Nechávať Sandru osamote bolo priveľmi riskantné. Väčšinu času jej robil spoločnosť Peter, ale aj on potreboval občasnú sprchu a trocha spánku. Keď mohla, striedala ho Nadia. Skúšali v Sandre vyvolať akékoľvek pocity, ale nedarilo sa im. Úspešné neboli ani vyhrážky.
V sobotu večer ju Peter dokonca skúsil znova pobozkať. Nechala ho, aby sa k nej priblížil, neodporovala mu. V tej krátkej chvíli sa jej podarilo trochu si uvoľniť ruku a vytiahnuť mu z vrecka bundy jej vlastný telefón. Keďže bola zviazaná na stoličke, ukryla ho pod zadkom. Potom Petra silno uhryzla do pery a jeho hromženie si užívala ako malé dieťa lunapark.
Pred polnocou prišla Nadia a poslala ho domov. Jeho zranené ústa nekomentovala, len sa naňho súcitne usmiala a slovne ho podporila.
Celú noc sa nič nedialo, až nasledujúce ráno ju postavili do pozoru nepríjemné vibrácie Farallovej energie. Pohyboval sa v okolí, cítila to. Rýchlo volala Mikimu, aby prišiel. Vysvetlila mu, čo sa deje a medzitým začala stopovať Faralla.
Miki sa ponáhľal. Nemal dobrý pocit z toho, že mešká. Hoci bola nedeľa, na diaľnici bolo plno áut a navyše ho zdržala aj jeho sestra, ktorá vyzvedala, kam sa chystá. Nebolo zvykom, že sa obliekal ako nindža, preto toľko otázok.
Na vidieckej prašnej ceste našťastie nebolo veľa zákrut a po chvíli už prechádzal bránou opusteného areálu. Zaparkoval hneď vedľa traktora, ktorý už mal svoje najlepšie roky dávno za sebou. Vlastne, všetko naokolo nieslo stopy času, aj neúprosného počasia.
Vystúpil a náhlil sa vpred, lebo započul čosi hrozivé. Ženský výkrik si razil cestu dierou v stene a potom holým priestranstvom až k ceste. Miki sa rozbehol k starej stodole. Vpadol dnu a pohľad, ktorý sa mu naskytol, ho šokoval. Sandra stála v temnom kúte drevostavby a v dlani zvierala krátky nôž. Jednu ruku si pritláčala k hlave. Na prvý pohľad pripomínala utečenca z psychiatrie. Na opačnej strane stodoly stála Bianka s Tobiasom.
„Čo tu vy dvaja, dočerta, robíte?!" osopil sa na nich.
Bianka v panike ustúpila k vrátam. „Sandra nám poslala správu, že potrebuje pomoc."
„Tak ste prišli a rozviazali ju!" konštatoval zvýšeným hlasom, „došlaka, čo teraz?"
Chvíľu premýšľal, dlaňou si pretieral tvár. Potom k nej pomaly pristúpil a spustil: „Sandra? Sandra, to som ja."
Zdvihla hlavu a nepríčetne vytreštila oči. O kúsok sa posunula a nôž nasmerovala obranne pred seba.
„Zlato, my ti nechceme ublížiť. Čo keby si to odložila?" skúšal prvé, čo mu napadlo.
„Nie, nemôžem... potrebujem nôž. Musí ísť preč," odvetila medzi rýchlymi nádychmi.
Bianka vzala Tobiasa za ruku. „Preboha, čo to trepe?"
„Vôbec netuším," odvetil, „ale pozri na jej oči."
„Buďte ticho!" zahriakol ich Miki a urobil krok vpred.
„Je vo vnútri!" zakvílila a pritlačila si nôž na predlaktie. Pomaly ho ťahala po pokožke, na ktorej jej vystupovala krv. „Nedá sa to vydržať, nech už prestane!" Ďalší rez. Po ňom ďalší a ďalší. Pramienky krvi jej stekali po ruke a dopadali na spráchnivené dosky starej podlahy.
Bianka sa s hrôzou pricapila ku stene. Tobias stál bez pohybu a jeho mŕtvolný vzhľad nijako neovplyvnil Mikiho konanie. Pomaly sa k nej približoval a snažil sa ju rozptýliť slovami. „A čo hovorí? Povedz mi, čo chce."
Odtiahla nôž od tela a pozrela pred seba. Oči sa jej menili z prirodzenej hnedej, cez temnú čiernu, až po zakalenú bielobu. „Hľadá ma. Je vo vnútri... chce sa vrátiť späť." Znova kŕčovito zovrela nôž. „Nesmie sa vrátiť!"
Miki využil príležitosť, keď sklopila zrak. Skočil k nej, rýchlym úderom jej vyrazil zbraň z ruky a potom ju uväznil v silnom objatí. Myslel, že sa bude brániť, ale namiesto toho mu ochabla v rukách. Tobias konečne rozmrzol a pristúpil k nim. Spolu ju opatrne položili na zem. Miki jej skontroloval pulz, zatiaľ čo ho Tobi udrel do pleca.
„Doriti, vysvetlíš nám, čo to bolo?" vyštekol naňho.
„Sandra nie je tak úplne sama sebou," vydýchol a začal sa prechádzať po stodole. Očami blúdil po policiach s náčiním a zjavne niečo hľadal.
„Vážne! Fúú, vôbec sme si nevšimli," vybafol ironicky.
„Rozvedieš to?" spýtala sa Bianka rozochveným hlasom.
Ani sa neobzrel. Natiahol ruku k najvyššej polici a stiahol odtiaľ hrubšie lano. „Niekto ju ovláda, stačí?"
Tobias sa takmer zasmial, ale prišlo mu to ako naozaj zlý vtip. „Je snáď posadnutá?"
„Áno... nie." Zavrtel hlavou. „Je to komplikované a ja nemám čas vám to tu vysvetľovať." Kľakol si k Sandre a začal jej zväzovať ruky.
„Musíš jej to robiť?" zhrozila sa Bianka.
Miki na ňu zazrel. „Chceš snáď, aby nám ukázala aj to, ako vie narábať so sekerou?"
„Nie, ale..."
Znova na ňu pozrel. Uistil sa, že lano drží pevne a vstal. Prešiel k Bianke a položil jej ruku na plece. „Chcela by si zabudnúť, čo si tu dnes videla?"
Tvár sa jej zbrázdila nesúhlasom. „Nie! Sandra mi stihla povedať, čo robíš s ľuďmi... myslela som, že len tára, ale... bože, ona hovorila pravdu."
Odtiahol sa a odmerane sa jej otočil chrbtom. „Vravel som ti, že spolu nemôžeme byť. Nepočúvala si ma."
„Teraz som akože na vine ja? Ty manipuluješ ľuďmi a ja som tá zlá?"
Zaťal zuby, znova sa k nej otočil a schmatol ju za ramená. Uprel na ňu nahnevaný pohľad, ale keď mu ho vzdorovito opätovala, niečo sa v ňom zlomilo. Zamračil sa pod ťarchou staro-nových pocitov a jeho stisk zosilnel. Ani si nepamätal, kedy ju mal naposledy tak blízko seba. Takú krehkú a takú krásnu. Zrazu si nevedel vybaviť, prečo sa s ňou rozišiel. Spomenul si, až keď prekvapene roztvorila oči a začala sa vykrúcať z jeho zovretia. Pustil ju a ustúpil.
„U teba som to nikdy nepoužil," dodal a nasmeroval si to na koniec stodoly. S novou dávkou hnevu schmatol kovovú stoličku a postavil ju vedľa Sandrinho tela. Posadil ju, aby ju mohol priviazať k opierke.
Po neskutočne dlhej chvíli ticha sa Sandra prebrala. Chvíľu sa zmätene obzerala, až potom si všimla, že ju opäť sťahujú hrubé laná.
„Prečo som zviazaná?" spýtala sa v panike a začala sa mykať.
Tobiho hlas znel akosi vzdialene. „Mala si nôž a všetkých si ohrozovala... hlavne seba."
„Čo?" Zamračila sa, keď pocítila ostrú bolesť na predlaktiach. Pokožka ju zjavne štípala, lebo jej tvár sa skrúcala v bolestných grimasách. Tiež zaregistrovala, že jej po rukách stekajú pramienky krvi. Potichu kvapkali na podlahu. Upriamila na Bianku bezmocný pohľad.
„Pomôž mi," prosila ju. V kútikoch sa jej zaleskli slzy. „Bolí ma to."
Bianka sa bez slova pohla k nej. Bola približne v polke cesty, keď ju zastavila Mikiho natiahnutá ruka. Postavil sa pred ňu, chrbtom k Sandre. Pomaly a významne sa sklonil k jej tvári.
„To nie je ona," šepol napoly nahnevane, napoly bezmocne. „Pozri znova na jej oči. Všetko to iba hrá."
Vykukla mu spoza ramena. Sandra znova vzlykla a keď nadvihla sklopené viečka, Bianka pochopila. Beľmo v jej očiach sa pravidelne zaťahovalo čierňavou. Toho si pri väčšej vzdialenosti nevšimla. Po chrbte jej prešiel mráz a rukami si objala hrudník. Miki sa naraz otočil o stoosemdesiat stupňov.
„Vieme, že ty nie si ona," spustil diplomatickým tónom.
„Som, som to ja. Nemôžete ma tu držať!" Povrazy sa napli ešte viac a jej pohľad sa vyostril. „Ak ma ihneď nepustíte, tak vás zničím."
Miki sa k nej priblížil a naklonil sa nad ňu. „Vidíš, toto by Sandra nikdy nepovedala."
Nenávistne prižmúrila oči. Chvíľu si ho premeriavala, no napokon sa diabolsky usmiala. Keď prehovorila, všetci sa napli ako struna. Z hrdla sa jej zrazu valil cudzí, oveľa hrubší hlas. Dunel ako ozvena, hoci akustika stodoly bola slabá. „Po jednom vás stiahnem z kože a pochutnám si na vašom srdci. Budete prosiť, aby som vás zabil rýchlo."
Mikiho prvotný šok vystriedala zvedavosť. „Kto si?"
„Tvoja najhoršia nočná mora," odvetil hlas s úškľabkom na Sandrinej tvári.
„Vážne, lebo na démona si akýsi slabý. Pozri sa, si zviazaný a nič s tým neurobíš," provokoval ho.
Tobi sa k nemu prikradol a šepol: „Je rozumné ho takto dráždiť?"
„Predpokladáme, že je to démon, takže ego je jeho najväčšou slabinou," vysvetlil a znova pozrel na Sandru. „Prečo si tu, v nej?"
Sandra roztvorila očí ako šialenec. „Poď bližšie a ja ti to poviem."
„Myslíš si, že ti na to skočím?" zasmial sa ironicky.
Démon znova trhol končatinami, ale povrazy nepovolili. „Ona tu stále je. Ešte ju môžeš zachrániť."
„Chceme s ňou hovoriť," vyjachtala Bianka a Miki prikývol, aby naťahoval čas.
„Je slabá, onedlho zmizne. Zbavte ma pút a ja odídem," skúšal pokojne, nie však presvedčivo. Z každého vyrieknutého slova bolo cítiť klamstvo.
Miki zdvihol hlavu v povýšenom geste. „Počkaj, nechaj ma premýšľať... hmm... nie."
Zo Sandriných úst zaznel srdcervúci hlasný výkrik. Bianka si zakryla uši, Tobi stál bez pohnutia, akoby znova zamrzol. Miki prísne hľadel na démona, ktorý sa za každú cenu snažil dostať z lanového zovretia. Šialene sebou trhal a na Sandriných rukách aj nohách sa začali objavovať ďalšie odreniny. Vtom sa rozrazili dvere od stodoly. Dnu vstúpil Peter so Simonom v závese.
Sandrine pohyby ustali, akoby jej telo znova reagovalo na jeho prítomnosť.
„Peter, pomôž mi," vyriekla tenkým hláskom. „Oni mi ubližujú."
„Šetri dych, démon," oboril sa na ňu Miki.
Peter si ju premeral a keď si všimol jej zranenia, musel odvrátiť zrak. Zato Simon sústredene hľadel Sandriným smerom. Opatrne prešiel do stredu miestnosti a čupol si k nej. „Spoznávaš ma?"
Sandra naklonila hlavu nabok. V tej chvíli vyzerala zvlášť nebezpečne. „Simon... braček, ktorý sa rád hrá s ohňom." Natiahla k nemu krk. „Možno v ňom aj skončíš."
„O čo sa snaží?" vyzvedal Tobias a Miki sa to zjavne pokúšal tiež pochopiť.
„Prišiel na to sám. Porozprával som mu, čo všetko vieme od Nora a Simon prišiel s nápadom," odvetil Peter. „Vlastne je to úplne jednoduché. Nič z toho, čo sme doteraz skúšali, nepomohlo. On ale verí, že prišiel na spôsob, ako ju dostať späť," vysvetlil Peter potichu a spomenul si na niekoľko slabých chvíľ, kedy videl v Sandriných očiach ju samotnú. „Chce ju donútiť bojovať."
„Ale aj ty si to predsa skúšal a nezabralo to," podotkol Miki vlažne.
„Lenže oni sú spojení krvou."
„Krv je v čiernej mágii mocný nástroj," dodal Tobias a ostatní sa k nemu otočili. „No čo, videl som zopár filmov."
Simon ignoroval démona a pokračoval v rozprávaní. „Pamätáš sa na Davida? Na jeho vtipy a otrasný spev? Na to, ako nám postavil iglu v snehu a na jeho nekonečné poučovanie? Keď si mala chrípku a sotva si sa posadila, on s tebou zostal doma, keď naši nemohli odísť z práce." Stále hľadel sestre do očí. „Spomínaš si na jeho pohreb? Ako ťažko to mama niesla... a ako sa na nás nedokázala pozrieť? Myslím, že nechcela, aby sme videli, aká je zničená."
„A čo Lili? Myslíš na ňu niekedy? Nepripadá ti to nefér, že ona je mŕtva a ja nie?" pridal sa Miki, aby Sandru vyprovokoval.
„Toto jej nepomôže!" skríkol démon posmešne. „Nepustím ju."
„Myslíš? Moja sestra je silná... vie, že bez nej to tu nezvládnem," povedal emotívne a vstal. Rozhliadol sa. Keď zazrel nôž ležiaci na zemi, prihnal sa k nemu a schmatol ho. S absolútnym odhodlaním sa postavil pred Sandru. Pozrel jej do očí a priložil si špinavú čepeľ k pokožke predlaktia. „Sandra, zastav ma."
V jej pohľade sa nič nezmenilo, bol stále rovnako pohŕdavý, rovnako výsmešný.
Simon si zarezal do kože silou, ktorá by sa od tak mladého človeka nečakala. Peter sa pohol smerom k nemu, ale on ho zarazil výhražným pohľadom. Vôbec nevenoval pozornosť vlastnej ruke, po ktorej tiekol prúd krvi. Po pramienkoch sa hromadila pri jeho nohách.
„Keď zomriem, čo bude s rodičmi? A s nami? Nie som ako vy... ak to urobím, my dvaja sa už asi nikdy nestretneme."
Sandrina tvár naďalej nič nenaznačovala. Až keď zbraň presunul k tenkej pokožke krku, jej telo sa pohlo. Bol to rázny zášklb, ktorý naznačoval vnútorný boj. Cudzia bytosť sa neustále snažila udržať nadvládu nad telom, no Sandrina myseľ začala prekonávať všetky zábrany. Zrýchlil sa jej dych a zrazu pokrčila tvár v bolestnom kŕči. Nasledoval neskutočne desivý a dlhý výkrik.
Jedine Peter vedel, ako veľmi trpí. Cítil to presne tak isto. Akoby sa mu koža oddeľovala od svalov a kosti od šliach. Akoby mu pľúca horeli a srdce praskalo. Silno zaťal päste a padol na jedno koleno. Vzbudil tým Mikiho pozornosť.
„Je to také zlé?" spýtal sa vystresovane.
Vyslovovalo sa mu ťažko, preto len chrapľavo odvetil: „Nech pokračuje."
Simon ho počul a zapichol špičku noža do kože. Na krku mu vyvrela krv a tenučkým pramienkom mu stekala na kľúčnu kosť. Sandra sa nato roztriasla, vyvrátila hlavu dozadu a prudko sa nadýchla. Jej hlava následne omráčene padla dopredu.
Všetci očakávali, že sa pred nimi zhmotní démon vo svojej prirodzenej podobe. Vo forme čiernej hmoty, priehľadnej entity alebo sivého dymu. Nič také sa však nedialo. Cítili okolo seba len neopísateľnú prítomnosť zla. Pomalé vibrácie chladnej odpudivej energie, ktoré sa postupne strácali v priestore.
Chvíľu sa nič nedialo, všetci nemo hľadeli na nehybné spútané dievča na stoličke. Bianka si rýchlo strhla z krku tenkú šatku a obviazala ním Simonovo predlaktie. Peter mal čelo orosené od potu, odchádzajúcu bolesť si nepripúšťal. Aj tak to nebolo nič v porovnaní so Sandriným ukrutne strápeným výrazom, keď sa prebrala. Vtedy pochopil, že si celý čas uvedomovala, čo sa okolo nej deje.
„Je preč?" zmohla sa na krátku otázku. Vlasy sa jej lepili na spotené čelo, pery mala bez farby.
Miki sa po prvýkrát usmial. „Myslím, že áno."
S vytreštenými očami pozrela na Simona. „Čo si... prečo si... prečo si tak riskoval?"
„Sme v tom spolu, nepamätáš? Si ale poriadne tvrdohlavá," odvetil pokojne, ani sa mu pri tom nezachvel hlas.
Rozhliadla sa vôkol seba. Všetky oči sa upierali na ňu. Na Petrovu tvár sa dívala najkratšie. Nedokázala mu hľadieť do očí. Radšej sklopila zrak k svojmu zviazanému telu.
„Počkaj, uvoľním to," navrhol Miki starostlivo.
Čakala, že sa k nim Peter pohne, ale on naďalej stál, príliš ďaleko od nej. Cítila, že na ňu hľadí. Tiež chápala, prečo si drží odstup, ale i tak to sakramentsky bolelo.
„To nemyslíte vážne, zase som prišla o všetku zábavu?" zahundrala Nadia nespokojne. Stála za nimi s palcami zaborenými do pútok na opasok. „Takže, čo Ruženku prebralo? Tvoj bozk?" zažartovala smerom k Petrovi, no ten sa ešte viac zachmúril.
„Nie, moja krv," odvetil Simon pravdivo a doslovne.
Nadia pokrčila čelo a podišla k nemu. „Hmm, ukáž to sem." Rozviazala zakrvavenú šatku a hodila ju na zem. Jednou dlaňou mu zospodu fixovala predlaktie a druhú priložila na rany. Svoje sústredenie podporila zavretými očami.
Simon striedavo hľadel na jej tvár a na svoju ruku. Pocítil jemné pichnutie a potom len príjemné liečivé teplo. Trvalo to takmer minútu, kým jeho ruka nabrala pôvodný vzhľad.
Užasnuto ruku odtiahol. „Páni, ďakujem. To bolo skvelé."
Nadia sa usmiala a snažila sa skryť jemný rumenec, absolútne nehodiaci sa k jej drsnému výzoru. To isté potom zopakovala so Sandrinou zranenou rukou.
„Už vieš, kto som?" opýtala sa jej, kým Miki rozväzoval uzly na jej nohách.
Neisto prikývla a poďakovala jej za pomoc.
Ihneď, ako mala voľné ruky aj nohy, vstala a silno brata objala. Bola to inštinktívna reakcia. Simon sa nespokojne povrtel.
„Som v pohode," povedal pohotovo.
Zdráhala sa ho pustiť. Obávala sa, čo bude nasledovať. Príjme ju Peter? Odpustí jej a objíme ju? Nevedela si predstaviť, ako by ju po tom všetkom ešte mohol mať rád. Nenávidela sa za to, čo mu spôsobila a všetky tie negatívne pocity sa v nej miesili. Boli tak silné, že zastreli aj lásku, ktorú k nemu prechovávala. Hoci už brata nedržala, nepohla sa ďalej.
Len na malý moment sa odhodlala pozrieť mu do očí. Nebol to veru dobrý nápad. Trhalo jej srdce, s akou bolesťou na ňu hľadel. V krku jej navrela hrča a vôbec nedokázala prehovoriť.