Lea
Druhý deň do práce som vstávala ľavou nohou, hore riťou a zlou náladou. Večerný beh ma zmohol a ranný budík mi dvihol tlak dvesto na tristo behom sekundy. Bez oddychu, s mierne zlou náladou som mierila do práce. Dnes je ten deň, kedy som tu od desiatej do desiatej, plus upratovanie, takže minimálne do pól jedenástej. Rozhodla som sa pred záverečnou budem pomaly upratovať aby som toho nemala veľa po desiatej. Zajtra ma čaká vytúžené voľno, ktoré mi dala šéfka, za to, že som dva dni po sebe zobrala zmenu po jednej kolegyni, ktorá zajtra bude namiesto mňa. Je skvelá, ale táto práca sa pre mňa blíži do finišu a ja stále neviem čo budem robiť. Akým smerom sa ďalej uberiem?
Táto otázka ma máta v snoch. Nemám cieľ, o ktorý by som sa posnažila. Moja myseľ by chcela veľa ale zároveň sa neviem k ničomu dokopať. Nedokážem sa pevne uchytiť jedného nápadu, jednej nitky, ktorá by ma posunula vyššie. Strach a neskúsenosť mi to nedovoľujú. Ak mám ísť do niečoho nového, celé moje vnútro sa stiahne do klbka v nepríjemných kŕčoch ma ubíja svojou silou a moje ruky sa trasú ako želatína. Odvaha je niečo čo som nezdedila. Odvahu robiť nové rozhodnutia, bláznivé nápady a skúšať nové veci. Pri Maxovi je to jednoduchšie. Stiahne ma spolu s ním, nepýta sa a ja mu dôverujem natoľko, že nech robíme hocičo, strach neprichádza. Viem, že by mi nikdy neublížil a preto sa moje telo pri ňom necíti v ohrození.
Zvoniaci telefón v mojej ruke ma preberie z môjho zmýšľania o živote. Pozriem sa na meno voľajúceho a hneď ma prejde chuť dvihnúť a radšej by som sa ponorila do úvah o mojom mizernom živote. Na displeji svieti veľkými písmenami MAMA a mne z toho skrúca žalúdok. Predtým ako zodvihnem sa zhlboka nadýchnem a vydýchnem.
Prejdem prstom po obrazovke a zodvihnem. "Ahoj mami."
"Lea." Osloví ma. "Musíš prísť cez víkend domov."
Poteším sa. "Bohužiaľ mama." Odvetím s kľudom a vnútorne jasám radosťou. "Ale pracujem celý víkend a voľno sa v mojej práci na poslednú chvíľu nedá vybaviť."
"Skús to." Nariadi mi. "Tvojho brata práve povýšili vo firme na riaditeľa a ideme osláviť jeho úspech. Robí nám radosť a my sa mu odvďačíme."
Môže byť tento deň ešte horší? Najprv ráno, moja nálada a teraz toto? Mama vychvaľujúc brata do nebies? Je mi zle. Mám vysokú potrebu zložiť telefón a už jej ho nikdy nedvihnúť. Podpora akú dostávajú moju dvaja súrodenci je tá, ktorú som ja nikdy nedostala. Som najstaršie dieťa rodiny, najstaršia vnučka a najväčšie sklamanie. Človek by si pomyslel, že prvorodené deti dostávajú všetko, ale je to veľký omyl. Som toho priamym svedkom a dokonca aj účastníkom.
"Odkáž mu moje gratulácie." Pretočím očami a zadržím v sebe povzdych. "Naozaj ma to veľmi, veľmi mrzí mama, ale nebudem môcť prísť. Určite mu zagratulujem osobne, keď ho stretnem."
Mať súrodencov vo veľa prípadoch znamená, mať najlepších priateľov a oporu do konca vášho života. Omyl. Znovu veľký omyl. Moji súrodenci nevedia, že existujem a keď vedia, tak sa tvária, že neexistujem. Nemáme medzi sebou súrodenecký vzťah, aký majú iné rodiny. Nikto z nich mi nenapíše na narodeniny, meniny, čo len tak ako žijem. Pre nich moja existencia nejestvuje. Snažila som sa udobriť sa s nimi, mať s nimi lepší vzťah ale nie všetko sa dá a už som nemala kapacitu to ďalej riešiť. Po prvých pokusoch som to vzdala. Strata času a moja emocionálna stránka si vytrpela až až. Nechceli ma v živote? Prijala som to. Horko ťažko, ale prijala. Keď boli malí, vždy som sa ich zastávala, pomáhala im, chránila ich, ale zjavne nie dostatočne na to aby ma chceli v ich životoch.
"Sklameš nás aj jeho." Tvrdo prehovorí. Viem si predstaviť ako sa tvári. Jej pery sú v jednej línií, jej pohľad sa zameriava na stenu a predstavuje si, že ma tam vidí a prebodáva ma ním. Stojí pevne ako skala. Rovno a neoblomne.
"Nebude to prvýkrát." Zamrmlem potichu.
"Robíš len a len problémy Lea. Keby sa normálne zamestnáš? Keby aj ty niečo dokážeš?" Spustí svoju zvyčajnú mliečnu dráhu okolo planéty s názvom Lea.
"Som zamestnaná a som šťastná." Klamem samú seba aj ňu. "Mama práve prichádzam do práce, tak nemôžem už ďalej hovoriť. Ozvem sa." Rýchlo odtiahnem telefón od ucha, aby som nepočula ako kričí a vypnem hovor. Hovor som vypla ale ťažoba na mojich pleciach a srdci ostáva.
Od práce som ešte desať minúť pešo. Popri prechádzke sa ešte vyventilujem a zabudnem na hovor. Musím sa dať dokopy, aby som v práci bola usmiata a príjemná. Povzdychnem si. Dnešný deň bude ťažký.
A veruže je. Od rána som sa nezastavila a to už mám osem hodín. Ráno som pripravovala raňajky, smoothie rôzneho druhu a káv neúrekom. Môj deň nemohol byť jednoduchý, krásny a pomalý. Všetko sa na mňa zvalilo behom pár minút ako domček z karát. Nohy mám v jednom ohni a hlavu bolestivú zo všetkých strán. Rýchly deň si berie svoju daň v nedodržiavaní pitného režimu čo moje telo nezvláda. Môj deň nemôže byť horší. Len po vyslovení tejto myšlienky v zákutí mojej mysle sa otvoria dvere do kaviarne a dnu vstúpi Max a za ním v tesnom závese chlap, ktorý je drzý ako ploštica a je osobou, ktorú by som najmenej rada videla v akýkoľvek deň.
"Lea." Zamáva na mňa od stola Max, ktorého úsmev je nákazlivý, ale práve dnes mu ho opätujem silene. Zoberiem do ruky letáčik s týždňovými lahodnými novinkami a idem k ich stolu. Sleduje ma pár hnedých očí, ale tie sú príjemným pohladením na nezahalenú pokožku. Druhý pohľad je ľadový ako oceán. Studený a temný až do štipku kosti.
"Zdravím." Usmejem sa na nich a položím na stôl letáčik. "Čo si dáte?" Pozriem sa na oboch, ale jeho pohľadu sa snažím vyhnúť. Krátko sa mu zahľadím do očí a trpko to oľutujem. Chlad. Žiadna emócia. V očiach má tmu, aj keď farba jeho dúhoviek je krištáľovo modrá.
"Poprosím ťa jeden fresh smoothie a škoricovú rolku." Aj keby mi nepovedal viem čo presne si dá. Max svoju objednávku mení len raz za rok, a to keď sú Vianoce. Vtedy si dáva horkú čokoládu a perníček.
"Čierna káva. Bez cukru a mlieka." Nezahľadí sa do nápojového lístka.
"Koláč? Nič? Žiaden?" Opýta sa ho Max.
"Cukor nepotrebujem."
Nasilu sa usmejem. Tento chlap je horší ako ženská počas svojich dní. Je nepríjemný len čo ráno vstane? Má to vrodené alebo sa jedného dňa rozhodol, že bude každému piť krv? "Za moment vám prinesiem vašu objednávku."
Som profesionálna. Buď profesionálna Lea. Nemôžeš nič povedať, aj tak by si povedala málo a jeho by tvoje slová nezasiahli, no stále len obsluhuješ a tváriš sa ako najlepší zamestnanec roka. Povrchný a namyslený. Áno. Presne tak by ho bolo skvelé opísať na prvý pohľad. Za pultom pripravím prv Maxa a následne pána namysleného, ktorému by som najradšej dala do kávy Guttalax, ale udržím sa na uzde, pretože žiaden pri sebe nemám. Ako kráčam s táckou v ruke k nim všimnem si, že na stole majú rôzne papiere a chlapi o niečom debatujú. Podídem k ich stolu a vidím skriptá do školy a počujem ako Max vysvetľuje a pánko počúva a robí si poznámky.
"Môžem vám to položiť na kraj?" Spýtam sa ich a ukážem na jediné voľné miesto na stole. Max sa na mňa s úsmevom pozrie a vďačne prikývne. Uložím ich objednávky na ich strany. "Pripravuješ sa na štátnice?" Otázka je venovaná Maxovi.
"Áno." Zamrmle mi s odpoveďou chrapľavým hlasom ten komu nebola venovaná.
"Ďakujem za odpoveď, ale pýtala som sa Maxa." Vrhne na mňa nazlostený pohľad. Hnevá sa na mňa? On mi odpovedal, aj keď som na neho ani nepozrela.
"Obaja sa pripravujeme. Chceme sa zahlásiť na prvý možný termín, tak dúfame, že bude ešte miesto pre oboch. Od prvého ročníka chodíme na všetky skúšky spolu aj bakalárske štátnice sme robili v jeden deň, ba hneď po sebe." Informuje ma a ja si spomeniem, že ho spomínal, ale v úplne inom svetle. Kamarát zo školy s ktorým robia všetko spolu. Toto je on? Ručiaci macko?
"Určite vám to vyjde."
"Jasnovidec?" Dvihne ku mne ľadovo pokojný pohľad.
Zarazím sa. "N - nie." Zakokcem sa. Hlupák.
"Tak nehovor niečo čo naisto nevieš." Nie len pohľadom ale aj slovami ma prikuje k zemi. Ako môže byť taký hrubý a zlý na človeka, ktorého nepozná? Nie som naivná, že sú ľudia cukroví, ale tiež som si nemyslela, že sú takí ako on. Z tohto pohľadu bezcitný, netrápiac sa, že niekomu ublížia.
"Je nervózny, pretože prehrali cez víkend zápas a musí sa učiť." Mávne nad ním rukou Max. "Nevšímaj si ho."
"Zápas?" Nadvihnem obočie. Obzriem sa pohľadom po kaviarni po nových ľuďoch, ale všetci sú obslúžení.
"Áno." Nadšene mi odpovie môj kamarát. "Spomínal som ti, že mám na výške známeho čo hráva futbal. Levi hrá za Slovan Bratislava, je kapitán a ich brankár číslo jeden."
"Tak futbalista." Skonštatujem bez emócie a nadšenia.
"Problém?" Zacvakne sa mi do pohľadu ako kliešť.
"Nie len ho nesledujem." Priznám. "Som skôr na hokej."
"Jasné." Pretočí očami. "Mohol som si myslieť. Pojašená fanúšička hokeja, ktorá o ňom nič nevie a chodí tam aby si ju nejaký fešák na ľade všimol."
Po otvorím prekvapene pery. Zasiahol ma. Hlboko do môjho vnútra, pretože rozhodne nie som dievča, ktoré je pobláznené do hokejistov. Chodím tam kvôli hre a nie hráčom!
"Mýliš sa." Zamrmlem potichu. "Ak to bude všetko nechám vás študovať." Ani jeden z nich nič nepovie a tu moja komunikácia s nimi skončila. Prejem okolo stolov, na ktoré očkom pozriem či zákazníci majú všetko a nie je tam prázdny tanierik či šálka. Vrátim sa za pult a nafučane vydýchnem.
"Zabijem Maxa, že ho sem dotiahol." Zavrčím si sama pre seba.
"Odkiaľ Max pozná Leviho Mikulica?" Dychtivo sa ma spýta Nela, ktorá na neho pozerá zasnene ako princezná na svojho princa na bielom koni.
"Kolegovia zo školy." Pretočím očami. "Poznáš ho z...?"
"Môj mladší brat hrá v Slovane za kategóriu U15 a je z neho hotový. Mávajú spolu tréningy, pretože je najlepším brankárom a tak dáva deťom brankárske tréningy. Má na starosti všetky kategórie počas týždňa. Zoznámiš ma s ním?" Zamrká na mňa prosebne až ma z jej pohľadu vykrúti.
"Vieš čo?" Spokojne sa usmejem. "Kľudne ich obsluhuj. Učia sa takže budú chcieť viac kávy a Maxo škoricových roliek. Ber si ich stôl a kedykoľvek, keď príde ti ho prenechám."
"Naozaj?" Nadšenie z nej sála na celú kaviareň. "Si najlepšia." Objíme ma jednou rukou okolo ramien a mne z nich padne ťarcha. Už nepôjdem k ich stolu ani za milión. Max sa môže aj roztrhať, ale vždy keď ho tu uvidím aj v jeho spoločnosti bude ich obsluhovať niekto iný.
Počas ich dvojhodinovej návštevy za nimi bola Nela dvakrát. Zakaždým im niesla obom to isté. Čierna káva. Bože, ktorý normálny človek pije len čiernu kávu a vypije ich tri na posedenie? Nie je to zdravé pre telo. Hlavne, a je veľký futbalista, no nie? Nela tam síce bola minimálne dvakrát, ale z toho im len jedenkrát niesla objednávku, pretože pánko si objednal rovno dve kávy naraz. Ostatné tam bola len na oko sa spýtať či niečo nepotrebujú.
"Ak chceš choď domov. Upracem a zavriem. Max ma počká." Ukážem na Maxa vedľa ktorého stojí Levi, ale obaja už zbalení. Zaplatili Nele, kým som obsluhovala posledných ľudí.
"Vážne?" Prikývnem. "Možno sa na ceste von potknem aby ma Levi zachránil." Šepne mi. Potlačím pretočenie očí a nevyjadrím sa. Upracem si bar, kávovary a umyjem posledné hrnčeky. Zem som stihla zamiesť kým tu ostali len tí dvaja a tak mi ostali len drobné upratovania, ktoré zabrali cca štvrť hodinu. Zásteru si zavesím na svoj háčik, zoberiem si kabelku a oblečiem si kabát. Prejdem k Maxovi, ktorý nie je sám. Čo tu ten stále robí?
"Môžeme ísť?"
"Áno. Levi sa ponúkol, že nás zavezie."
"Oprava. Navrhol som Maxovi odvoz, nie tebe." Nepríjemne odvetí.
"Ja sa rada prejdem."
"Neblázni. Levi žartuje. Odvezie nás, nezájde si až tak veľa."
"Že nie?" Spomínaný nadvihne obočie. "Bývam Pod vinicami a vás mám viesť do Karlovky."
"Mne si sa navrhol sám."
"Pretože si môj kamarát. Ona je neznáma."
"Ona má meno a je moja najlepšia kamarátka."
"To je krásne a pre mňa nepodstatné."
Založím si ruky cez prsia a nahlas si povzdychnem. "Pôjdem sama."
"Neblázni. Vonku je tma a Bratislavské uličky sú v noci nebezpečné. Levi," otočí sa na neho, "to by si ju nechal ísť samú v týchto nočných uliciach?"
Bez váhania odpovie. "Áno. Bez problému."
Rozhodí rukami do vzduchu. "Nediskutujem. Lea ide s nami."
"Fajn." Zavrčí cez zaťaté zuby. "Len kvôli tebe Max. Ak nebude v aute ticho, zastavím uprostred cesty a vystupuje." Odíde z kaviarne.
"Čo má za problém?" Vytiahnem kľúče z kabelky a aj my vyjdeme von. Zamknem kaviareň a otočím sa na Maxa. "Kde je pán múdry?"
"Išiel pre auto." Povzdychne si. "Levi je komplikovaná povaha, ale keď ho spoznáš - "
Skočím mu do reči.
"Nechcem ho spoznať Max. Je dosť čo ma dnes odvezie domov, ale ja s ním nechcem mať nič spoločné. Chápeš?"
"Nie je zlý. Daj mu šancu."
"Akú?" Zasmejem sa. "Žiadnu mu dávať nebudem. S tvojím kamarátom nebudem mať nič spoločné."
"Budeme sa chodiť učiť do kaviarne."
"Super." Ukážem mu palec nahor. "Dobre pre vás oboch. Ja vás obsluhovať nebudem."
"Ale - "
Nedokončí svoju otázku, pretože pri krajnici zastaví Levi aj s jeho Škodou. Prezriem si auto pohľadom. Naozaj? Škoda a futbalista? Myslela som, že bude mať Mercedes alebo ako každý mladí chalan BMW či Audi. Okienko stiahne nadol a kývne Maxovi nech si sadne dopredu. "Ona nech si sadne za teba."
"Mám meno, ktoré si počul už hádam päťkrát." Ozvem sa.
"Skvelé." Žiarivo sa usmeje. "Nepodstatné mená si nepamätám."
_________________
Ahojte ❤️
Nájdu si k sebe cestu, alebo budú po sebe - teda on po nej len štekať? Bude medzi nimi Max ich prostredníkom a hovorcom alebo sa ich cesty čoskoro rozdelia?
Dúfam, že sa Vám časť páčila❤️