Levi
Zhlboka som sa nadýchol nosom a vydýchol ústami. Srdce mi bije v krku, rýchlo a neúnavne. Pľúca sa dožadujú čerstvého kyslíku, ktorý im viem dopriať behom týchto pár sekúnd čo stojím na jednom mieste s rukami v bok. Tribúny burácajú, fanúšikovia podporujú, spievajú, kričia. Vnímam však len okrajovo. Myseľ sa mi vypla vstúpením na zelený trávnik. Koncentrácia. Tá je v hre dôležitá. Rýchlosť, robenie rýchlych rozhodnutí a v neposlednom rade sebavedomie. Na trávniku som sebavedomý. Nespochybňujem žiaden môj krok, prihrávku ani len stiahnutie sa do úzadia. Každé moje rozhodnutie má svoj dôvod. Premýšľam o dva kroky dopredu ako súper. Vytváram hru. Otváram ju. Vediem ju.
"Šibe im?" Zboku sa ma spýta obranca Daniel. Môj dlhoročný priateľ, ktorému nadávam vždy, keď cez neho prejde lopta do môjho územia.
"Slovenskí rozhodcovia, čo čakáš?" Myknem ramenami.
"Aj ti povedali, čo riešia?"
"Samozrejme." Prikývnem. "Som kapitán, musel som tam vbehnúť medzi prvými inak by sa tí dvaja pozabíjali."
Naša dlhoročná rivalita s Trnavou nemá konca kraja. Zápasy, na ktorých je Spartak Trnava oproti nám sú vždy skoro vypredané a fanúšikovia sa navzájom hecujú. Nie raz sa pobili, vulgárne si ponadávali a dokonca ohrozili hráčov na hracej ploche ich hlúpymi svetlicami, dymovnicami a inými srandami, ktoré dokážu prepašovať na tribúny.
"Nikolas mu dal tvrdý faul načo ten náš chuj Peter nevydržal mať jazyk za zubami a ruky na trávniku a skočil mu do vlasov."
Nie doslovne. Postavil sa pred neho, všetci vediac, že zasiahne rozhodca, inak by do seba začali strkať ako bábky. Milujem futbal, ale to čo niektorí stvárajú na trávniku ma vytáča do vývrtky. Chlapi si skáču do vlasov ako dievčatá na pieskovisku, nadrapujú sa, alebo sa hádžu o zem zbytočne. Neuvedomujúc si, že Oscara za herecký výkon na Slovensku nedostanú.
"Teraz dá obom žltú kartu a napomenutie, že keď sa tak ešte raz stane dostanú červenú." Pokrčím ramenami. "Petra následne v kabíne zabijem, ak ju dostane."
"On sám to vie." Kývne k nemu hlavou.
Ešte aby nevedel. Byť kapitánom futbalového tímu je tak isto ľahká práca ako kopať základy domu. Mám pod sebou chlapov, ktorí nedokážu udržať svoje emócie počas hry na uzde. Musím riešiť za nich sračky, keď sú príliš hŕŕŕ a povedia rozhodcovi viac než je treba. Riešim za nich všetko. Bremeno je na mojich ramenách. Ľudia pozerajú na mňa. Ako to kapitán tímu vyrieši? Čo kapitán tímu hovorí na dnešnú hru jeho tímu? Kapitán, kapitán a kapitán. Neprosil som sa o túto pozíciu. Chcel som hrať futbal, ale od útleho veku sa so mnou tento post vezie. Zo začiatku som to bral ako hviezdne oslovenie. Pozíciu v tíme, ktorú každý hráč chce a túži po nej. Ja som rýchlo pochopil, že táto pozícia mi síce dáva privilégia a balia sa na ňu výborne ženské v klube, ale inak by som ju najradšej odovzdal niekomu inému. Pýšim sa s ňou? Samozrejme. Neznášam ju zároveň? Jasná vec. Využívam ju? Keď mi to vyhovuje.
"Posledné tri minúty do konca zápasu. Odhadujem, že hlavný rozhodca nadstaví tri minúty za tie herecké výkony. Dokopy šesť minút Daniel. Šesť skurvených minút budete v tej obrane lietať ako špinavé handry a nepustíte nikoho do pokutového územia a neopovážte sa faulovať." Autoritatívnym hlasom na neho prehovorím.
"Jasné kapitán." Tľapne ma po ramene. "Ty nezabudni lietať v bráne." Vráti sa na svoju pozíciu.
Brána je moje útočisko. Môj pevný bod. Zo zadu vediem tím. Kričím na obrancov. Otváram hru, rozdávam lopty, zachraňujem ich pred vniknutím do našej siete. Ako brankár odchádzam z ihriska najviac špinavý, unavený, psychicky vyčerpaný a s hlasivkami v prdeli. Hulákam po nich, aj keď sa niekedy tvária, že ma nepočujú. Dobre vedia čo kričím a prečo kričím. Brankár vidí najlepšie. Zo svojej pozície mám celé ihrisko ako na dlani. Moja úloha je jednoduchá. Zabrániť súperovi aby nám dal gól. Jednoducho to vyznie. Horšie sa to prevádza do reality. Ak obrana zlyhá som to len ja na súpera alebo súperov. Jeden na jedného či jeden na dvoch. V oboch prípadoch mi vždy ide o koncentráciu a predvídateľnosť. Stojím pevne na nohách, sledujem súhru nôh súpera, odhaduje jeho ďalší krok. Vidím ako sa otáča a rotuje svoje telo, viem kam lopta poletí, ale nie vždy som rýchlejší. Brankárstvo. Srandička, kde som sám sebe najväčším nepriateľom.
Zápas sa horko ťažko skončil remízou, pričom sme sa oba tímy trápili na ihrisku ako bobor ťahajúci za sebou dvojitú hrubú vetvu zo stromu. Dostal som gól, nešťastný ale padol tam, začo som sám na seba nasraný a nespokojný. Mal som to vedieť. Mal som predvídať, ale nepredvídal som. Uhol som viac doľava ako bolo potrebné a lopta mi prekĺzla v pravej ruke pomedzi prsty a skotúľala sa do brány len taký fukot. V kabíne sa neoslavovalo. Sedeli sme v tichosti kým tréner stál v strede kabíny a bol ticho. Hrobový pokoj ma ubíjal viac ako jeho krik.
"Nabudúce chcem vidieť pri ich názve nulu a pri našom víťazné góle." Prehovorí potichu. "Chápeme sa?" Obzrie sa naokolo. Všetci prikyvujú. "To som rád a teraz vypadnite skôr ako ma naseriete vaším tichom." Teatrálne odíde zo šatne pričom nezabudne dovrieť dvere hlasnejšie, než bolo potrebné.
Postavím sa a prevlečiem si cez hlavu dres. "Dosrali sme si to my." Nespokojne začnem ako prvý. "Zápas hodíme teraz za hlavu a budeme sa sústrediť na ďalšie zápasy, ktoré musíme vyhrať. Následne dáme Spartaku do siete nie jeden ale o dva góle naviac, aby sa nepovedalo."
Súhlasným prikyvovaním mi dajú najavo, že súhlasia a moje slová si berú do hlavy. Viac o tomto zápase neprehovorím. Zbytočné slová. Zbytočná analýza chýb, ktoré si každý uvedomuje. Vieme najlepšie kde sme urobili chyby a tie máme pred očami. Zoberiem si z nich ponaučenie a následne v ďalšom zápase sa im budeme snažiť vyvarovať. Osprchujem sa, navlečiem sa do svojich vecí a medzi prvými odchádzam z kabíny.
"Levi Mikulic." Vonku ma zastaví známy hlas. Otočím sa na človeka, ktorý mi je za pätami už od mojich pätnástich rokov. Nie v príjemnom slova zmysle. Opiera sa o stenu a ruky má založené cez prsia.
"Čo si želáte pán Litva?" Obzriem si ho. Má oblečené sako, ale ja ho vidím tak ako si ho najlepšie pamätám. Tímová mikina vo farbách klubu, ktorý je náš najväčší rival.
"Iba ti chcem pripomenúť," odlepí sa od steny a pristúpi pár krokov ku mne, "že moja ponuka stále platí." Dopovie svoju vetu, ktorú počúvam rok čo rok, stretnutie čo stretnutie.
"A ja vám pripomeniem moju odpoveď." Falošne sa usmejem. "Nie."
"Je ťažké ťa dostať, ale nie nemožné."
"Nemám zdania čo vás k tomu zmýšľaniu vedie, ale ostávam v Slovane. Vyrastal som tu, vychovali ma a som tu doma."
"Vyrastal si tu a predsa si počas strednej hrával v Taliansku."
"Bola to príležitosť, ktorá sa neodmieta. Následne ma klub povolal naspäť do dorastu a ja som sa vrátil."
"Jedného dňa oblečieš náš dres." Ukáže na mňa prstom.
"Jedine vo vašich snoch." Zazubím sa. "Teraz ma ospravedlňte. Odchádzam."
Nečakám na jeho slová a kráčam k autu, ktoré mám zaparkované na parkovisku pre hráčov. Moje milované šedé zlatíčko stojí tam kde vždy. Vlastním Škodu Superb StyleFl, ročník 2023, v benzínovej variante, s výkonom 140 kW. Kvôli Bratislave a kolónam som zvolil automant, ale v garáži mi stojí ešte jednom auto s manuálnou prevodovkou. Odomknem ho diaľkovým kľúčom, otvorím kufor, kde hodím tašku a nasadnem za volant. Touto dobou sú parkoviská prázdne a ľudia, ktorí boli pozrieť futbal už sú na ceste domov. Odchádzam po hodine aj pól od konca zápasu, ale mám voľné cesty, ktoré ma dopravia pred náš dom rýchlo. Mám dvadsaťtri rokov a stále žijem v rodičovskom dome, v ktorom mám sám pre seba hornú časť s vlastným vchodom. Z Tehelného poľa to nemám domov ďaleko. Necelých sedem kilometrov ku nám na ulicu Pod vinicami, kde rodičia za mladých čias kúpili veľký priestranný dom a prerobili si ho podľa svojich predstáv. Našťastie sú práve tento týždeň na dovolenke kdesi ďaleko a ja ich nebudem musieť počúvať o tom aký bol môj zápas. Stále ich drží mánia chodenia na každý môj domáci zápas, začo som im samozrejme veľmi vďačný a vážim si ich nehynúcej podpory, ale konverzácie po zápase sú pre mňa niekedy zbytočné. Čo potrebujem je oddych a ticho.
Toho sa mi dnes dožičí neúrekom, keďže sú odcestovaní na dovolenke, ktorú som im zakúpil ako Vianočný darček. Zložím kabelu v predsieni a z rohu sa na mňa vyrúti môj belgický ovčiak Ares, ktorý si zo zvyku predo mňa sadne a poslušne čaká na pohladenie. Sadnem si pred neho na zemi a čo i len ruku na neho položím, už ho mám zloženého na nohách s jazykom vonku a blaženým pohľadom. Nie nadarmo sa vraví pes, najlepší priateľ človeka. Tento môj partner do každého počasia mi robí spoločnosť už tri roky. Kúpil som ho z jednej veľmi prestížnej, profesionálnej chovnej stanice z Ameriky, kde mali neskutočne výborné pracovné spojenie jeho rodičov. Letel som až do Virginie aby som si ho vybral a následnej priletel aj s majiteľom o pár mesiacov na Slovensko, kde mi ho odovzdali. Hľadal som dlhú dobu, a keďže som nechcel typické sfarbenie ale viac tmavšie, v zahraničí označované ako extreme shading, čo v preklade znamená, že má pes srsť poväčšine, vo väčšej miere čiernu, musel som sa obzerať v zahraničí.
"Pôjdeme sa ešte prejsť?" spýtam sa ho načo zamrzne. V sekunde je na labkách a sadne si pred roldor skriňu, pred dvere kde má on obojky a vodítka. Čaká. Stačia slová, prejsť, von, ideme, behať, a on už vie. Rozumieme si navzájom.
Zo skrine vytiahnem obojok, náhubok a vôdzku, ktorú mu zapnem na obojok a ten prevlečiem cez hlavu. Zvyčajne mu dávam aj postroj, ale dnes nás nečaká dlhá prechádzka, takže postačí aj obojok. Z našej ulice zídem dole na Nábrežie armádneho generála Ludvíka Slobodu a odtiaľ Dvořákovo nábrežie, ktoré má promenádu popri Dunaji. Naše večerné prechádzky po tomto chodníku sú už našou trojročnou tradíciou.
Počas pokojného prechádzania sa po nábreží, kde okolo nás prejde jeden človek za niekoľko minút som rád za ticho a ukľudnenie svojej mysle po zápase. Bratislava je ponorená do tmy. Pouličné lampy osvetľujú chodníky a cestu inak všetci ľudia spia. Všetci normálny ľudia sú už v teple domova o desiatej večer, ale dvaja bežci predo mnou zjavne nie sú až tak normálni aby boli v teple domova a spali. Máme začiatok marca, nie práve teplého marca a bežci si ľahne bežia naproti mne. Prejdú pod pouličnou lampou a ja jedného spoznám. Chlap, ktorý beží pri útlej žene je Max. Zbadá ma a zastaví sa predo mnou.
"Aký bol zápas?" Spýta sa ma s nadvihnutým obočím. On dobre vie aký bol zápas. Podvraťák jeden.
"Úžasný." Ironicky odpoviem. "Ty čo? Potratil si posledné rozumné bunky, že beháš o desiatej večer?"
"Lea bola dlhšie v práci a nanútila ma ísť s ňou." Ukáže na ženu stojacu ďaleko od nás. "Večer chodím len s ňou. Vieš aké sú ulice. Nenechal by som ju samú behať."
Chápavo prikývnem hlavou. "Zaznamenám si. Nie ty si blázon ale ona." Lusknem prstami. "To dáva omnoho väčší zmysel."
"Levi." Povzdychne si pričom pokrúti nado mnou hlavu. "V pondelok ťa čakám na prednáške."
"Ráno mám tréning ale na tú ďalšiu som tam. Obsaď mi miesto." Nežiadam ho.
Sprisahanecky prikývne. "Úplne vpredu."
"Zabijem ťa." Nie raz sa mi stalo, že mi naozaj obsadil posledné voľné miesto úplne vpredu. Nie na prednáške ale rovno na seminári, ktorý nás učila stará ženská, ktorá ma z duše neznášala.
"Počkaj si do štátnic, nech sa obhajuješ sám. Zatiaľ ma potrebuješ. Inak aká bola káva?"
Pokrčím ramenami pričom pery sformujem do podkovy a prikrčím ich, akoby nič. "Dala sa."
"Nabudúce tam za svoje vyhrážanie budeš mať preháňadlo."
"Kto mi ho tam dá? Ty?" Zasmejem sa.
"Nie ja ale Lea." Pozrie sa na svoju kamarátku, ktorá prešľapuje z nohy na nohu. Ares ju celú dobu pozoruje a čaká na povolenie odo mňa aby mohol ísť za ňou. To sa mu nedostáva.
"Tej povedz nech sa správa slušne."
"Povedz si jej to sám."
Pozriem sa na ženu stojacu neďaleko nás. Na to, že máme za sebou začiatok januára je na beh oblečená ako na krásny jarný večer. Legíny, cez ktoré má kompresné ponožky a na vrchu má len bežeckú mikinu. Jej vlasy sú vo vysokom cope, uši skryté pod čelenkou a na krku má nákrčník, ktorý si vie vytiahnuť až nahor k nosu. Na rukách má nike rukavice. Vyzerá ako malý, nedorobený snehuliak. Chýba tomu švrnc aby som ju mohol nazvať snehuliakom vo februári. Obyčajné dievča, ktoré nie je ničím zaujímavé. Make-up nevidela hádam iný ako ten detský, jej vlasy sú fádne, čierne. Oči? Majú farbu, ktorá je málo vídaná, ale ani tie ju nerobia špeciálnou. Obyčajné dievča bez cieľa. Pracujúca ako čašníčka.
"Nemám záujem."
___________________
Ahojte ❤️
Rozhodla som sa dnes dať von druhú kapitolu k tomuto príbehu. Od budúceho týždňa už budú bývať pravidelne každý piatok o 19.30 hod. Dostali sme sa do bodu, v ktorom som Vám prezradila okolo čoho sa bude príbeh točiť. Môj ľúbezný futbal, v ktorom kúsok viem plávať a zatiaľ sa mi časti píšu samé a ľahko. Hádam Vás zaujme aj tento šport a hlavné postavy, ktoré budeme kapitolu po kapitole spoznávať.
Písanie tohto príbehu je pre mňa samú novinkou. Ostávame na Slovensku, presnejšie v Bratislave a zavítame aj do iného mesta a to rodného Ley. Lea je iná ženská postava, s inými črtami a charakteristikou, tak som zvedavá či sa Vám bude príbeh a celý dej páčiť.
Časti budú kratšie aj dlhšie. Nikdy nie rovnaké.
Dúfam, že sa Vám časť páčila ❤️