Levi
Trénoval som s deťmi, ktoré sa snažili o sto šesť byť najlepšími brankármi a brali si odo mňa každú radu ako svätú. Pracovať s nimi je ťažké. Nie raz sa mi dieťa na tréningu rozplakalo a následne prišli jeho bohatí rodičia ma zvoziť, že som prísny. Možno som, ale čo ich mám chváliť za chyby? Nebudem robiť to čo robia niektorí tréneri. Ak ho bude za čo pochváliť, tak ho pochválim. Ja určite nebudem ten čo bude každé dieťa niesť do nebies, len preto, lebo jeho rodičia majú plné vrecká peňazí a nevedia čo s nimi. Nepáči sa im tréning? Nech sa páči nájdite si súkromného trénera, kde vysolíte za každú hodinu päťdesiat eur a naučí ich veľké hovno, pretože bude na to dieťa milý a bude sa podlizovať rodičom a ich peniazom.
"Stoj pevne na nohách Filip." Zahučím na neho zo zadu. "Poskakuješ ako mladá srnka, ktorá nevie či skočiť pod auto alebo nie!"
"Snažím sa ho rozptýliť." Pozrie sa na mňa veľkými očami.
"Rozptýliť?" Nadvihnem obočie s povzdychom. "Oliver nestrieľaj." Podídem k Filipovi a postavím sa vedľa neho. "Oliverovi je jedno či skáčeš. Má jasný cieľ kam ti chce dať gól." Čupnem si k nemu. Jedenásť ročný chlap je menší ako iní v jeho veku, ale nevzdáva sa svojho sna byť brankárom. "Stoj pevne na nohách a sleduj Oliverove nohy. Sleduj ako vytočí nohu. Sleduj do akého smeru seba samého natočí a tam bude strieľať. Musíš byť koncentrovaný. Ak budeš naskakovať tieto detaily ti utečú. Kľudne si poskoč, keď si on pokladá loptu na zem, ale akonáhle sa vyrovná, stoj a sleduj. On je tvoja koriť, ktorú chceš chytiť."
"Čo ak korisť nechytím?"
"Dostaneš gól a budeš behať dve kolečka okolo ihriska, tak sa pekelne snaž." Pobúcham ho po chrbte a znovu sa presuniem za bránu, kde vidím, ako dieťa reaguje, ako rýchlo sa hádže, ako vyhodnocuje strelca.
"Nechceš dávať motivačné reči a pozitívne vibrácie? Všímam si, že budeš v tom excelovať." Hlavu otočím na Daniela, ktorý už je v tréningovom. Po tomto tréningu máme s chlapmi o ihrisko ďalej spoločný tréning.
"Potrebujú počuť tvrdú realitu. Nebudem im med mazať okolo úst, len preto aby sa cítili lepšie. Je to tak ako to je." Myknem ramenami. Oliver vystrelí. Filip sa v poslednej sekunde hodí na pravú stranu a chytí loptu do pevného úchopu jeho rukavíc. "Vidíš?" Ukážem na Filipa, ktorý sa postaví a s loptou v ruke na mňa pozrie. Očakáva pochvalu. "Filip, nabudúce sa nepremýšľaj tak dlho. O stotinku sekundy dlhšie premýšľanie a bol by gól."
Usmeje sa na mňa. "Ale nedal ho." Pyšne prehovorí. "A to sa ráta. Nedal penaltu." Chytajú moje maniere. Nechcem z nich urobiť moje verzie v správaní, ale v chytaní a tá jeho sebavedomosť, ktorá práve z neho srší je to čo chcem dosiahnuť. Je pyšný sám na seba, aj keď som ho nepochválil a obhájil si to. Skvelá robota Filip - pomyslím si v hlave. Neusmejem sa navonok, len mu venujem zdvihnutie jedného kútika do takého polovičného úsmevu.
"Oliver." Pozriem na druhého brankára čo strieľal. "Dve kolečka." Ukážem na ihrisko a on sa bez reptania rozbehne.
"Brankári v nižších kategóriách budú mať lepšiu kondičku ako hráči." Skonštatuje Dano vedľa mňa.
"Nie len, že je brankár, ale je jedenástym hráčom na ihrisku. Musí vedieť vybehnúť, potiahnuť si loptu a šprintom sa vrátiť na svoju pozíciu. Hráči musia mať v ňom oporu a vedieť, že dokáže nie je len dobre chytať, ale aj dobre hrať. Nie je v tej bráne na okrasu."
"Počuj nasral ťa niekto, že si taký naprudený?"
"Čo?" Otočím k nemu prudko hlavu. "Nie som."
"Ale si. Hovor, čo alebo kto ťa nasral?"
"Nikto a nechaj ma na pokoji." Drgnem ho do ramena a podídem na ihrisko. "Filip poupratuj lopty, Oliver ty malé bránky. Následne si dajte stretching a môžete ísť domov. Vidíme sa v piatok na tréningu." S pomocou Daniela odnesiem veľké brány na kraj ihriska, aby nezavadzali v ďalšom tréningu. Vždy máme najprv malé brány a následne prechádzame na väčšiu, na ktorú hrajú už kategória U13.
"Keď ti dám na tréningu gól, povieš mi, čo ti je. Platí?" Natiahne ku mne ruku. Faktom je, že som nasraný vnútri ale snažil som sa aby si to decká nezlizli, avšak tento smrad ma pozná až príliš dobre. Nie nadarmo je mojím kamarátom už od piatich rokov čo spolu hrávame.
"Aj tak mi ho nedáš." Uchopím jeho ruku a silno mu ju zovriem a on mi stisk oplatí. "Si ľavý ako bagandža Daniel. Preto si v obrane a nie na hrote."
Zasmeje sa. "Keby som bol ľavý ako bagandža dám si počas zápasu vlastný ty idiot." Hranu ruky položí na moje predlaktie. "Jelito." Presunie ju na svoje a tam ju na pár sekúnd položí. "Kopyto." Položí ju do stredu, kde máme spojené ruky. "Platí to."
Vyzerá to, že máme päť rokov a hráme sa na zaklínadlá, ale toto spečatenie dohody praktikujeme od piatich rokov a neprešlo nás, ani keď máme dvadsaťtri. Sme ako dvaja zastratí sopliaci, ktorí si musia svoje dohody pečatiť, pretože vieme, že inak by ju ten druhý po nezapečatený nesplnil.
Tréning bol ako o hubu. Zima ma plieskala jedna radosť a studený vietor sa prebral v momente, keď nám začal tréning. Som navyknutý na chlad, ale nie som žiadny Yeti aby som sa nechal zamraziť zaživa. V bráne som neustále poskakoval, zahrieval sa, robil rotácie do strán, len aby ma svaly po státí v mraze neopustili na dovolenku. Potreboval som pohyb, zahriať seba samého, svaly nevystavovať nehybnosti v silnom studenom vetre a zime. Tréningy v zime sú ako za trest. Človek nevie čo si obliecť aby nezamrzol a zároveň nezhorel. Tvár mám až po nos skrytú nákrčníkom a na hlave mám čiapku. Termoprádlo nesmie chýbať a pre mňa ako brankára dvojité. Na to mám tréningové kraťáky, tričko a na tričko tímovú teplejšiu mikinu.
Ku koncu tréningu sme si dali desaťminútový futbal. Obaja brankári v bráne a hráči sa rozdelili podľa uváženia. Samozrejme sa Daniel dal na súperovu stranu aby mi mohol dať gól, ale ja som úspešne každý jeho jeden pokus odrazil. Poznám ho dosť dobre na to aby som vedel kam bude strieľať. Dá sa predvídať, keď spolu trénujeme aj mimo naši tréningov.
Lenže teraz idú útočiť traja, pretože moja obrana zlyhala na plnej čiare a dýcha im jedine tak zo zadu na krk. Sledujem ako sa lopta pohybuje. Daniel prihrá napravo Viliamovi, ten ju z prvej nahrá na druhú stranu Adamovi, ktorý si ju na sekundu zastaví. Medzitým si Viliam a Daniel vymenia pozíciu. V strede je Viliam, ktorému Adam nahrá loptu a ten ju pätičkou pošle Danielovi, ktorý vystrelí priamo k tyčke, kam sa síce hodín, ale neskoro. Lopta mi prekĺzne pomedzi prsty priamo do siete. Využili šancu. Obohrali ma a mohli si naservírovať gól kam chceli. Kurva. Teraz mu dlžím pravdu právd.
Zákerne sa na mňa usmeje a mrkne sprisahanecky, že si ma po tréningu počká.Večer ma nebude čakať samotná prechádzka s Aresom, ale aj s jedným neúnavným chlapom naviac.
"Prešli sme už minimálne tretí kilometer Levi." Zavrčí podráždene Daniel, ktorý je unavený ako kôň. "Hovor."
Pozriem na neho. "Jedno dievča ma vytočilo."
"Dievča? Teba?" Nadvihne obočie. "Čím? Tým, že dýcha?"
"Aj tým." Prikývnem. "Viezol som ju večer domov." Pretočím očami nad jeho prekvapeným výrazom. "Nie ju z vlastnej vôle. Máme spoločného kamaráta a tá krpatá, nevychovaná ženská išla v mojom aute, lebo jej kamarát. Sedela vzadu po celú dobu ticho, pri vystupovaní ani nepoďakovala, ale tresknúť dverami nezabudla. Skoro som infarkt dostal, keď jebla tými dverami ako sa nechumelilo!" Zvýšim hystericky hlas. Moje auto = moja láska.
"Takže tu je pes zakopaný." Zasmeje sa. Ten idiot sa zasmial ako pripečený! "Nie len, že ti nepoďakovala za odvoz, ale dovolila si tresknúť dverami, čo je nočná mora každého chlapa. Aj si jej niečo povedal?"
"Nie, pretože keby otvorím ústa tak tú malú mrchu roztrhnem na polovicu."
Jeho smiech neutícha, ba naopak exploduje. "Počkaj...." Smeje sa až sa prehne v trupe a neprestáva. Po otvorím pery a prejdem si jazykom po vnútornej strane spodnej pery a čakám kým sa dosmeje. Je niečo smiešne? Pretože ak áno, asi mi chýba humorná stránka. "Ako ťa poznám." Narovná sa a pozrie mi do očí. "Si jej povedal aby bola ticho celú jazdu. Takže splnila tvoju požiadavku a si nasraný?"
"Drbla mi dverami!" Rozhodím rukami do vzduchu až trhnem vôdzkou , načo mi Ares venuje rýchly pohľad. "Prepáč kamoško, ale tento idiot, je zas a znova idiotom!"
"Ja?" Ukáže na seba. "Pozri sa do zrkadla kamo. Takže treskla ti dverami, nepozdravila sa, nepoďakovala. Počúvla tvoj rozkaz, len silnejšie dobuchla dvere a tu je oheň na streche."
"Nedobuchla dvere. TRESKLA NIMI!" Zdôraznim.
"Áno miluješ svoje autíčko, ktoré je tvoje bábatko, ale to ti až tak moc ide na nervy?"
"Ona?" Začudovane sa opýtam. "Nezaujíma ma Dano. Absolútne, len ma naštvala ako zaobchádzala s mojím autom. Ale hej, poďakovať mohla. Mal som ju nechať ísť tou električkou."
"Ty by si ju nechal ísť večer električkou?"
"Áno." Kývnem. "Čo je na tom?"
"Ženu električkou večer? Vieš aká je Bratislava po zotmení."
"A?"
Som dementný, že nechápem?
"Čo ma je tam čo po nejakej ženskej? Trištvrte národa cestuje, zvládne to aj ona. Nie je žiadna primadona." Pretočím očami. "Veľa dievčat cestuje večer aj skoro ráno a sú živé a zdravé."
"Ty keď sa teraz dáš do vzťahu, budem tvoju priateľku ľutovať."
"Kušuj." Mávnem nad ním rukou a prejdem do kroku. V mojej hlave začne šrotovať niečo ako plán, ktorý keď sa dotvorí tak je stelesnením dokonalosti. Treskla dverami môjho auta? Nevie s kým si začala. Bude chcieť, aby ma nikdy nespoznala. Oľutuje toho.
_________________________
Ahojte ❤️
Vymyslí Levi plán, ktorý prinúti Leu trpieť? Bude sa správať ešte horšie ako sa správa alebo zmení svoju stratégiu? Naozaj ho štve alebo sa chce len pohrať pomedzi voľné dni?
Dúfam, že sa Vám časť páčila ❤️