
"On má čo?"
"Z-N-Á-M-O-S-Ť." Vysloví pomaly a dôkladne. "Možno takému slovu nerozumieš, ale znamená to, že sa s niekým zoznámil a stretávajú sa. Chcú viac, ale idú na to pomalšie."
On má čo? V hlave som to nepobral, hlavne nie preto čo som včera večer videl a dnes ráno od neho počul. nedávalo mi to žiadnu logiku a strácal som sa vo všetkom, o čom som mal v hlave s jeho menom jasné. Má známosť a ja som sem priletel ako víchor robiť s touto malou harpyou poriadok? Práve som sa znemožnil? Ukázal som slabinu, ktorou je, že mi na priateľoch záleží a som ochotný sa za nich aj pobiť. Lojálnosť mám v krvi a tá ma teraz doviedla do bodu, v ktorom sa predo mnou krpaté dievča usmieva od ucha k uchu a v jej zelených očiach jej preskakujú iskry škodoradosti.
"Vidím ti to na očiach. Budeš pre neho problémom. Nie si pre neho dosť dobrá."
"Áno, čo len povieš pán Všetkoviem." Pokrčí ramenami. "Na konci každého dňa bude vyhľadávať moju pomoc a nie tú tvoju, pretože ja som jeho najlepšia kamarátka. Na konci dňa ho podržím v tých najhorších časoch ako som to robila po dobu odkedy sa poznáme."
"A na konci dňa mu aj tak zlomíš srdce."
"Na konci dňa, týmto postupom skončíš práve ty sám a so zlomeným srdcom."
____________________________
Ahojte ❤️
Z môjho pohľadu od tejto kapitoly príbeh naberie rýchlejší spád, ale zasa nie tak rýchly. Stále budeme v pomalšom tempe, ale dozvieme sa viac a viac. Samozrejme nebude chýbať viac Lei a Leviho.
Prišla mi jedna otázka, že prečo je práve na titulnej fotke motorkár a nie futbalista. Čas všetko uvedie na pravú mieru.
Dúfam, že sa Vám časť páčila a budete sa tešiť na ďalšiu ❤️