Rhyland ma dobehne na polceste do západného krídla. Vôbec nevyzerá na to, žeho pred malou chvíľou skoro uškvarili moje plamene. Surovo ma schmatne za predlaktie, no pritom si dá záležať, aby mi nijako neublížil. „Stoj!" prikáže mi drsným hlasom, z ktorého sála chlad.
Vytrhnem sa mu zo zovretia a z celej sily ho od seba odsotím. „Daj mi pokoj!" zahučím do mĺkvej chodby, ktorej steny sa pod mojím hnevom priam zatrasú.
„Rona to prehnala! Nemala právo vysloviť všetky ti veci," prehovorí ku mne, no tón jeho hlasu sa zmenil – znežnel.
Rozhodím rukami, nechávajúc ho za svojím chrbtom. „Nemusíš sa unúvať. Viem, kde je moje miesto a aké sú pravidlá." Keď sa k nemu prudko zvrtnem, šklbne mu svalom na zaťatej sánke. „Akonáhle z tej poondiatej oblohy zlezie šiesta luna, odchádzam." Vystretý ukazovák mi smeruje dohora. Rhyland ku mne pristúpi, natiahne sa za mnou, no jeho dotykom nedám žiadnu šancu.
„Prosím, stoj!"
Obrátim k nemu krk, cítim ako mi v ňom pulzuje. „Prečo si ma vtedy v Ansore neprezradil hľadačom?" spýtam sa ho.
Mykne plecami. „A načo by to bolo dobré?"
„Dostal by si za mňa dobre zaplatené a..."
„Nechcem peniaze," odbije ma.
„Tak čo potom?" zavrčím, sledujúc každý jeho pohyb.
Rhyland sa oprie o stenu a uprene sa mi zahľadí do očí. „Chcem len tvojho drahého priateľa Dariana Wheatscara."
Jeho meno presviští vzduchom ako naostrený šíp a mňa napne na zvracanie. „Prečo?" spýtam sa, keď prižmúrim oči.
„Pretože ma pripravil o niečo, čo mi bolo kedy drahé." Takže títo dvaja majú medzi sebou nevyrovnané účty.
Pohodím rukou. „Očaril jednu z krások, na ktoré si mal zálusk?" Provokačne podvihnem jedno obočie.
Odlepí sa od steny a kým stihnem žmurknúť, týči sa nado mnou ani nedobytná hradba. „Vieš prečo má Rona tie jazvy? Tie, ktoré jej pretínajú oči?"
Jazykom si prejdem od jedného kútika úst k druhému. „Nezaujíma ma to," fľochnem mu do tváre.
„Urobil jej to on – tvoj ctený priateľ Darian, keď bránila môjho brata." Rhyland sa hrozivo vystrie, teraz vyzerá byť ešte vyšší ako v skutočnosti je. „Brata, o ktorého ma pripravil."
V žilách mi zamrzne všetka krv. Darian prišiel o svoju mágiu kvôli...
Rhyland si ma pritiahne na svoju mocnú hruď a potom ma pritisne k studenej stene. „A za to mi jedného dňa zaplatí," zašepce odmeraným hlasom plným bolesti.
„Hlúposť," vydýchnem mu do pootvorených úst. „Všetko sú to len nezmysly."
Zariekavač zatne sánku, na svalnatom krku mu navrie sieť modrastých žíl, svaly na rukách sa mu vzopnú ani lodné povrazy. Lačne sa mi zadíva na pery. „V hĺbke svojej duše vieš, že je to pravda."
„Teraz ma odtiahneš do izby a donútiš ma uveriť ti?"
„Nikdy by som ti neublížil." Zastrčí mi pramienok medených vlasov za ucho, tak jemnučko, tak nežne, akoby sa bál, že by ma prudším pohybom zabil. „Nikdy by som ti neublížil tak ako oni."
„Odkiaľ to vieš?" V hrdle mi odrazu navrie obrovská guča bolesti, ktorú nie a nie prehltnúť. Donútim sa však pokračovať: „Odkiaľ to vedela ona?" Zámerne Britvu nijako neoslovím.
Neodpovie mi. Medzi nami sa rozhostí ťaživé ticho. Odrazu mi je akosi clivo.
„Odkiaľ viete, o tom... o tom, čo sa mi stalo?" Strácam pevnú pôdu pod nohami, no snažím sa ovládnuť paniku, ktorá mi zalieva celé telo v prudkých nárazových vlnách.
Odpoveďou je mi znovu osamelé ticho, no v jeho očiach vidím plávať všetky odpovede.
„Odkiaľ to..." chcem zopakovať, no priloží mi bruško svojho ukazováka na pery a vyriekne: „Rona s Thinou zistili, že Darian z nejakých dôvodov prebúdza mágov nie príliš uhladenými spôsobmi. Upútalo to môjho brata a preto sa rozhodol Dariana nájsť. Chcel vedieť, prečo sa dopúšťa takých nehanebných zverstiev." Hruďou ma zatláča do steny, div ju nejdeme prevaliť. „Nie si jediná čarodejka, ktorá našla svoju mágiu v momente, keď jej ublížili."
„Vieš, že ti nikdy neuverím," sucho skonštatujem, no sama o tom nie som presvedčená.
Rhyland sa zhlboka nadýchne, akoby sa chystal zotrvať pod vodou najmenej hodinu. „Viem, kto si," prerečie sotva počuteľným hlasom. „Našiel som ťa v momente, keď som našiel toho bastarda, ktorý mi zabil brata." Prstami mi vojde do vlasov a jemne ma za ne zatiahne.
Neschopná akýchkoľvek slov, len nasucho preglgnem. Chcem, aby pokračoval, aj keď nechcem veriť ani jedinkému jeho slovu. Chcem, aby pokračoval, pretože jeho hlas je ako dávno zabudnutá melódia môjho srdca. Melódia, ktorej slová síce nepoznám, no zato v krvi mám zapísaný jej rytmus.
Rhyland sa ku mne nakloní ešte bližšie, temer sa nám spoja pery. „Stála si uprostred arény, v očiach ti blčal snáď tisícročný hnev a namiesto toho, aby som sa Darianovi pomstil, som ťa len nečinne sledoval." Znovu sa nadýchne a očami mi skĺzne po krivke mojich kľúčnych kostí. „Nečinne som ťa sledoval, pretože som ťa našiel. Našiel som svoju čarodejku," prehovorí rozochveným hlasom. „Dostať sa k tebe však bolo nemožné a ak by som urobil čo i len jeden chybný krok, Darian by ti... Dočerta! Sledoval som ťa hodiny, dni a týždne, z ktorých sa stali mesiace. Zakaždým, keď som sa k tebe chcel priblížiť, zjavil sa tam on. Bol ako nejaké strážne psisko, chránil ťa ako drahokam. Vtedy som ešte nevedel prečo."
„Klamár," zúrivo vyšteknem.
Rhyland sa však nedá odradiť. „Chodil som na každý tvoj súboj, modliac sa, aby ťa už Darian neposielal zápasiť, aby ťa už nenútil vstupovať do toho horiaceho pekla, pretože to inferno, čo si rozpútala, bolo zakaždým ničivejšie a ničivejšie. Bál som sa, že ťa už nebudem môcť zachrániť, že už nikdy ťa z tej pasce nevytiahnem." Oči mu zahalí striebro. „A keď... keď ste odrazu zmizli zo Stoky, spanikáril som. No potom... potom som ťa nejakým šťastím znovu našiel – v Ansore, na Výbere. Musel som niečo urobiť, hoc by ma to malo stáť život. Jednoducho som ťa musel odtiaľ dostať preč."
Zahmlí sa mi pred očami, v ušiach mi znejú jeho zúfalé slová. Stále dokola a dokola. Zas a znovu. Vrývajú sa mi hlboko pod kožu a trhajú mi dušu na márne kúsky. Kričím, vzpieram sa a kopem, no tie slová nie a nie nechať ma na pokoji.
Bál som sa, že ťa už nebudem môcť zachrániť, že už nikdy ťa z tej pasce nevytiahnem.
Ten hlas, ktorý som zakaždým nasledovala, keď ma pohltila ničota, patril tomuto zariekavačovi. Teraz už chápem, čo myslel tým, že ho nebaví ma stále zachraňovať.
Drsným palcom mi spod oka zotrie slzu. „Povedz niečo," vyzve ma mäkkým hlasom.
Hrdo podvihnem bradu. „Čo bude teraz nasledovať? Napojíš sa na moju moc?"
„Chcela by si to?"
„Moja moc..."
„Ťa pomaly, ale isto zabíja, Irsa. A keď sa vrátiš k Darianovi, skôr či neskôr ťa zahubí." Svaly na krku mu zahalí rubáš zimomriavok.
„Takto som omnoho mocnejšia," obhajujem sa. „Nechcem, aby ma niekto skrotil. Aby niekto umlčal moju silu. Aby niekto umlčal mňa." Pred očami sa mi zablysnú tie dôverne známe tváre, ich zastreté pohľady, zahalené surovou túžbou, ich drsné dotyky, z ktorých som mala modrastú kožu. Prisahala by som, že na pokožke zacítim chlad tých nenásytných rúk... Rúk, ktoré nechceli prestať.
„To ti povedal? To ti Darian vtĺkal do hlavy?" Divoko rozhodí rukami a so zaťatou čeľusťou pozrie do stropu. „Čo som vlastne čakal? Samozrejme, že ti to hovoril," vydýchne, keď si dlaňou jednej ruky pretrie tvár. Ešte stále je to rozhovor alebo prešiel do monológu?
„Mýliš sa v ňom."
„Nikdy si sa nezaujímala, prečo ti nechce dovoliť napojiť sa na zariekavača?"
Pozriem mu do sivozelených očí a pľuvnem mu do tváre: „Aby ma chránil!"
Rhyland divoko pokrúti hlavou. „Keď si sa ma vtedy v knižnici spýtala, či niečo viem o Korune tieňov, stuhol som. Vtedy som skutočne pochopil, prečo ťa Darian tak veľmi potrebuje. Prečo nechce dovoliť, aby si si našla zariekavača. Prečo v tebe prebudil mágiu tým ohavným spôsobom. Pochopil som, prečo tak prebúdzal mágiu v ostatných, ktorých stretol pred tebou." Palcom mi prejde po líci, roztúženým pohľadom sa mi vpije do pier.
„Nevieš o ňom vôbec nič," jedovato precedím pomedzi zaťaté zuby.
„Tvoj ctený priateľ ťa totižto potrebuje bez Puta. Potrebuje tvoju surovú moc, tvoju vlastnú bohyňu Aver, ktorá ti koluje v žilách, aby našiel Korunu tieňov a stal sa neporaziteľným. Celé to mal naplánované – precízne a chladnokrvne."
„Neviem, o čo ti ide, ale nepoznáš ani mňa, ani Dariana. Takže ak nemáš ďalšie pripomienky, odchádzam." Snažím sa znieť uvoľnene, akoby ma jeho slová vôbec nezranili. Prekĺznem Rhylandovi popod pažu a zamierim do svojej izby.
„Si len figúrkou na jeho šachovnici," zúfalo za mnou vyštekne.
Chrbtom ruky mu zamávam na rozlúčku. „Zbohom..."
„Skús sa ho spýtať, koľko zaplatil tým chlapom, ktorí ti..." zmĺkne, akoby sa stránil vysloviť tie slová. Sivozelené oči mu odrazu pohasnú, akoby sa z nich vytratil všetok život. „Len sa ho spýtaj, koľko si ho stála."
V hrudi sa mi rozhorí neskrotný oheň. „Ako sa opovažuješ," zrevem po ňom, keď sa k nemu na päte zvrtnem. Rhyland zostane stáť na mieste, nešklbne mu ani svalom, keď sa k nemu rútim ani fúria.
„Skús sa ho spýtať, koľko im zaplatil, aby ti vzali nevinnosť. Aby v tebe prebudili beštiu."
„Prestaň!"
„Pretože presne taký on je. Príde ťa vytiahnuť z problémov, do ktorých ťa sám vrhol."
„Sklapni už!" zvriesknem a okolo mňa sa rozhorí divoko blčiaci oheň. „Prestaň už konečne s tými klamstvami!"
„Vráť sa domov a spýtaj sa ho na to. Spýtaj sa, ako to bolo v ten osudový deň, keď si v sebe po prvý raz objavila oheň."
Zastanem na piaď od neho. Svoje splašené srdce cítim až kdesi v krku, telom mi lomcuje niečo nepoznané, niečo, čo tam ešte pred chvíľou nebolo. Možno vyzniem trúfalo, no aj napriek tomu to risknem. Hrdo vypnem hruď a z tváre si odhrniem neposlušné medené pramienky. „Ak by som znovu potrebovala pomoc, zachránil by si ma?"
Moja otázka ho zjavne vyvedie z miery. Mykne hlavou, akoby nerozumel mojim slovám. Keď prerečie, stredom čela sa mu tiahne hrubá pulzujúca žila. „Vždy," šepne a ohryzok mu poskočí zhora nadol.
Pristúpim k nemu bližšie a rozochvenými končekmi prstov mu prejdem po čeľusti. „Tak ma vezmi do Stoky."